Martinská hádzaná si nedávno, len tak v tichosti, pripomenula roky svojich najväčších úspechov. Veď, ktorýže turčiansky klub sa môže hrdiť tým, že hral druhú najvýznamnejšiu európsku súťaž – PVP. Čas uteká a ani sa nechce veriť, že to bolo pred viac ako štvrťstoročím. Po úspešných rokoch hádzanej, prišli roky suchôt. Ale aj roky trpezlivej práce, aby sa opäť postavila na nohy. Po rokoch pádov má konečne nádej na vzostup. Zverenci trénera Milana Janíka, v čase, keď sme robili rozhovor, mali už postup do prvej ligy takmer vo vrecku.
Po veľkom útlme ste na prahu postupu do prvej ligy. V čom je základ úspechu?
Družstvo som prevzal pred štyrmi rokmi. Bolo to v období, keď skončili vtedajšie opory mužstva Černák, Fontány, bratia Dadíkovci a ďalší, mimochodom aj preto, lebo klub nemal finančné zázemie a podmienky boli veľmi chabé. Preto som začal pracovať s dorastencami, venoval som sa im a tento rok, konečne, začíname zožínať ovocie našej spoločnej práce. Sme momentálne na druhom postupovom mieste a prakticky máme zaručený postup do prvej ligy.
Hádzanú robíte v amatérskych podmienkach, ale ani tak sa to bez peňazí nedá, kto vám vytvára finančné zázemie?
Máme vyložene amatérske podmienky. Chlapci hrajú skutočne len z lásky k tomuto športu. V mužstve sú viacerí študenti, ktorí sú na školách v Bratislave, niekoľko chlapcov má zamestnanie, ba niektorí robia na zmeny, preto sa na tréningoch stretávame predovšetkým na sklonku týždňa. Vo štvrtok trénujeme pod holým nebom a v piatok v športovej hale. Bohužiaľ, z finančných dôvodov si viackrát trénovať v hale nemôžeme dovoliť. Pritom mužská liga sa musí hrávať jednoznačne v hale. Dorastenci by síce mohli hrávať vonku, ale najmä z hľadiska perspektívy by to chlapcom neprospelo. Narážame na jeden obrovský problém, a to je cena, ktorú musíme platiť majiteľovi haly - klubu džuda za prenájom. Ak chceme zabezpečiť tréningový proces aspoň na tej úrovni, ako teraz, keď muži majú spoločné tréningy s dorastencami, ak chceme zabezpečiť aspoň jeden tréning do týždňa aj deťom v prípravke, ide to do peňazí. Prenájom haly nás stojí 120-140 tisíc korún za sezónu. Doteraz nám s finančnými prostriedkami pomohli sponzori, ale aj mesto.
Takže je predpoklad, že budete mať vytvorené aké-také finančné zázemie aj po prípadnom postupe do prvej ligy, alebo sa mýlime?
Žiaľ, záležitosti okolo financovania nášho športu sa zmenili. Kým prednedávnom patrilo hádzanárske ihrisko a budova pri tenisovom štadióne nám a my sme získavali peniaze za prenájom, teraz idú tieto peniaze do kasy správy športových zariadení. Mesto, okrem toho, že nám prispelo na činnosť, nám donedávna ponechalo aj tieto prostriedky. Takto sa nároky na financie darilo klubu zvládnuť. To sa však teraz zmenilo. Dnes už s týmito prostriedkami nedisponujeme. Na základe kritérií schválených v mestskom zastupiteľstve, sme dostali od mesta asi 72 tisíc korún. To je suma, ktorá nám zabezpečuje tréningový proces v hale zhruba len na tri mesiace. Samozrejme, najviac prostriedkov je určených na mládež a len časť z nich môžeme použiť pre mužov. To nám v súčasnej situácii, keď sme mestu odovzdali majetok, ktorý teraz bude „zarábať„ pre správu športových zariadení, ozaj nič nerieši.
Čo teda mienite robiť, je za tohto predpokladu reálne, že budú fanúšikovia hádzanej chodiť v Martine na prvú ligu?
Oslovil som listom pána primátora. Napísal som mu, že pre športovú činnosť klubov nie sú vytvorené rovnaké podmienky. Uvediem príklad. Kým hokejisti majú ľad zadarmo, rovnako hokejbalisti majú zadarmo tréningovú plochu, my, ktorí sme odovzdali majetok mestu - správe športových zariadení a sme nútení hrávať v hale, ktorá nie je majetkom mesta, musíme za to všetko draho platiť. Pravdaže, viem, že športová hala nepatrí mestu, ale malo by to byť, podľa mňa, zohľadnené pri pomoci mesta hádzanej. Nám spomínaných 72 tisíc korún, ktoré nám mesto poskytlo, absolútne nerieši situáciu. Mimochodom, v spomínanom liste som pánu primátorovi oznámil, že 31. mája za týchto podmienok hádzaná v Martine končí. Minulý týždeň sme sa ale stretli so sponzormi a dostal som prísľub, že nám pomôžu. Ale bohužiaľ, aj tak, ak budeme pokračovať, sa zrejme, neprihlásime do prvej ligy. Jednoducho, na to dnes nemáme. Bohužiaľ, športová hala, v ktorej sa kedysi predovšetkým hrávala hádzaná, pre mňa neznámym spôsobom, prešla do vlastníctva džudo klubu. O tom, ako sa to stalo, žiaľ, nevedia nič povedať ani kompetentní. Žiaľ, dnes je to kameňom úrazu celej našej športovej činnosti. Je mi ozaj veľmi smutno z toho, že športová hala, ktorá bola svedkom športových úspechov mojej generácie hádzanárov, sa dnes stáva hrobom martinskej hádzanej. (jk)
Snímka: (jk)
