Jeden takýto list preletel zemeguľu dvakrát. Raz od Oľgy Duchajovej, ktorá žila so svojou rodinou v Nerčinsku na Sibíri, do Ameriky. Jeho adresátom bola jej dobrá kamarátka Zuzana. A odtiaľ – o viac ako sto rokov - v pozostalosti v balíku do Turca. Dostala ho Zuzanina neter – Želmíra Bukovská v Martine. A keďže ona má k veciam voňajúcim históriou vzťah, balíku z Ameriky sa potešila a všetko, čo jej teta do konca života opatrovala (a medzi nimi aj korešpondenciu), si veľmi cení. Na svoju americkú rodinu si takto spomína:
„Keď mal môj strýko Ján 17 rokov, v Mošovciach boli kollárovské slávnosti. Mestečko bolo vtedy plné uhorských žandárov, no on sa nebál a vyvesil na vežu kostola slovenskú zástavu. Otec zo strachu o jeho život poslal syna do Ameriky. Strýko už vtedy – zamlada - vedel po nemecky a po maďarsky a bol vyučený zámočník. V Amerike si aj preto veľmi rýchlo otvoril malý obchod a okrem starostlivosti oň pomáhal aj prichádzajúcim Slovákom. Tí priplávali obyčajne v treťom podpalubí lodí, kvárení morskou chorobou, s batôžkom perín a so zopár hladnými a ufúľanými deťmi. Pomohol im nájsť robotu a postaral sa o nich, veď často ani reč nevedeli. Keď dospel, otec mu prikázal, že sa musí prísť oženiť na Slovensko. Vtedy sa nedalo rodiča neposlúchnuť. Vzal si Zuzanu. Tá mala vernú kamarátku Oľgu, ktorá odišla so svojimi rodičmi z Blatnice tiež do sveta – ale na druhú stranu od Turca. Ženy si písali...“
Dnes je list zo Zuzaninej pozostalosti zaujímavým svedectvom svojej doby. Uverejňujeme ho tak, ako ho Oľga písala. Síce pekne po slovensky, so slovnou zásobou i gramatikou zodpovedajúcou vtedajším časom, ale už so slovíčkami, ktoré poznačila ruština.
Drahí moji priatelia,
práve dnes som dostala Vašu kartu k Vianociam, za čo som Vám veľmi povďačná. Váš dopis, ktorý Ste mi, veľactený pane Bibza, bol už dávnejšie písal, som tiež dostala.
Prosím Vás, odpusťte mi, že som až dosiaľ neodpovedala, no len z tej príčiny, že mávam mnoho roboty.
Drahí, Priatelia, srdečne Vám ďakujem za Vašu starosť o mňa, no nenáhlila som sa odpovedať Vám na napísanú Vami mne záležitosť z tej príčiny, že som ja tu zaujatá dielami tak, že sa odtiaľto ani vzdialiť nemôžem a preto keď som Váš list prečítala som prišla k zakľúčeniu, že musím čakať ako budúcnosť ukiaže.
Dúfam, že Vás môj list nájde pri úplnom zdraví čo Vám i o mne zdeliť môžem a podobne moji rodičia a všetci domáci sú zdraví.
Tu v Nerčínsku handľujeme dobre, za 1910 rok sme predali tovarov viac za 25 000 rublí, ako v 1909.
Novostí Vám o mne žiadnych napísať nemôžem. Celé dni som v magazíne i vediem tento obchod, naučila som sa všetko i môžem to úplne zastúpiť. Je to stála robota, no pri tom mi je dobre. Poriadok si vediem veľký. Náš obchod je 18 lakťov dlhý a 8 široký. V magazíne nás je 15, čo sa zaujímame. Možno, že som Vám už i písala, tovary máme všeliaké, možno u nás kúpiť všetko. Pracujem tu samostatne, otecko len tovary kupujú. Mama bývajú v Čite. Známych mám už celé mesto, všetci sú ku mne simpatične rozpoložení a kupujú všetci, hladím každému ulahodiť. Veľmi sa tomu teším, že som vždy zdravá a môžem konať svoje povinnosti akurátne.
Sama neviem, ako sa moja budúcnosť ustojí. Je mi tak dobre, že si ani pomyslieť nechcem na žiadnu zmenu, som tak spokojná, že sa Vám ani nachváliť neviem.
Drahá moja Zuzinka, nemysli si, že na Teba zabúdam, naopak, mám Ťa tak rada, ako by sme sa len včera boli rozišly, vždy Ťa spomíname i s Milkom Šikuleje, ktorý je tiež tu u nás i je veľmi poriadny usilovný i súci človek, zavedujúci na oddelení hotového šatstva. Máme v plnom zmysle všetko – konfekciu, mužskú, dámsku i detskú v tom najrozličnejšom výbere.
Otecko boli i tejto zimy v Turci, ale len na krátky čas. Listy odtiaľ dostávam dosť riedko, len počuť, ako by Anička Dulleje mala nehať Šmída, tak kto vie, ako to bude ešte. Niakých zaujímavých novostí odtiaľ neviem. Možno, že Tebe skorej píšu.
Drahá Zuzinka, keď budeš mať svobodný čas, napíš mi podrobnejšie, ako sa máš i čo robievaš, ako čo je to tam v Amerike a či sú tam známi Slováci.
Tvojho manžela srdečne pozdravujem a ďakujem za uvedomenia z cesty o tom, ako sa máte, veľmi mi je vďačné, že sa mu netiažilo napísať.
Sdeľujem Vám obydvom pozdravy od rodičov a najmä od brata Vladka, ktorý mi to nahlasoval ešte v Čite, lebo Ťa často spominal, tak ako Ťa považoval za to najkrajšie dievča.
O mne Ti niakych novostí nepísať nemám čo, krome toho, čo robievam. Po rusky už dobre viem a podobne i písať gramatične som sa do týchto čias už naučila.
Tu teraz rátajú magazín, čo je veliká robota, tak, ako sa ustanovuje, koľko je akého tovaru i na akú summu, čo sa zapisuje do knihy
Môžem si myslieť, ako je tam v Duguesne pekne, lebo kde že už bude, keď nie v amerikánskych mestách.
Tu máme tiež park mestský, ale to sa nemôže porovnať s parkami evropejskými. Paneváčku v zime bývajú strašné mrazy. Tak krome smreka, borovice a sibírskeho topoľa iné stromy zle rastú.
Ovocie sa tu nerodí, len čo dovozia, ale sa tu v horách býva množstvo jafúr, jahôd, atď a z toho robíme zaváranie. I húb tu býva mnoho a divo kvitnú veľmi krásne kvety.
Sibír je kraj bohatý, lebo nachodí sa mnoho rúd a uhlia.
Tu stavajú teraz Amurskú železnicu, ale je ešte nie utvrdené, či pôjde cez Nerčínsk. Dosiaľ máme tu len Zabajkalskú železnicu, ktorá ide až do Vladivostoka.
S tým Ti, drahá Zuzinka, všetkého najlepšieho prajem, spolu i Tvojmu manželovi. Nezabúdaj na mňa. Mnoho ráz Ťa bozkáva Tvoja úprimná priateľka Oľga.
Možno ste zvedaví, ako dopadla rodina Oľgy Duchajovej. „Po revolúcii v Rusku im všetko zhabali, prišli o obchod i časť majetku a vrátili sa do Blatnice. Staré ruble som od nich dostala, neplatné, no možno dnes vzácne. Všetko to som dala do múzea,“ uzatvára Želmíra Bukovská.
