„Tak ako bolo v Benátkach?„ Spýtala som sa známej, ktorá si zaplatila s priateľom valentínsky zájazd do Benátok. Do slúchadla mi odpovedala len: „Ani sa nepýtaj! Neprišli sme ani po hranice a vrátili sme sa s celým autobusom naspäť domov...„
...hm, zaujímavé. Túto „story„ som si rozhodne nechcela nechať ujsť, a tak som prijala posedenie pri káve. Obec, v ktorej kamarátka býva, sem-tam organizuje zaujímavé zájazdy za vynikajúce ceny. Na Valentína sa rozhodla pre benátsky karneval za 1 000 korún. Mnohé páry si na túto akcia vzali dovolenky, našli pre deti opatrovateľky a tí cestovatelia, ktorí pochádzali zo vzdialenejšej dedinky, museli komplikovanejšie organizovať aj príchod k autobusu. Všetci sa tešili na impozantnú udalosť, o ktorej hovorí celý svet. Do autobusu nastupovali s očakávaním prežitia neopakovateľných a nezabudnuteľných zážitkov. Tieto zažili už v autobuse, a to nemuseli ísť ani do Benátok. „Tak na tohto Valentína určite nezabudnem,„ podotkla známa krútiac hlavou hneď na začiatok.
„Ešte sme len nastupovali, keď sa priamo z miestneho pohostinstva pridalo k nám aj niekoľko mladých chalanov, ktorí si tiež zaplatili miesto v autobuse. Samozrejme, opití...,„ začala s rozprávaním. „Nebolo by na tom nič zlé, keby nemali povesť bitkárov a „vyrábačov„ problémov. Ich stav neveštil nič dobré, ale nikto tomu nevenoval zvláštnu pozornosť. Zdalo sa, že keď si sadnú dozadu a pospia si, bude všetko v poriadku.„ V plnom počte sa teda autobus poobede odtrhol z námestia. No mnohých čoskoro cesta a podvečerné hodiny unavili, no spokojne pospať si ale nemohli. Osadenstvo vzadu vyprázdňovalo fľaše, ktoré si so sebou prinieslo a robilo hurhaj. Okrem toho si každú polhodinu žiadali zastať na osobnú potrebu. Keďže autobus si to už „vytínal„ po diaľnici, nebolo vždy jednoduché zastať, ale šofér im radšej vyhovel. „Stalo sa, že ak vodič ignoroval ich požiadavky, tackavo prišli k nemu dopredu, aby mu to zopakovali a pri tom mu spadli na volant a riadenie...„ Hoci už výletníci mali dávno byť niekde blízko hraníc, časté „toalety„ cestu spomaľovali. Rozhodli sa teda urobiť si väčšiu a zároveň poslednú prestávku na „benzínke„. Po nej sa mali bez problémov pohnúť ďalej. Mohli, keby niekto zozadu po pol hodine jazdy nezakričal, že im chýba kamarát. Po obhliadke autobusu sa zistilo, že chýba ešte jedna pasažierka. Čo robiť uprostred diaľnice? Šofér s viditeľnou nervozitou musel nadísť 20 km a niekde sa obrátiť, aby sa mohli vrátiť na „benzínku„.
„Problém bol v slabej organizovanosti zájazdu,„ skonštatovala kamarátka - účastníčka výletu. „A to ste nemali so sebou nikoho, kto by sa staral o chod zájazdu?„ spýtala som sa. „Ale áno, bola s nami, samozrejme, aj organizátorka, ktorá mala na starosť peniaze a celý zájazd. Lenže tá bola vzadu s mladými a hodovala spolu s nimi...„ Keď sa jej šofér spýtal, či si nechce konečne plniť svoje povinnosti, neunúvala sa ani odpovedať. Vtedy už mal toho šofér naozaj dosť a z ciest, pred ktorými stál, si vybral tú naspäť. „Bál sa problémov na hraniciach, kde by možno poniektorí nezvládli svoje správanie. Povedal, že radšej príde o peniaze, ktoré mal za zájazd dostať, ale zavrieť sa nedá,„ rozhorčene mi povedala pri spomienke na výlet kamarátka. „Myslím, že nie som jediná, kto na tento zájazd nezabudne,„ vrátila sa k už povedanej vete. „Tých pár ľudí dokazilo Valentína celému autobusu. Mnohým sa od sklamania a hnevu tisli do očí slzy. Vybavili si dovolenky a toľko sa tešili! Bol by to krásny Valentín...,„ ukončila svoje rozprávanie so zasneným pohľadom, no zároveň trpkosťou v hlase kamarátka, no neodpustila si poznámku, ktorú si v autobuse akiste kládli aj ostatní: „Načo sa takí, čo sa nevedia správať, vôbec pchajú do spoločnosti ‚normálnych‘ ľudí a kazia im radosť? Sú predsa dospelí!
Keby sa za to aspoň hanbili...!„
(md)