Stanislav Bernát, primátor Martina, bude mať od tohto roku určite jedno prvenstvo. Bude prvým Martinčanom a Turčanom, ktorý sa uchádzal o prezidentské kreslo v priamych voľbách. Za tento svoj krok zožal rôzne reakcie verejnosti - od tých, ktoré to považujú za márnivosť či naivitu, až po tie, ktoré to hodnotia ako odvahu a správnu vec. V každom prípade zúčastňuje sa súťaže o najvyšší post v štáte ako jeden z mála vyslovene nezávislých kandidátov. My sme mu položili päť otázok:
Čo predchádzalo definitívnemu rozhodnutiu kandidovať v prezidentských voľbách?
Raz som na tlačovke s úsmevom povedal, že prezidentom som chcel byť odmalička a novinári si to hneď osvojili... Ale v skutočnosti ma vyprovokovalo politizovanie. Po novembri 1989 politika ustúpila len na krátky čas, teraz je to zas o tom istom. Lobuje sa politicky, dosadzuje sa na základe politickej príslušnosti, rozdeľujú sa tak aj štátne objednávky. Ja neuznávam tieto „medvedie služby„, nechcem byť viazaný sľubmi niekomu a spútaný konaním v niečí prospech. Prezident nemá byť nástrojom v rukách žiadnej strany.
Ak robíte predvolebnú kampaň bez podpory politickej strany ako vyslovene nezávislý kandidát, kto vám ju potom financuje?
Platím ju sám. Celú kampaň si financujem z úspor a zobral som si aj úver.
Čo považujete za svoje silné a slabé stránky v porovnaní s ostatnými kandidátmi?
Ťažko povedať, všetkých protikandidátov osobne poznám. Budem radšej hovoriť iba o sebe. Ja som v týchto voľbách v úlohe outsidera, to ale niekedy môže byť aj výhodou.... Ako občiansky kandidát mám oproti svojim straníckym kolegom tú výhodu, že môžem hovoriť skutočne slobodne to, čo si myslím a čo chcem a nemusím dbať na stranícke zásady a princípy. Už pomaly 10 rokov pracujem na poste primátora, ľudia si ma zvolili trikrát po sebe, čo je isté hodnotenie mojej práce. Dohovorím sa po rusky, nemecky, anglicky, srbochorvátsky, poľsky a učím sa po francúzsky a taliansky. Som viceprezidentom Komory miestnej samosprávy Rady Európy a členom Kongresu miest a regionálnej samosprávy Rady Európy - odtiaľ tie jazykové znalosti. Inak som obyčajný človek, všetko, čo mám, je moja rodina a trojizbový byt. A do politiky som vstúpil s cieľom pomáhať, nie brať.
Ste veriaci?
Každý máme svojho Boha. Ja tiež, hoci do kostola chodím len príležitostne a nie vtedy, keď je plný, ale vtedy, keď si tam v tichosti môžem sám pospytovať svedomie.
Vedeli by ste pomenovať päť problémov, ktoré podľa vás najviac trápia našu spoločnosť?
Bohatého zrejme nebude trápiť, čo bude jesť na večeru. Zamestnaný má plnú hlavu problémov v práci, nezamestnaný premýšľa, kde si pošle nasledujúci deň žiadosti... Ťažko zovšeobecňovať. Ale, ak chcete, tak potom: 1. Sociálna reforma - som za, ale nie spôsobom, že bohatí stále len bohatnú a chudobní chudobnejú. 2. Zastúpenie žien vo verejnom živote - som za to, aby boli kvoty a ženy by mali tvoriť vo verejných funkciách a postoch minimálne tretinu z celkového množstva. 3. Rómska otázka – ako primátor som s nimi často v kontakte. Vo svete už pochopili, že Rómovia sa do „tohto„ sveta jednoducho neadaptujú. Je treba vytvoriť im vyhovujúce podmienky za predpokladu, že budú pracovať. 4. Dôchodcovia, zdravotne postihnutí - pri spustení reforiem chýbal časový harmonogram, predpovede a analýzy prognostikov a spätná väzba, preto sa ich spustené reformy tak citlivo dotýkajú. 5. Školstvo, zdravotníctvo - prvé, čo sa malo v 1993 po založení štátu robiť, bolo zreorganizovať zdravotníctvo a školstvo. To je podľa mňa najdôležitejšie, zachraňovať životy a výchova nových generácií. Až potom mala nasledovať podnikateľská sféra a sociálna sieť. My sme to spravili naopak, chýbala nám jasná stratégia a toto je dopad.