Už sa zase skrývame
„Radšej ani von nechodím,„ povedala mi spolužiačka na stretnutí po rokoch. „Mám vysokoškolské vzdelanie, ktoré v súčasnosti nikto nepotrebuje (meliorácie), pár mesiacov do dôchodku. Šesť rokov som nezamestnaná, dostávam tisícosemsto korún sociálky. Mám také kŕčové žily na nohách, že sú v kuse čierne. Bez bandáže ani chodiť nemôžem. Moja lekárka ma neustále posiela k súkromnému špecialistovi. U neho jedna návšteva stojí 400 korún. Nevychádza mi to.„
„Nepoznáte niekoho, kto chce vymeniť jednoizbový byt za trojizbový a má aj peniaze na doplatok?„ prehovorila ďalšia. „Muž sa so mnou rozviedol, nedokážem z môjho platu ten byt utiahnuť. Za pár mesiacov, ak sa dožijem dôchodku, už tobôž nie.„
„To nemáš žiadne úspory?„ zakontroval vcelku úspešný podnikateľ, ďalší spolužiak. „Mám. To ma chceš nechať žiť už len osem rokov? Mesačne, keby som na byt doplácala tisícku, tak za osem rokov našetrených stotisíc miniem. A potom čo? Budem musieť byt aj tak vymeniť a ešte budem úplne bez peňazí.„ Nič iné jej, vraj, neostáva, ako sa prispôsobiť a myslieť si: „Najlepšie je mi doma.„ Čo je ale trest pre ženu jej vitality.
Ani príbeh ďalšej nebol veselší. Zdravie ju zrádza už niekoľko rokov, a tak sa pravidelne opakuje kolotoč. Pár dní v nemocnici, pár dní doma doliečenie, pár dní v práci (zlatý zamestnávateľ). Ako z jej rečí vyplynulo, mesačne si dopláca na lieky 500 korún. Po prijatí zákona o platení služieb v zdravotníctve, ju „zdravie„ stojí mesačne ďalších 120 korún a pobyt v nemocnici (7dní) jej vyženie z peňaženky ďalších 350 korún. Zákon o spolupodieľaní sa na nemocenskej za prvé dni PN ju len utvrdzuje v tom, že to neutiahne. „Mám zomrieť od hladu alebo preto, že sa prestanem preliečovať?„ Ako to zvládajú iní, vie milostivý Boh. A tiež chorí ľudia. Dospelý, ak zhodnotí situáciu, a uvedomí si, že svojou chorobou ohrozuje finančný rozpočet rodiny, možno sa prestane zaujímať o liečbu. Horšie to bude, ak sa z týchto istých dôvodov rozhodnú rodičia neliečiť deti. Veď, ktorý „rodinný lekár„ ide do domácnosti pozrieť dieťa, ak mu ono s rodičmi nepríde na kontrolu? Skrývačka chorých bude asi nový fenomén slovenského života.
Aj štatistika nezamestnanosti medzi nami päťdesiatštyriročnými bola adekvátna dobe. Dve tretiny ju spoznali na vlastnej koži, z toho tretina spolužiakov už definitívne. Ako cez kopír padala veta: „U nás pri znižovaní museli odísť všetci od štyridsaťpäť vyššie. Sympatická bola nádej niektorých žien, že pár mesiacov pred dôchodkom si ešte nájdu prácu. Nedokážem posúdiť, v ktorých prípadoch išlo o naivitu, v ktorých o zúfalstvo z núdze a v ktorých o životný optimizmus.
Často sa opakovala aj ďalšia veta: „Musíme pomáhať našim mladým. Zo svojho príjmu by nevyžili. Bývame 2 – 3 rodiny v trojizbovom byte v paneláku.„ Z diskusie o mladých zaznel ešte jeden príbeh doby. Kohosi zať robil predajcu aut. Od ôsmej do sedemnástej a každú druhú sobotu do 12. hodiny. Oficiálne za 6 000 korún. Cez jarné prázdniny si chcel vziať kvôli dcérke dovolenku. Dostal výpoveď. Majiteľ nepotrebuje ľudí, ktorí si chcú vziať dovolenku, kedy sa im zachce. Zamestnancovi odporučil, aby sám požiadal o rozviazanie pracovného pomeru. Tí znalejší práva spomedzi nás sa hneď ozvali, že nemal podpísať, mal sa súdiť. Pobavený pohľad a vysvetlenie nás vrátilo do reality. „Viete, čo sa okolo aut pohybuje ľudí z podsvetia a rôznych bezpečnostných zložiek? Viete, kto s kým je prepojený? Súdili by ste sa? Pekne by ste to zabalili ako aj zať.„ Ostala jedna nevyslovená otázka: „A mal by ten tvoj zaťko vôbec na súdne trovy a právnika?„ Obávam sa, že ani to nie. Ale na rozdiel od našej generácie môže si ísť hľadať robotu do zahraničia.
Ale neviem, či mu to možno závidieť, alebo ho ľutovať.
Jozef Keráčik
