Piatok, 4. december, 2020 | Meniny má Barbora, BarbaraKrížovkyKrížovky

Jubilejné divadelné soiré

Vraciame sa ešte na koniec januára, na jedinečné s

Dobrý nápad sa často rovnako ťažko „rodí“ v hlave, ako neskôr s úspechom realizuje v praxi. Nevedno presne, ako to bolo so zámerom zorganizovať divadelné soiré v SKD Martin. „Driemal„ si ticho a neobjavene kdesi v zákulisí, či sa rodil dávno pred výročím martinského divadla, alebo vznikol práve kvôli snahe originálne a so cťou si pripomenúť vzácne výročie? Jedno je isté na sto percent - Slovenské komorné divadlo vzniklo v Martine ako druhá profesionálna scéna na Slovensku (po SND v Bratislave), s prvou premiérou Filipa II. v januári pred šesťdesiatimi rokmi. A pri tohtoročnom jubileu sa ukázalo, aká prezieravá bola myšlienka usporiadať divadelné spomienkové soiré v rámci osláv v divadle. Rovnako výborne napokon dopadlo aj výsledné „umelecké prevedenie„ realizovanej myšlienky. Divadelné soiré s početnými pamätníkmi, zastúpenými súčasníkmi a prítomným martinským publikom sa uskutočnilo na javisku Štúdia. Ako sa na domácich divadelníkov patrí aj od nich očakáva, všetko pohodovo prebiehalo v premyslene príjemnej, umne zimprovizovanej divadelnej kaviarni.

Skryť Vypnúť reklamu

Svoj dávnejší, súčasný i celoživotne trvalý stánok múzy Tálie teda v Martine poctili návštevou i hrejivými spomienkami generácie hercov a ďalších umelcov, ktorí v toku desaťročí pôsobili na tunajšom javisku. Tých stálych, domácich, ale tiež vzácnych hostí – navrátilcov privítali na divadelnom soiré aj po rokoch stále vďační (isto aj zvedaví) martinskí diváci. Pravda, nechýbali ani kolegovia. Pre herecké, režisérske a dramaturgické osobnosti to bol po rokoch návrat do Martina prevažne z bratislavských štácií. Prišli Peter Bzdúch aj Ľubo Paulovič, Ľubomír Vajdička a Ondrej Šulaj, manželia Elena a Ivan Petrovickí, Matej Landl a Milan Bahúl, Marián Geiš­berg (aj so spievajúcim synom), Juraj Predmerský. Na úvod javisko ožívalo spomienkami takpovediac zakladajúcej generácie divadla. Z domácich stálic sa vracajú na martinské divadelné dosky znamenajúce svet dnes tiež už zväčša v úlohách

Skryť Vypnúť reklamu

a. h. Robia tak určite radi, hoci už zväčša z dôchodku. No nemajú to na to „svoje„ javisko nikdy ďaleko.

Nech žije divadlo, nech žije kabaret, na doskách hľadáme nový a krajší svet...

Tak znel úvodný song v interpretácii terajšieho dramaturga a hudobníka divadla Roba Mankoveckého, svojím autorským textom parafrázujúc onú šesťdesiatročnú cestu Slovenského komorného divadla v Martine, od jeho vzniku v 1944 roku až po súčasnosť. Pre osvieženie zaspievali v priebehu večera šansónové pesničky z divadelných hier rôznych období tiež Milo Kráľ, herec a súčasný umelecký šéf a Ferko Výrostko, ktorý stál na martinskom javisku vari s každým z účinkujúcich, ktorí sa na ňom v spomínaní striedali.

Slušnosť či úcta k „šedinám„ kolegov, ale určite tiež premyslený scenár soiré so zachovaním kontinuity divadla od jeho prvopočiatku ponúkli najskôr priestor spomienkam umeleckých doyenov martinského súboru. Na podnet suverénneho sprievodcu večerom, konferenciéra dobre znalého divadelných kontextov a aj kolegu z javiska Viliama Hriadela, dostal priestor k spomienkam ako prvý Ján Barto. Jemu patrí príslušnosť k Slovenskému komornému divadlu dokonca dvojdomo a služobne v súčasnosti vari aj najdlhšie. Do divadla nastúpil roku 1946 a účinkoval v umeleckom súbore zakrátko ako najlepší inšpicient v Európe, uznávaný a rešpektovaný tak hercami, ako režisérmi. A k osobnostiam režisérov cirkulujúcich v toku času sa práve rád vrátil aj vo svojej krátkej spomienke. Na herecké úlohy Jána Bartu zasa spontánne spomínali v priebehu večera tí kolegovia – herci, s ktorými účinkoval na viditeľnej strane javiska ako herec.

Skryť Vypnúť reklamu

Vzápätí sa čelom k publiku „postavila„ jedna z pätice herečiek, čo sú v Martine stále „in„ a aktuálne pri hereckej chuti Eliška Nosálová.V martinskom súbore je naprieč generáciami dobre známa schopnosťou svojím originálnym rukopisom postihnúť malé i veľké príbehy divadla a trefne dokáže poodhaliť povahy svojich javiskových kolegov. V tomto duchu herečka Nosálová nesklamala očakávanie ani tentoraz. Veď kto iný by dokázal svoj príchod na martinské divadelné dosky opísať pôvabnejšie: „Keď ma v polovici predposledného mesiaca, predposledného roku konca prvej polovice posledného storočia minulého tisícročia prijímali do tohto divadla, bola som úplný benjamín. Nie však dlho. Len dovtedy, kým neprišli do divadla ďalšie mladé herečky, moje kolegyne. S viacerými tú divadelnú káru ťaháme dodnes, dlho tu však už nie je Naďka Hejná, Katka Vrzalová už tiež nehrá, míňame sa...„

No stále spolu hrajú Marica Bálintová, Gita Mazalá, Hela Sudická, Danka Kollárová. Na javisku milovaného divadla, kam Eliška Nosálová vkročila na tých svojich povestne krásnych nohách, hoci odvtedy týmto javiskom prešli celé dejiny! „Nebola by som si pri tých mladučkých „prijímačkách„ ani náhodou pomyslela, že raz budem práve ja tiež takto spomínať! Prepáčte mi, že som dnes trocha sentimentálna,„ – lúčila sa herečka...

Ďalšiemu z trojice martinských pamätníkov dávnejších čias divadla a tomu zodpovedajúcich hereckých skúseností, Štefanovi Mišovicovi, ktorého generácie kolegov nenazvú inak ako Dedo (dovolí to s radosťou takmer všetkým), sa dostalo originálnej, nekaždodennej pocty. Priamo od voľakedajšieho martinského excelentného režiséra, dnes profesora na VŠMU v Bratislave a stále aj režiséra našej prvej národnej scény Ľubomíra Vajdičku sa Dedovi ako vytrvalému hercovi dostalo titulu čestný doživotný profesor na VŠMU.

Ľubomír Vajdička si svoj umelecký režisérsky návrat do Martina zažil len celkom nedávno, a to aj napriek známej pravde, že ak sa chceme vyhnúť sklamaniam, netreba sa vracať na staré miesta. „Nám sa to našťastie báječne podarilo. Akoby tých dvadsať rokov, čo ubehli, ani nebolo. Bol to pre mňa zázračný zážitok, akých je v živote málo. Ďakujem vám za to, dámy!„ Opäť ide o Elišku Nosálovú, Maricu Bálintovú, Helenu Sudickú, Gitu Mazalovú, Danku Kollárovú, čiže kompletné herecké obsadenie Najstaršieho remesla, ktoré je v aktuálnom repertoári SKD a režijne ho s touto generáciou pripravil práve Ľ.Vajdička.

Zvláštne fluidum martinského divadla potvrdil vo vyznaní tiež jeho voľakedajší dramaturg Ondrej Šulaj: „Hoci som tu bol len krátko, navyše ani nie divadelník, ale ako scenárista, ktorý divadlo vlastne nenávidel, bol som jednoducho očarený fluidom, ktoré tu v divadle v Martine vládlo. A šírilo svoje vlny nielen v martinskom profesionálnom divadle. Moja fascinácia tunajšou divadelnou radosťou a nadšením sa násobila spoluprácou s báječnými ochotníkmi v Turanoch a na Dubovom. Tvorba v tomto divadle spôsobila, že som potom ostal pri divadle aj po odchode z Martina ešte dvadsať rokov. Vďaka patrí tej generácii, ktorá tu ostala a je v divadle dodnes platná. Myslím, že sa im stále nedostalo dostatok toho správneho uznania.„

Nostalgia spomienok sa však počas večera nechytala iba Elišky Nosálovej. Takmer všetci „silní“ muži, ktorých prišlo do Martina veru neúrekom, sa vyznali zo svojho doslova citového vzťahu k Martinu a najmä k martinskému divadlu.

Manželia Petrovickí sa do Martina a Turca vracajú pravidelne, do „svojej„ milovanej blatnickej chalupy. Vábi ich sem krásna príroda, hory, Martinské hole, ale aj príjemní ľudia. Pochopiteľne, v programe nemôže chýbať neodmysliteľná zastávka v martinskom divadle. „Tu som jednoducho doma!„ – hovorí Martinčanka, voľakedajšia herečka Elena. Jej manžel, bývalý režisér aj riaditeľ Ivan, rodák z konkurenčnej Žiliny, s ňou kupodivu vrelo súhlasí. Ale spomenie aj veľkú divadelnú školu v režisérskej práci na martinskom javisku. „Nikdy nechýbali krásne herečky a inscenácie, ktoré spoznal divadelný svet, napríklad Lysistratu, Život Galileiho, preslávené Eniky-beniky.„ Všetky vymenovať nemožno, bolo ich za tie roky 65, pohotovo pripomína Vilo Hriadel.

Ďalší z významných hereckých osobností, ktoré sa v martinskom divadle našli, aby odtiaľto pravidelne odchádzali na ďalšie štácie, je nezabudnuteľný Marián Geišberg z Eniky-beniky či zo Života človeka a ďalších skvelých úloh: „Ohromné bolo, že po nástupe do tohto divadla dostal každý začínajúci kandrdas svojho tútora. Ten ho upozorňoval na záludnosti, nástrahy, aké ho môžu čakať, varoval, ktorí ľudia by mu mohli ublížiť. Mojím takýmto ochrancom bol Jarko Vrzala. Bolo na ňom sympatické, že všetky tieto zasvätenia sa odohrávali na pravom mieste. Kde inde, ako v divadelnom bufete, kam ma hneď pozval na poldeci...Keď sme sem prišli, všetko bolo pekné. Veď sme boli mladí, mali sme chuť, energiu, ťah na bránu. Vôbec sa nečudujem Eliške za tú nostalgiu Aj ja ju cítim a tiež som si nikdy nemyslel, že budem raz mať päťdesiat a budem spomínať, ako som prišiel do divadla v Martine!„

Maroš pridal s podporou svojho dospelého syna, tiež divadelníka, ale aj gitaristu a speváka, zopár vlastných songov – známych vlastných a originálnych protestsongových pesničiek. Nestratila sa medzi nimi legendárna pieseň z krásnej inscenácie Zberné stredisko, patriaca ku koloritu martinského divadla aj v iných súvislostiach, ako výsostne umeleckých. Tú spolu s ním spievali vari všetci prítomní kolegovia súboru. Dôverne ju poznajú, odprevadili pri nej doslova z dosiek martinského javiska do krajiny, odkiaľ niet návratu, žiaľ, už nejedného svojho kolegu.

Nepátraj, čo bude potom...

Kto sa zmieril so životom

Zmieri sa aj so smrťou...

Nostalgiu so sentimentom pri návrate do Martina po dvanástich rokoch priznal aj herec Milan Bahúl. „Bol som tu len krátkych päť rokov. No ku každému z kolegov, ako ich tu vidím, stretávam a počúvam, sa mi v duchu viaže nejaký príbeh. Prežili sme tu veľa dobrých chvíľ, pekných zážitkov aj bujarej zábavy. K martinskému pôsobeniu budú u mňa už raz a navždy patriť tri neodmysliteľné miesta – javisko s báječnými hereckými príležitosťami, napríklad v nezabudnuteľných Dotykoch a spojeniach, neopakovateľná atmosféra divadelného klubu a Martinské hole, kde som zvládol techniku lyžovania. Chcem sa aj dnes v tomto meste a najmä tomuto divadlu poďakovať, že som tu mohol a mal tú česť spolupracovať...„

Juraj Predmerský hovorí o martinskom divadle ako o večnej, nevyčerpateľnej zásobárni talentov pre Bratislavu. „Ja som tu zažil krásne roly a rovnako krásne vzťahy, ďakujem vám za ne, Martinčania...„

Matej Landl, legendárny martinský „Baal„, ktorý v našom divadle zahral mnoho iných skvelých postáv, sa pripája ku kolegom: „Z najhlbšej úprimnosti srdca sa hlásim k tomuto divadlu, mestu, viaže ma k nim množstvo nezabudnuteľných spomienok. Po príchode som sa tu s každým človekom, ktorého som stretol, vyobjímal. Jožko Ciller to povedal prosto a presne: Vitaj doma! Môj tútor Janko Kožuch bol tiež na našom starom dobrom mieste, pri pulte v bufete. A tak sa pridávam k vyznaniam: Martinské divadlo bolo mojou druhou vysokou školou, divadelnou i životnou, bez neho by neboli ďalšie príležitosti....„

Trocha iný druh nálady vniesol do divadelnej kaviarne Ľubo Paulovič. Čakal na svoje „antré“ dosť dlho, ale dočkal sa. On, kolegovia aj vďačné publikum, možno trocha aj šokované. Prišiel totiž, zdanlivo nepochopiteľne – do pol pása nahý, len v klasických dlhých červených trenírkach. Keď mu konferenciér Vilo povedal: „No, hovoril som, žiada sa neformálne oblečenie, ale až takto som si to nepredstavoval. To si vari trocha prehnal.„ A Ľubo mu na to: „Akože prehnal? Veď to je kostým mojej prvej postavy, ktorou som na martinskom javisku voľakedy začínal – Kosťa Haluškin, kurič na ľadoborci Lenin z Katajevovej hry...„A tak voľakedajší martinský excelentný herec postupne priniesol do divadelnej kaviarne to, čím vládne ako osobnosť dodnes. Aj v inscenáciách, ktoré režíruje. Má porozumenie pre humor, rozum i emócie, všetko „šmrncnuté“ pravou dávkou živelnej človečiny.

A to sa už spomienková slávnosť pomaly chýlila ku koncu. Ešte sa patrilo poďakovať zo strany súčasného vedenia SKD všetkým svojim vzácnym kolegom, merajúcim cestu do Martina, do nášho aj ich divadla. Súčasné vedenie Slovenského komorného divadla v Martine je v jeho jubilejnom ročníku naozaj mladé. Aj počas soiré vysvitlo, že riaditeľ Andrej Hrnčiar a umelecký šéf Milo Kráľ majú dovedna práve toľko rokov, ako ich oslavujúce divadlo. Hádam aj vo vzťahu k tomu veku, ale tiež pod dojmom vypočutého, bol riaditeľ stručný: „Sú také chvíle v živote, že funkcia prináša so sebou zodpovednosť. Preto mi prichodí poďakovať a zároveň povedať, že mi je veľkou cťou, že môžem pracovať v takom divadle, ako je martinské. Keď som pred ôsmimi rokmi nastúpil ako herec, tiež som bol rád, že ma privítali v divadle starší kolegovia, terajší dôchodcovia. Pôda i brázda sú dnes možno tvrdšie, ale určite chceme nadviazať na to, čo bolo a bolo dobré, pokračovať v tom, čo bolo a je. Možno v čomsi inak, ale v kontinuite s bohatou a úspešnou históriou divadla v Martine.„

Divadelné soiré, usporiadané na počesť stánku divadelnej múzy Tálie pri 60. výročí od vzniku SKD v Martine, potvrdilo jednu stálu pravdu. Onen povestný génius loci je v tomto divadle chvalabohu všadeprítomný, a to tak naprieč desaťročiami trvania, ako našťastie prežíva aj v generáciách stálych či odchádzajúcich a prichádzajúcich osobností na javisku martinského divadla.

Vlasta Kunovská

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Čo musíte vedieť, ak chcete prežiť Vianoce v zdraví a so svojimi
  2. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  3. Nová škôlka 21. storočia na Kramároch
  4. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  5. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  6. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  7. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  8. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  9. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  10. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  1. Čo musíte vedieť, ak chcete prežiť Vianoce v zdraví a so svojimi
  2. Nová škôlka 21. storočia na Kramároch
  3. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  4. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  5. Tento výťah si poradí aj s tým najužším schodiskom
  6. Prvá akumulátorová 2-stupňová snehová fréza na trhu
  7. COOP Jednota je najdôveryhodnejším slovenským predajcom potravín
  8. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  9. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  10. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  1. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 17 930
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 789
  3. Aká je chémia vôní 13 504
  4. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 9 831
  5. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 710
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 9 245
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 784
  8. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom 8 402
  9. Bývanie v meste predlžuje život 8 217
  10. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 8 034
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Patológ: „Covidové pľúca“ sú zrazu tvrdým hutným svalom

Súdny lekár, patológ František Štuller, vykonáva aj pitvy ľudí, ktorí umreli na covid-19. Porozprával aj o tom, čo sa deje v ľudskom tele, ktoré napadne koronavírus.

Patológ František Štuller pitve aj ľudí, ktorí umreli na covid-19. Tvrdí, že v jeho pozícii je mať strach prirodzené.

FOTO: Ako (zatiaľ) vyzerá cyklotrasa z Martina do Vrútok

Cyklotrasa nie je ešte hotová, no už teraz je jasné, že po dokončení bude jazda popri rieke Turiec pre mnohých príjemným zážitkom.

Na cyklotrase je stále ešte čo robiť.

Advent: Bez venca to nie je ono

Niektoré ženy z Turca kašlú na hotové výrobky z obchodov. Vence si vytvárajú podľa vlastnej kreativity.

Lea Bukovská rada tvorí už odmalička.

V Leviciach predviedli brankári stošesť zákrokov

V Leviciach už zaradili tréneri do zostavy aj navrátilca Miloša Fafráka. Hrdinom súboja sa však stal František Poliaček, ktorý premenil rozhodujúci samostatný nájazd.

Martinčania po dvoch prehrách porazili Levice.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zdravotná sestra z Čadce prekonala COVID-19: Myslela som si, že zomriem

Pri pociťovaní príznakov sa začala liečiť sama. Bola to chyba.

Pri kolízii s vlakom sa zranil vodič auta

Cestujúcich odviezol autobus na stanicu.

V Okoličnom zhorel človek

Tragédia sa stala v stredu popoludní.

Už ste čítali?