Igor Gabaj
Nebol som minulý týždeň v Bratislave, kam sa vybrali stovky starostov a desiatky primátorov našich obcí a miest. Nebol som na ich protestnom mítingu neďaleko sídla vlády a nebol som ani na 14. sneme Združenia miest a obcí Slovenska, ktorý po tomto proteste nasledoval. Videl som vlastne len dva šoty v televízii, ale aj tých niekoľko minút mi stačilo, aby som si uvedomil, v akom štáte to žijeme. Určite v demokratickom, lebo zástupcovia samospráv na svojom sneme celkom slobodne vypískali celú vládnu suitu, na čele s premiérom Dzurindom, no na druhej strane v štáte, ktorý má schizofrenické sklony. Pretože piskot a hlasné prejavy nesúhlasu, to nebolo to jediné, čo bolo na oficiálnom stretnutí ministrov vlády a zástupcov samospráv jasne viditeľné a počuteľné, ešte viac si človek musel zapamätať tie úsmevy, s ktorými svoje vypískanie dzurindovci prijali.
Čo je na tom schizofrenické? Neviem, ako pre vás, ale pre mňa je to návrat do určitého absurdistanu, teda do stavu „štátnej absurdity„, ktorý sa vyznačuje tým, že ľudia žijú svoj život Ž a majú svoje starosti S a vláda so svojím okolím (Rusi na to majú skvelý termín - verchuška) týchto ľudí presviedča, že to tak nie je. Že žijú život „Ž plus„ a majú starosti „S mínus„. Kľúčová otázka je, ktorý z týchto dvoch názorov na to isté je ten reálny. Asi tušíte...
Jeden z týchto životov je ten skutočný a druhý moderne povedané - virtuálny. Tí, čo sa moria skutočným životom v tejto krajine, nemôžu rozumieť „virtualistom„ vo vládnych kanceláriách, ako oni zase nerozumejú tomu, čo sa deje v tejto krajine. Skalopevné presvedčenie o vlastnej neomylnosti plynúce z takej prchavej substancie, akou je moc, ich potom sprevádza, kamkoľvek vkročia a s kýmkoľvek hovoria. Ľudia bez pokory, bez rešpektu k životu a starostiam iných ľudí. Bolo to vidieť na tých úsmevoch, ktorými prijímali piskot auditória. Málokedy som videl toľko pohŕdania. Tomu sa hovorí smiech do očí, teda výsmech...
Nebol som minulý týždeň v Bratislave (na svoju škodu), ale stačilo mi prečítať si, čo povedala jedna starostka. Že za štrnásť rokov svojej práce v samospráve nezažila toľko zneváženia ako za posledné dva roky. Stačilo si prečítať slová starostu Jaslovských Bohuníc, ktorými komentoval vystúpenie premiéra Dzurindu - „Mal som pocit, že žijem v inej krajine.„ Aj aj mám tento pocit a stále silnie. Celkom úprimne sa čudujem, že samospráva, ktorá vlastne spravuje túto krajinu, každé veľké i to najmenšie sídlo, sa necháva tlačiť do pozície prosebníka. Prečo dovoľuje, aby „bratislavskí páni„, ktorých pôvodné povolanie malo byť - ak si dobre spomínam - služba občanom a tomuto štátu, si robili z volených predstaviteľov týchto občanov „srandu„, aby samosprávu považovali za správu druhej, t.j. nižšej kategórie?
Toto by bolo treba neomlyným virtualistom raz a navždy vytmaviť...