V Martine ste roky predsedom Živeny. Ako sa pracuje chlapovi v ženskom spolku?
- Medzi ženami sa cítim veľmi dobre. Možno niekto iný by sa v tejto pozícií cítil nekomfortne ako stred pozornosti, ale pokiaľ je chlap vnímavý k ženám a
Takto sa v Štiavničke kedysi sánkovali Révaiovci s kamarátmi Čítajte navyše vie byť aj vtipný, tak sa pri spoločných stretnutiach dá z toho vyťažiť veľmi veľa a cítia sa dobre pri ňom aj dámy. No a ja tieto veci občas využívam. Nedávno sme mali zasadnutie predsedníctva Živeny a keďže sa blížilo Mikuláša, vzal som si so sebou svoj kostým a spravil žienkam príjemné prekvapenie aj s pesničkou. Malo to úspech.
A čo vás vlastne do Živeny priviedlo?
- Ako môj antikvariát kedysi ešte v Štúrke postupne získaval na popularite a rozširoval sa, potreboval som väčšie priestory a tie mi práve v budove Živeny poskytla bývalá miestna predsedníčka. Pôvodne vlhká zatuchnutá pivnica ma najskôr odradila, no mala vlastný vstup a povedal som si, že všetko sa dá vymaľovať a upratať. A ako tu začali pribúdať police a nábytok, priestor sa zútulňoval. Potom mi osud prihral do života predsedníčku Živeny Magdu Vášáryovú, s ktorou sme si ľudsky veľmi sadli a začala ma nahovárať, aby som prevzal predsedníctvo v Martine. Spočiatku som nechcel, ale zlomila, a potom ma aj oficiálne zvolili. Teraz sa môžem hrdiť, že som prvý muž na predsedníckej stoličke Živeny vôbec. V histórií tohto spolku sa to ešte nikdy nestalo.
No a ako sa na tejto stoličke cítite?
- Ako ovoniavam, tak ovoniavam, cítim sa veľmi dobre (smiech). Ale vážne, je to pre mňa veľký pocit zodpovednosti.
My ženy vieme byť občas dosť hašterivé, fungujete vo vašom spolku aj ako nepísaný rozhodca medzi ženami alebo mierotvorca?
- K tomuto ja vôbec nemám sklony. So mnou hocičo len tak nezatrasie. Veď s ľuďmi robím celý život a počas mojich manažérskych čias som sa naučil, že každý môže urobiť chybu. Nie je mojím cieľom vtedy človeka ponížiť a vziať mu dôstojnosť. Chyba je vtedy chybou pokiaľ sa z nej človek nepoučí. Konštatujem však medzi nami v Živene výborné vzťahy.
A čo vy osobne najviac obdivujete na ženách?
- No rozhodne ste lepšie vytvarované ako chlapi. Nezáleží na tom, či ste štíhle alebo plnšie, ale tie nádherné krivky a línie sú pre oči fascinujúce. Ale so všetkými sa nedá mať deti (smiech). Vždy je dobre, ak má muž možnosť ženu ešte hlbšie spoznať, či už cestou priateľstva alebo vo forme lásky. Žena je ako studnička, ku ktorej muž môže priložiť pery a napiť sa raz alebo k nej chodiť pravidelne a doslova z nej žiť a zžiť sa s ňou.
No ale niekedy tá voda býva aj otrávená...
- Aj to sa stane a niekedy doslova. Občas sa do studničiek i niekto vyčúra. Počul som, že keď sa kedysi chlapci vracali zo zábav v Turčianskej Štiavničke, tak vo veľkom síkali do tamojšieho mädokýša. Preto potom museli urobiť nad studničkou nadstavbu. Veď ako sa mali zavďačiť miestnym mládencom, že im bránili tamojšie dievky obštipkávať.
V Martine vás ľudia poznajú predovšetkým vďaka vášmu antikvariátu. Milovali ste knihy už ako dieťa, alebo sa to u vás rozvinulo postupne?
- Semiačko, ktoré do mňa zasialo lásku k literatúre, bola moja prvá kniha s názvom Lesné noviny od Vitalija Biankiho o príbehoch zvierat z tajgy, ktorú som dostal ako trojročný. Volal som ju Medveďova kniha. A keďže som bol malý, nevedel čítať a veľmi ma zaujímalo, čo v tej knihe je, tak ma rodičia aj starí rodičia učili písmenká. No a keď som ako prváčik išiel na základnú školu, vedel som už všetko prečítať. Odvtedy ma vzťah ku knihám sprevádza celý život.
A čo si myslíte o Dobšinskom a jeho hororových rozprávkach, v ktorých sa sťahuje z kože či vypichujú oči? Nebol on tak trochu sadista?
- To v žiadnom prípade. Väčšina ľudí si totiž slovo „rozprávky“ spája s deťmi. On ich ale zbieral a písal pre dospelých. Vychádzali z ľudového prostredia, kde sa strach, hrôza a des dosť využívali. Napríklad, chodilo sa na páračky a rôzne stretávky po chalupách a starenky tam začali tieto hrôzostrašné príbehy rozprávať. No a dievčence, ktoré potom odchádzali domov z páračiek často aj popri cintoríne sa tak tuhšie túlili k mládencom, keď ich chodili vyprevadiť. Možno toto bol zámer. Ale tak je to iba moja teória.
A aká je vaša obľúbená rozprávková postava?
- Vždycky som túžil dať dohromady za jeden stôl postavy ako Winnetou, Old Shatterhand, Jánošík a kapitán Korkorán. Keby sa tak títo stretli, aký by bol svet spravodlivý. Zaujímalo by ma, ako by ho vedeli riadiť a možno i napraviť. Fascinujú ma tiež starogrécki hrdinovia. Som ctiteľom boha Dionýza, a to nielen preto, že mám rád víno, ale je to navyše aj boh plodnosti.
A ktorú knihu by ste vo vašom antikvariáte odporučili, keby vás niekto požiadal. Ktorá je vaša najobľúbenejšia?
- Mal som obdobia, kedy som nedal dopustiť na spomínaného Winnetoua. Ja som revával, keď Winnetou zomrel. Našťastie boli ďalšie knihy, kde žil. Knižka Poklad na striebornom jazere zas patrí medzi moje asociačné knihy. Keď ju vezmem do ruky a hocikde otvorím, tak cestujem v čase. Je leto 1967, lebo vtedy som ju prvý raz čítal, ležím u mojej starej mamy ráno v posteli a čítam túto knižku. Zároveň ale vnímam okolité zvuky – cinkanie lyžičky ako mi starká mieša čaj, cítim vôňu praženice a pažítky.
A keby ste mali policu s názvom: Toto nikdy nečítaj!? Čo by ste tam dali?
- Takúto nemám. Je to vec vkusu. Ale zas kniha Sto rokov samoty, ktorú mi odporučila moja výborná priateľka, tak po 50 stranách letela. Nezvládol som ju. Ale v podobnom duchu bola písaná kniha Hnoj od poľského spisovateľa Wojciecha Kuczoka o príbehu baníckej rodiny, ktorú mi odporučil Dado Nagy. Dado je expert na literatúru, tak som sa rozhodol, že sa cez tie dejové línie nejako prehryziem. No a keď som bol za polovicou, tak už ma to aj bavilo. Pevnou súčasťou môjho života sa však stala kniha, ktorú vždy, keď vidím, tak ju kupujem a už 22 mojich priateliek je ňou obdarovaných. Je to Muž, ktorý sadil stromy od Jeana Giona – a osude človeka, ktorý ostal sám, lebo mu umrela celá rodina. Je to nádherný príbeh vhodný na čítanie nahlas na 45 minút.
A čo hovoríte na súčasný trend elektronických kníh, ktorými sa nedá listovať a ani k nim privoniavať?
- Otvárajú nové možnosti a vôbec to neodsudzujem. Veď kedysi sa písalo na zvitok. Čiže elektronická kniha dopĺňa možnosť čítania a keď niekoho nejaký príbeh zaujme, možno zatúži ju aj vlastniť a kúpi si ju. Ľudia žijúci v bytoch však určite nemajú možnosti vytvárať si veľké knižnice, čiže elektronické verzie majú svoje výhody.
Podľa vašich skúseností sa teda ľudia znova vracajú od televízorov a počítačov ku knihám?
- Nestrpím konštatovanie, že v dnešnej dobe sa nečíta. To sa nedá paušalizovať. Takéto žvásty púšťajú do éteru práve tí, ktorí to nerobia. Je to výsledok žitia v rodine, keď rodič kašle na dieťa, a potom vyhlási, že moje dieťa sa neodlepí od počítača. Ale to je preto, lebo sa mu otec ani mama nevenujú, lebo chcú mať od neho pokoj. V rodinách, kde kultúra čítania existuje, je väčšia šanca, že také budú aj deti. Stáva sa, že mi sem prídu 20-roční ľudia, aby som im niečo poradil, že v živote neprečítali žiadnu knihu. Ťažko sa mi to verí.
Takže k vám do antikvariátu chodievajú aj mladí ľudia?
- Samozrejme. Teší ma, že sem často zavíta aj 15-16 ročná mládež, sadnú si v detskom kútiku, rozprávajú sa, čítajú, zahrajú na klavíri. Tento priestor antikvariátu nie je len o tom, že sem príde nejaký zákazník, vezme si knižku a odíde, takto by som to nikdy nechcel. Musí v tom byť ďalšia nadstavba. Som rád, keď sa tu aj mladí cítia dobre a radi sem chodia. Je to pre mňa zrkadlom, že moja robota má zmysel a nie je márna.
Aj takéto návštevy u vás sú teda dôkazom, že mladí na literatúru až tak nekašlú.
- Jasné, ja som optimista a ako som povedal, neznesiem reči o tom, že sa nečíta. To nie je pravda. Mám také heslo, že najviacej si na všetko ťažkajú takí, ktorí si doma radi ľažkajú. A to sa týka aj kultúry, aj všetkých ostatných oblastí. Takí ľudia by napríklad do divadla aj tak nikdy nešli, lebo vedia iba frflať.
