BLATNICA. Zmiznutá historická pamiatka sa po dlhých rokoch opäť vrátila na svoje miesto, kde ju aj vyrobili. Ide o raritný pohrebný koč, ktorý pred asi šesťdesiatimi rokmi používali v Blatnici počas smútočných obradov. Nerozhodovala výška majetku, na poslednú cestu ním vozili všetkých obyvateľov dediny. Dva kone ťahali asi 800-kilogramové vozidlo, v ktorom bolo uložené telo nebožtíka. Za ním až na cintorín kráčal trúchliaci dav. Z tohto obdobia sa v obci dokonca zachovali aj fotografie.
Zbierka na opravy
Blatničania však tento pohrebný koč nevideli asi tridsať rokov, odkedy sa záhadným spôsobom vytratil z dediny.
„Upozornil ma na to Miroslav Feriančik, predseda Dobrovoľného hasičského
Zápis z kroniky
V blatnickej kronike z roku 1933 sa nachádza tiež podrobný opis, ako sa v dedine postupuje, keď v miestnej rodine niekto umrie, ba dokonca, keď ešte len umiera. Záznam uvádzame v originálnom prepise, ktorý vtedy napísal tamojší kronikár Viktor Illavský, učiteľ evanjelickej ľudovej školy.
Poslednou velikou udalosťou v živote človeka je smrť. Dľa povery je ona čierna žena, ktorá svoju obeť zadusí. Rozpráva sa nasledovná povedačka: Jeden chlap išiel večer po dedine. Pri Veľkom moste – v prostriedku obce – stretol v čiernom zahalenú ženu. Žena na jeho pozdrav neodpovedala, ale skočila mu na chrbát a on sa jej nevedel sprostiť. Nesúc je na chrbte utekal domov. Ona sa ho spytuje: „Či som ťažká?“ – „Nie.“ - odpovedá on. Ona sa priťažila a zas sa ho spýtala. Nakoniec bola tak nesmierne ťažká, že už nevládal kráčať a príduc domov na pitvore klesol a v krátkom čase zomrel. To bola smrť!“
Smrť sa pravda môže zjaviť aj v inej podobe, napríklad rozpráva sa: „ Na podstení u N.N. dcez polnoc líha veliký čierny pes s ohnivými očami. – To je smrť!“. Mladšia generácia podobným povedačkám neverí, ale povera i pod kepienkom vzdelania ešte kde-tu živorí.
Za ťažkonemocného sa dajú v kostole modliť, dajú ho doma ospovedať, pripravujú ho na smrť nič netajac pred ním. Často umierajúci určí si sám, ako ho majú obliecť, čo komu majú dať z jeho majetku a podobné veci. Každý i ten najbiednejší človek si hľadí na svoj pohreb odložiť niečo groša, aby ho mali za čo pochovať. Iste zo skúsenosti vie, že stranní neradi dávajú na to svoje úspory a zomretého, za ktorého zo svojho platiť musia, si nectia a snáď ho i znevažujú. Urážkou by bolo, ak by farár, rechtor neprijali podávané peniaze za pohreb. Okolo umierajúceho sa rodina zhromaždí a modlí príhodné modlitby. Po skonaní ženy mŕtve telo umyjú vínom a oblečú do čistých spodných a sviatočných vrchných šiat složiac ruky na prsiach akoby k modlitbe. Bradu podviažu šatôčkou a oči zatlačia. Niektorý chlap z rodiny ide konať pohreb, zavolá prehliadača mŕtvol, ten spíše oznam, s ktorým sa ide k obvodnému lekárovi do Mošoviec. Lekár dá pohrebnú istinu, s ktorou sa musí ísť ešte do štátneho matričného úradu v Príbovciach, ktorý smrtný prípad zaznačí do matriky a dá povolenie mŕtveho pochovať. Iný člen rodiny za ten čas vyhľadá cirkevného kurátora, zaplatí zvonenie a s jeho povolením hrobár potom už zvoní na väži, dvakrát žene a trikrát mužovi. V cintoríne kope jamu tam, kde mu to rodina zosnulého rozkáže.
Priatelia, známi a zvedavci chodia mŕtveho pozerať, keď je už v truhle uložený. Večer sa shromaždí rodina a priatelia a hlboko do noci spievajú vôkol neho nábožné piesne o kríži, smrti, nesmrtelnosti. Okolo 10. hodine večer, tedy uprostred spievaní sa podáva mierna výpivka a zákuska. (Hodiny sú zastavené a zrkadlá zakryté čiernou šatkou hneď pri skonaní zosnulého.)
K pohrebu sa pripraví dvor, porobia sa sedadlá z dosák pokrytých čistými kobercami, vynesie sa stolík prikrytý čistým bielym obrusom s dvoma stoličkami pre kňaza a rechtora. Na prostriedok takto upraveného priestoru postavia sa štyri stoličky pre rakev a okolo nej toľko stoličiek, koľko smútiacich má sedieť okolo truhly.
Po vynesení truhly postavia sa k hlave dva svietniky s horiacimi sviecami, ktoré od uloženia mŕtveho do rakve – s výnimku noci – stále svietily. K parádnejším pohrebom príde pohrebný spolok, ktorý svieti počas pohrebu lampami a nesie rakev do cintorína.
Pohreb, ak má byť „ako sa patrí“, je s kázňou a s veršami, t.j. s veršovanou odobierkou zosnulého od pozostalých, ktoré rechtor spravil a po kázni číta. Keď verše nie sú, odobere sa v mene zosnulého kňaz od pozostalých.
Po pohrebe je posedenie. Prídu pozvaní, posedia si pri miernom pohostení a počastovaní vínom alebo inou liehovinou, spomínajú mŕtveho, ktorému – pripíjajúc – želajú večnú slávu a pohovoria si o pomeroch pozostalých. Ku cti nášmu ľudu buď povedané, že takéto pohrebovania vždy slušne a bez výtržnosti sa konaly a konajú. Na druhý deň ráno najbližšia rodina ide k hrobu zosnulého a tam žiali a modlí sa. Takto sa ide k hrobu i v prvý výročný deň smrti nebohého, ktorému dajú vtedy „ročnô“ zvoniť.
zboru v Blatnici, keďže po ňom v hasičskej zbrojnici, kde bol uskladnený, zostali len svetlá,“ približuje Karol Čičmanec, blatnický starosta.
Stratený koč sa kľukatou cestou dostal až do Nitry na Agrokomplex, odkiaľ sa ho starosta rozhodol získať späť.
„Ide o originálny kúsok a na svete neexistuje jeho replika. Koč je dokonca zapísaný v zbierkovom fonde ministerstva kultúry a nám sa ho podarilo dostať bezodplatne do nájmu. Na korbe odťahovej služby sme koč už aj previezli naspäť do Blatnice,“ povedal Karol Čičmanec. Ako dodal, zatiaľ presne nevedia, v ktorom roku voz vyrobili. Posledné opravy na ňom však pochádzajú z 50-tych rokov.
Presklený pohrebný koč zdobia rôzne sakrálne ornamenty. V súčasnosti je však celý značne zničený.
„Som rád, že sa nám tento historický symbol obce podarilo