Ján Miklušák z Vrútok sa venuje turistike už 30 rokov, z toho väčšinu času bol aj členom turistického klubu. S turistikou, samozrejme, sa spája aj cestovanie objavovanie krás prírody, zaujímavostí, fotografovanie a do tohto rámca záľub spadá aj zberateľstvo. Je 59-násobným darcom krvi a v prírode zbiera aj liečivé bylinky. Byt Jána Miklušáka je plný odznakov a vlajočiek z turistických výstupov, erbov slovenských obcí, fotografií z vrcholov hôr.
Odložené spomienky z ciest
Hory a príroda ho priťahovali už od pätnástich rokov, keď sa začal venovať turistike. Tento šport ho chytil za srdce pri organizovanom výstupe na Minčol. Odvtedy absolvoval desiatky organizovaných výstupov a turistickych zrazov a pochodov na celom území bývalého Československa. Z každého si odložil diplom, odznak, nálepku alebo nášivku, takže v jeho zbierke nie je ani jeden exemplár spomienkového predmetu, ktorý by dostal od niekoho iného. Erby a pečate obcí začal Ján Miklušák zbierať iba pred troma rokmi, ale dovtedy zhromaždil úctyhodnú zbierku približne 250 turistických odznakov. Medzi nimi je napríklad šesť odznakov z výstupu na Kriváň vo Vysokých Tatrách, odznak zo silvestrovského výstupu na Choč, Sněžku v Krkonošiach. Ján Miklušák veľa cestoval, najmä po Slovensku, a preto začal zbierať vlajočky s erbmi miest a obcí. „Škoda, že som sa tejto záľube začal venovať až tak neskoro, lebo aj dovtedy som precestoval veľa obcí. Prvý erb som dostal od bývalej starostky Sklabine, veľmi sa mi zapáčil a potom som k nemu začal pridávať ďalšie. Zameral som sa iba na erby slovenských miest a obcí. Zatiaľ ich mám 48, prevažne zo severného Slovenska. Mnohé obce ešte nemajú schválené erby a veľa je aj takých obcí, ktoré si nedali urobiť vlajočky. Počas posledných troch rokov popri turistike navštevujem aj obecné úrady alebo starostov obcí a pýtam si vlajočku alebo do svojho zošita si nechám urobiť odtlačok obecnej pečate. Niekoľko ráz mi v obecných úradoch nechceli odtlačok pečate dať, vraj by sa dala zneužiť, ale keď som im ukázal svoj zošit s pečaťami mnohých obcí, napokon mi vyhoveli. Napríklad v Likavke starosta najskôr vlajočky s erbom obce ešte nemal, ale pri mojej návšteve o rok neskôr mi ju dal. Do konca roku 2006 by na základe zákona mali mať všetky obce svoje erby, a tak by sa moja zbierka mala postupne zväčšovať,„ rozhovoril sa Ján Miklušák.
More ako zrkadlo
Opýtali sme sa ho, či vo svojej zbierke má aj nejaké odznaky alebo vlajočky zo zahraničia. Keďže pracoval v deväťdesiatych rokoch minulého storočia v Rostove na Done v Rusku, doniesol si odznak s erbom mesta aj odtiaľ. So svojou ruskou priateľkou ho kúpil v bazári. Takýto odznak s erbom mesta získal aj v prístavnom meste Azov ho, dostal priamo v okresnom úrade. Ján Miklušák pracoval aj na Ukrajine a popri práci chodieval na zaujímavé miesta, okrem miest to boli samozrejme aj hory. Vyšiel na najvyšší kopec na Krymských horách. „Tieto hory sú zaujímavé tým, že ležia tesne pri mori. Z najvyššieho kopca sa javí more ako zrkadlo. Vďaka tomu, že som pracoval v Rusku i na Ukrajine, mohol som vidieť Azovské more od západu i od východu. Okrem toho som pracoval na stavbe v Moskve, takže ruské a ukrajinské pomery poznám celkom dobre,„ pokračoval Ján Miklušák.
Aj v Turci je veľa neznámych, ale krásnych zákutí
Zaujímalo nás, či ho nelákali aj krajiny západnej Európy, kde je pre turistiku tiež veľa príležitostí. „Mám rád Slovensko, slovanské krajiny, západoeurópske krajiny ma nikdy nelákali, ani som v nich nikdy nebol. Ukrajina aj Rusko sú síce chudobné krajiny, kde sa veľa kradne, polícia tam cudzincov často legitimuje a dáva im pokuty za hlúposti, ale obyčajní ľudia sú tam veľmi priateľskí. V najbližšom čase sa chystám ísť s turistami z Českej republiky na najvyšší vrch Ukrajiny Hoverlu, ktorý je známy najmä tým, že pod ním leží osada Koločava, kde žil známy lúpežník Nikola Šohaj. Chcel by som vyjsť aj na najvyšší vrch Maďarska Kekes, ale za sebou už mám napríklad Kamenec, ktorý leží na priesečníku hraníc troch štátov (Slovenska, Poľska a Ukrajiny). Na najvyšší bod Poľska – Rysy, som už vystúpil, ale chcel by som vyjsť aj na najvyšší poľský mimohraničný kopec. Aj v Turci je množstvo vrchov, ktoré nie sú také navštevované, ale sú niečím zaujímavé, napríklad krásnou prírodou. Teraz chodím po horách najmä sám, aby som mohol nerušene vychutnávať krásy prírody. To sa pri organizovaných výstupoch nedá. Krásnym kopcom v Turci je napríklad Katova skala. Veľmi sa mi páčia kopčeky neďaleko Turčianskeho Jasena alebo Podhradia. Pravidelne už chodím iba na niekoľko výstupov organizovaných turistami, napríklad na Kopu a Zniev,„ povedal nám na záver Ján Miklušák.
Braňo Gregor
