Adolf Scherer hral s falošnou registračkou

Narodili ste sa v Priekope, kde ste urobili aj prvé futbalové kroky. Aké to boli časy?

– Bývali sme v časti pri bývalej baterkovej továrni. Bola tam taká škvarová plocha a na tej sme s loptou trávili takmer všetok voľný čas. Ako chlapec som obliekal dres Priekopy, kde pôsobil aj môj otec. Keď som mal pätnásť, tak mi do registračky napísali o tri roky viac, aby som mohol hrať za mužov. Takže som si v jednom tíme zahral spolu s otcom.

Adolf Scherer (10 fotografií)

V susedstve však pôsobili Vrútky, ktoré vtedy hrali divíziu a váš talent si rýchlo všimli. Tam vám tiež platila spomínaná, mierne upravená, registračka?

– Dali mi novú už poriadnu (smiech). Pamätám si, že sme hrávali v Michalovciach, Prešove, Košiciach či Ružomberku a súťaž mala vysokú úroveň. Vo Vrútkach však bolo veľmi dobré mužstvo a od spoluhráčov ako Šípka, Bobrovský, Čapala, Janák, Jochymek, Beňuš či Helo sa dalo veľa naučiť. Samozrejme, mal som i civilné zamestnanie. Robil som v továrni (ŽOS), kde bol vedúci na prevádzke môj spoluhráč Šípka. O tretej, keď nám padla, som ale v hlave nemal už nič iné len futbal.

Aké futbalové sny ste ako mladý chalan snívali?

– Chcel som hrať za Slovan, pretože tam pôsobil Emil Pažický. Bol mojim vzorom a veľmi som sa mu chcel podobať. Na drese nosil osmičku, ktorú som potom celú kariéru mal na chrbte aj ja.

Nakoniec vás však získala konkurenčná Červená hviezda Bratislava. Rýchlo ste sa s ňou dohodli?

– Vtedy existoval československý reprezentačný výber železničiarov. Bol som s ním na turnaji vo Švédsku, ktorý sme vyhrali a mne sa podarilo dať jedenásť gólov. Vtedy prišli za mnou funkcionári Červenej hviezdy. Mal som akurát osemnásť, vo vrecku povolávací rozkaz a na spadnutie bola dohoda so Žilinou, kde mi ponúkali aj veľmi slušné finančné podmienky. Bratislavčania však sľúbili, že si vojnu odkrútim u nich, že vybavia, aby som mohol chodiť aj v civile, že tvoria silný tím, s ktorým budem cestovať i po svete. Najskôr ma zaradili do béčka, no hneď v prvom zápase sa mi podarilo dať dva góly a povolali ma do prvého mužstva. Keďže sa mi strelecky darilo i tam, vybojoval som si pevné miesto v základe.

Stretli ste sa s Emilom Pažickým na ihrisku ako súperi?

– Áno aj som mu pred zápasom prezradil, že bol mojim vzorom. V tom stretnutí som dal dva góly, vyhrali sme 3:1 a on potom prišiel za mnou, podal mi ruku, objal ma a poprial všetko dobré. Veľmi som si to vážil. V súvislosti s derby proti Slovanu vám ešte môžem prezradiť jednu pikošku. Chcete?

Jasné, von s tým?

- Viete, prečo na starom ihrisku Červenej hviezdy v Petržalke Slovan vždy prehral? Lebo to bolo letisko s rozmermi 120 krát 70 metrov a oni sa tam doslova stratili. Rohy som musel kopať ja, pretože nikto iný do šestnástky nedokopol. Navyše nevedeli zachytávať naše brejky. Nechali sme ich hrať, potom Jano Kačány na mňa nakopol loptu, šupol som ju Schrojfovi k tyči a ten mi potom do konca zápasu len nadával (smiech).

V Červenej hviezde ste si zahrali spolu s ďalším turčianskym rodákom Vladimírom Weissom starším. Mali ste v jeho prestupe prsty?

– Bratislavský klub vtedy hľadal mladých šikovných hráčov, čo neberú veľa peňazí. S Vladom sme spolu hrali vo Vrútkach, a tak som im ho odporučil. Dali nám izbu na policajnej ubytovni na „Februárke“, odkiaľ nám chodila električka priamo na naše ihrisko v Petržalke.

Boli ste odmalička vychýreným strelcom?

– Bol som rýchly, dobre stavaný, nechýbal mi nos na góly, ale predovšetkým vedľa mňa hrali spoluhráči ako Dolinský, Kačáni či Buberník, ktorí vedeli dokonale využiť moje prednosti.

Mali ste patent na strieľanie gólov?

– Pravačka bola na presnosť, priame kopy, penalty a tak. Ľavačka na tvrdé zakončenie. Keď som išiel na obrancu, naznačil som strelu, rýchlo si loptu zasekol na ľavačku a vypálil ranu a tá letela nevedno kam, ale musela byť silná (smiech). Je pravda, že občas skončila aj v sieti. Neskôr, počas môjho pôsobenia vo Francúzsku, ma naučili lepšie využívať moju výšku a hlavičkovať. Moje miesto pri našich rohoch bolo na druhej tyči, odkiaľ som strelil hlavou množstvo gólov. Nebál som sa tvrdých súbojov, a keď ma kopli, tak som to vrátil. Potom sa už skôr báli ostatní. Bo som taký buldozér.

Miesto v seniorskom reprezentačnom výbere ste si vybojovali už ako osemnásťročný. Ako sa vám to v silnej československej konkurencii podarilo?

– Hral sa turnaj mládežníckych výberov v Gottwaldove (dnešný Zlín), kde náš slovenský tím vyhral a ja som dal tuším trinásť gólov. Prišiel za mnou tréner národného mužstva Rudolf Vytlačil a hovorí mi. Scherer, v nedeľu hráme v Bratislave proti Švajčiarom a ty nastúpiš. Najskôr som si myslel, že si zo mňa robí srandu, no naozaj ma postavil. Švajčiarov sme porazili 2:1, k víťazstvu som pomohol gólom a odštartoval moju reprezentačnú kariéru.

Je vrcholom bol nepochybne svetový šampionát v Čile, kde národný tím vybojoval striebro. Pred odchodom na turnaj to však na taký úspech nevyzeralo.

– V poslednom domácom prípravnom zápase nás na Strahove porazilo Anglicko 2:1. Po ceste do Čile sme sa ešte zastavili v Miláne, kde nás miestny Inter tiež porazil 2:1. Noviny vtedy napísali, že radšej by sme mali zostať doma a na majstrovstvá vôbec necestovať. Tréner Vytlačil na tieto reči zareagoval slovami, že o výsledku nerozhodnú noviny a ani novinári, či fanúšikovia, ale my na ihrisku. Napriek všetkému nám veril a v kabíne nebolo hráča, ktorý by sa mu za dôveru nechcel odvďačiť.

Čo mimo futbalu vám v súvislosti s Čile zostalo v pamäti?

– Ubytovali nás v horách na nejakej chate alebo salaši. Na izbách sme boli po štyria a bez preháňania to tam vyzeralo ako na Kľačianskej Magure. Ráno na tréningy sme chodievali dolu do údolia staručkým rozbitým autobusom po prudkých serpentínach s vedomím, že každá cesta môže byť naša posledná. A na ihrisku, kde sme trénovali, sa v podstate ani nedalo prihrávať po zemi, také bolo rozbité.

V prvom zápase šampionátu na vás čakalo Španielsko s hráčmi ako Santamaria, Del Sol, Puskás, Gento či Di Stefano. Vedeli ste zaspať pred takýmto duelom?

– Ani náhodou, prebdel som celú noc. Španieli síce mali prevahu, ale Vildo Schrojf podal fantastický výkon, výborne hrala obrana a keď dal desať minút pred koncom gól môj kolega z útoku Jozef Štibrányi, ktorý hral vtedy len za druholigovú Trnavu, senzácia bola na svete. Ani sme tomu nechceli veriť, až keď to napísali v novinách. Mimochodom, tie naše písali, že víťazstvo bolo náhodné.

Bezgólová remíza v druhom stretnutí proti Brazíli bola podľa novinárov tiež náhoda?

– To bol tím, ktorý vyhrával všetky zápasy a zakopol len výnimočne. Opäť zaúradoval psychológ Vytalčil, ktorý nám hovoril, že zas až taký dobrý nie sú a dokázal z nich v našich hlavách spraviť úplne obyčajné mužstvo. Nám len povedal, hrajte, čo viete a vyhráte. Opäť sme výborne bránili a po tejto remíze nás začali brať vážne i neprajníci. Nič na tom nezmenil ani záverečný duel v skupine a prehra s Mexikom 1:3. Tu sme mali aj trochu šťastia, pretože veľmi silní Nemci iež záverečný zápas v skupine prehrali a my sme nakoniec v štvrťfinále narazili na o niečo prijateľnejších Maďarov.

Práve proti Maďarom ste sa stali hrdinom zápasu a jediným gólom stretnutia zariadili náš postup. Opíšete nám túto situáciu?

– Na konci prvej štvrťhodiny dostal Masopust loptu na polovici ihriska, potiahol ju po ľavej strane, ja som si nabehol na šestnástku a presne trafil ľavačkou. Potom už v bráne opäť čaroval Schrojf, ktorý privádzal Maďarov do zúfalstva.

V semifinále na nás čakala Juhoslávia. Jej hráči dokonca strelili prvý gól zápasu, ale potom opäť prišli vaše chvíle, keď ste sa pod konečné víťazstvo 3:1 podpísali dvomi presnými zásahmi.

– Vyšiel nám ukážkový brejk, ktorý sa mi podarilo presne zakončiť. Kadraba potom zvýšil na 2:1 a približne desať minút pred koncom ma súperov hráč skopol v šestnástke a rozhodca odpískal jedenástku. Loptu si zobral skúsený tridsaťročný Kvašňák a postavil ju na biely bod. Vytlačil však zakričal, Adolfe, vem to ty, a tak som spečatil náš triumf.

Pre 24-ročného chalana z Priekopy muselo byť veľmi náročné zvládnuť takúto situáciu. Mali ste na jedenástky niečo špeciálne pripravené?

– Kde je lopta som vedel, a tak som sa tesne pred kopom díval na brankára a sledoval jeho pohyb. Takto to bolo aj vtedy, juhoslovanský brankár šiel na jednu stranu a Scherer to kopol do druhej (smiech). Ale bola za tým aj drina. Takmer po každom tréningu som zostával na ihrisku s tromi brankármi a kopal im niekoľko desiatok penált. Jedenástky sa mi dostali do krvi a teraz si naozaj nespomeniem, či som vôbec v zápase nejakú zahodil.

Aká bola v tíme atmosféra pred finále s Brazíliou?

– To sú nezabudnuteľné pocity. Takou pikoškou bolo, že Brazílčania bývali v štvorhviezdičkovom hoteli a my v kasárňach. Ráno sme si dali rozcvičku s vojakmi a išlo sa na vec. Veľkou chybou bolo, že asi hodinu pred výkopom pustili do našej šatne brazílskych novinárov, ktorí sa doslova vrhli na Schrojfa s tým, že je najlepším brankárom turnaja, vešali na neho nejaké medaile či čo. Absolútne ho rozhodili a síce sme všetci chodili za ním, že nech na to zabudne, úplne sa nám ho upokojiť nepodarilo.

Titul majstrov sveta bol naozaj blízko, čo chýbalo k tomu aby sa ho podarilo získať?

– Masopust otvoril skóre a ja som potom trafil tyč, čo bola veľká smola. Následnú situáciu mám pred očami dodnes. Moje zakončenie ľavačkou zablokoval v šestnástke obranca súpera rukou a mala sa kopať jedenástka. Všetci to videli, len ruský rozhodca Latyšev s nepochopiteľných dôvodov nie. V ďalšom priebehu Brazílčania otočili priebeh a vyhrali 3:1. Boli sme veľmi sklamaní, ale zas nás potešilo, keď viaceré prestížne noviny písali o tom, že Československo si nezaslúžilo vo finále prehrať.

Ešte stále nosíte na krku striebornú medailu z Čile?

– Áno. Je to pre mňa vzácna vec a strážim si ju ako oko v hlave. Pokiaľ viem, tá moja je posledná. Všetky ostatné sa už niekde stratili.
Pamätné sú zábery z vášho návratu domov po vydarenom čilskom dobrodružstve.

Čo mladý chalan prežíva, keď ho víta stotisíc fanúšikov?

– Všade, kde oko dovidelo, bolo množstvo šťastných ľudí. To bolo neskutočné. Takisto si ale pamätám na výrok trénera Vytlačila, ktorý svojim kritikom vrátil požičané, keď im povedal, že pre majstrovstvami mužstvu neverili, len ho kritizovali a urážali a po úspechu zrazu otočili o stoosemdesiat stupňov.

Ako ste v časoch, keď bol východný svet od západného oddelený železnou oponou, dostali do francúzskej ligy?

– Keď ste dosiahli určitý vek, tuším tridsať rokov a boli stabilný reprezentant, tak ste dostali povolenie hrať vonku. Ja som vtedy pôsobil v Košiciach a jeden môj známy, ktorý mal kontakty v Nimes, ma tam doniesol ukázať cez nejakého rakúskeho agenta. Keď mi v novinách ukázali, že Nimes je v prvej lige po polovici súťaže posledný a v kabíne sedeli hráči, čo mi boli po bradu, tak si hovorím, pre boha, kam som to prišiel. Po francúzsky som navyše nevedel ani ceknúť. Na ihrisku to ale bola iná pesnička, začalo sa mi dariť strelecky, prišli víťazstvá a v odvetenej časti sme sa posunuli z dna na šieste miesto. A keď ma manažér klubu zobral na neďaleké pobrežie a ukázal mi tú nádheru, už som bol ich. Vždy som túžil bývať pri mori.

V roku 1972 ste sa vrátili domov a obliekli dres Martina.

– Dotiahol ma sem legendárny Štefan Jančiansky, ktorý ma predtým viedol v Košiciach. Hrala sa druhá celoštátna liga, na zápasy chodievalo desaťtisíc ľudí. Všetko bolo fajn, lenže popri futbale sa muselo aj chodiť do roboty a tam som akoby niekomu ležal v žalúdku. Raz mi vyčítali, že som z tréningu prišiel do roboty o päť minút neskôr, že mi to strhnú z platu. Potom chceli, aby som zaplatil členské známky KSČ – za obdobie, ktoré som strávil vo Francúzku. Tak som z vrecka vytiahol nejaké doláre, položil ich na stôl a spýtal sa, či to stačí. Chlapík ma vyhodil z kancelária a kričal za mnou, že som zlý komunista, asi mu valuty nevoňali (smiech). Takto sa to nabaľovalo a ešte k tomu odišiel i Jačiansky. Vtedy som začal uvažovať o emigrácii.

Vymysleli ste nejaký plán?

– Cez moju súčasnú manželku, ktorú som spoznal počas môjho prvého pôsobenia vo Francúzku, sa vybavilo, že ma klub z Nimes pozve na priateľský zápas bývalých hráčov. Dostal som síce povolenie, no eštebáci mali podozrenie. Išiel som cez Bratislavu a Prahu a také nervy som nezažil ani na ihrisku. Až keď sa lietadlo odlepilo od zeme, prišiel hlboký výdych. Neskôr mi niekto prezradil, že ak by lietadlo letelo o päť minút neskôr, už by ma nepustili. Mal som cez tridsať rokov a bola to moja posledná šanca zahrať si vonku. Počas kariéry mali o mňa záujem belgické kluby i slávny Glasgow Rangers, ale komunistický režim mi tieto angažmány prekazil.

Tento rok ste oslávili okrúhlu osemdesiatku, takže ako malý chlapec ste zažili vojnové i povojnové časy, čo s menom Adolf Scherer asi nebolo nič jednoduché.

– Jáááj, v škole sa mi pre nemecké meno stále posmievali, a tak som sa stále bil. Inak vojnu sme prežili v Diviakoch, kde sa narodila moja mama. Pri odchode sme mali aj šťastie, práve pre meno zobrali otca a chceli ho zastreliť. Zachránil ho však jeho kolega, ktorý povedal, že s ním pracuje na železnici ako sprievodca. Nebyť jeho, neviem, ako by to celé skončilo.

V súčasnosti žijete vo Francúzsku, ako často chodíte na Slovensko?

– Vo Vrútkach mám dcéru, vnúčatá a pravnúčatá. Výborných kamarátov stále mám i v Bratislave. Naposledy som bol v Turci asi pred rokom a pol. V mojom veku je to aj o zdraví, na srdci už mám strojček, takže si musím dávať pozor. Nie je to ako za mladi, keď sme hore dlhou lúkou behali ku chate na Magure. Na Slovensku som však stále doma a chcem tu byť aj pochovaný, takže minimálne raz sa sem ešte vrátim (smiech).

Hovorilo sa aj o tom, že by po vás pomenovali vrútocký futbalový štadión.

– Dali mi taký sľub, ale cesta od sľubov k činom býva kľukatá. Uvidíme, aký bude tento prípad, mňa by takéto gesto potešilo.