Opäť po roku sme sa vrátili na Železničnú ulicu do Vrútok, aby sme zistili, ako dnes žijú tamojší Rómovia a či sa v ich živote a nezávideniahodnej situácii niečo zmenilo.
Zavítali sme medzi vrútockých Rómov minulý týždeň v pondelok. Slnko už dovtedy stihlo roztopiť takmer všetok sneh, a tak odhaliť úbohosť tohto miesta. Nič sa vari nezmenilo! Títo ľudia s malými deťmi, z ktorých najmenšie má len päť mesiacov, žijú stále doslova na smetisku. Už od cesty sme cítili odporný zápach rozkladajúcich sa smetí a stuchlinu. Pomaly sme nabrali odvahu a vybrali sme sa ku skupinke obyvateľov Železničnej ulice, ktorá sa na nás zvedavo prizerala. V rukách sme niesli tašky plné obnoseného detského oblečenia i šatstva pre dospelých, ktoré sme pomáhali odniesť jednej mladej Vrútočanke.
Po premočenej a zablatenej cestičke, na ktorú sme váhali stúpiť, pretože všade naokolo i na nej sa to „hemžilo„ ľudskými výkalmi a porozsýpanými odpadkami. Museli sme merať kroky skutočne veľmi opatrne.
Letné šaty v zime
Keď sme sa priblížili, v ústrety nám vyšla zo skupinky zvedavo sa pozerajúcich osôb jedna zhovorčivá asi 30-ročná žena. Mala dlhé čierne vlasy upravené do chvosta, tenké červené letné šaty posiate slnečnicami a pod nimi biele tepláky. Zubaté slnko síce hrialo a teplota bola nad nulou, ale nám sa zdalo, že na takéto oblečenie je predsa ešte len priskoro. Žena si prekrížila ruky a s úsmevom na našu otázku odpovedala: „Ale veď je teplo. Ja sa ani v zime priveľmi neobliekam.„ Aj ostatní boli dosť sporo oblečení v tenkých pulóvrikoch alebo v košeliach. A dodala: „Len sa pozrite, ako bývame. Je to tu hrozné. Žijeme na smetisku. A primátor nám sľúbil sociálne byty. Doteraz sme ich nedostali. Vy by ste tu dokázali žiť?„ poslednú otázku nám počas našej návštevy položili niekoľkokrát.
Unimobunky
Vošli sme do dvoch spojených unimobuniek, ktoré tu pred rokom pristavil mestský úrad. Žije v nich jedna rodina. Oproti iným rómskym rodinám, ktoré žijú, či skôr živoria, v polozbúraných a z roka na rok chátrajúcejších bývalých železničných budovách, majú zaručený aký-taký komfort bývania. Vo vnútri spojených búdok majú malú piecku, nejaké skrinky, postele a válendy. Po stenách sú rozvešané rozličné obrázky a plagáty. Za sklom sekretára sú založené farebné fotografie tu žijúcich členov rodiny, najmä detí. Tie Rómovia zbožňujú. Asi aj preto ich majú tak veľa. Žena, ktorá nám vyšla v ústrety má tri ratolesti. Najmladší Peťko má päť mesiacov. Spokojne si hovel v detskom kočíku kúpenom za sedemsto korún. Pred sebou ho tlačila pekná dievčina v tínedžerskom veku. Aj sme sa začudovali, ako chlapček dobre vyzerá. Tváričku malo bacuľatú a ružovučkú, presne takú, ako dobre živené deti v jeho veku mávajú. Keď nás zazrel, začal sa na nás usmievať. Mladšia sestra, asi osemročné dievča, keď sa k nemu priblížila a dala mu pusu na líce, mu urobila ešte väčšiu náladu. Začal sa veselo smiať... Jeho matka nám povedala: „Kŕmime ho, má všetko, čo potrebuje.„ Človek by ani neveril, že aj na takomto mieste môžu rásť také pekné deti. Opodiaľ sa hrali dve asi dvojročné dievčatká. Jedno z nich pribehlo k nám. V ruke držalo menšiu umelú nádobu z nejakého pracieho prášku. Ukázalo nám ju. Malo v nej čistú vodu. Tú si obyvatelia Železničnej ulice naberajú z vodovu, ktorý je na dvore. V jeho tesnej blízkosti sú ale ďalšie dve skládky. Jednu z nich sa mladý Róm stojaci opodiaľ, keď sme prišli, podujal odpratávať. Odporne smrdiaci odpad nakladal na káru a odvážal ho asi pätnásť metrov ďalej na hŕbu odpadu, popri ktorom sme prešli pri našom príchode.
Zdalo sa nám, že v osade je voľajako menej ľudí, ako tomu bolo minulý rok. Povedali nám, že jedna žena s deviatimi deťmi dostala od mesta sociálny byt na Kafendovej ulici.
Málo peňazí
„Muži chodia na železo. Každý deň chodia a prinesú sto, dvesto korún. Viete, musíme si prilepšiť, inak by sme z dávok nevyžili. Ja som teraz na materskej. Na deti dostávam aj rodinné prídavky. Vyjde nám to tak cez päťtisíc korún. Ale čože to je. Je to málo a musíme niečo jesť. A naše deti, kvôli tomu, aby sme dávky dostali, musíme posielať do školy,„ vykladala žena ďalej.
Keď sme sa vracali, museli sme prejsť opäť popri hŕbe odporných smetí, ktoré pred tromi rokmi v kolónii spôsobili epidémiu žltačky a na ktoré, teraz už náš známy vysýpal z káričky ďalšie smeti. Za nami bežalo pomedzi odpadky malé počerné dievčatko. V taške som vybrala jabĺčko a podala som mu ho. Dieťa si ho vďačne zobralo a zahryzlo sa doň ako do najväčšej dobroty. Napadlo mi v tom momente - aká škoda, že také pekné dieťa musí žiť na smetisku. Či vari skutočne neexistuje niekto, kto by ju a jej súrodencov i rodičov odtiaľto dostal? Oni nevedia, ako si pomôcť, tak v koho je to silách?
Oslovili sme aj prednostu Mestského úradu vo Vrútkach Branislava Zacharidesa, ktorého sme sa opýtali na riešenie problematiky Rómov na Železničnej ulici vo Vrútkach. Zaujímalo nás aj to, prečo nie sú v tejto lokalite veľkokapacitné kontajnery, ktoré tam v minulosti boli. Podľa jeho slov mestskému úradu nie je život Rómov v tejto lokalite ľahostajný, ale ide o pozemok a majetok Železníc slovenskej republiky a nie mesta. Okrem toho podľa B. Zacharidesa nie je možné stavať pre tieto rodiny sociálne byty za výhodnejších podmienok, ktoré sa týkajú len rómskych osád a takou je v Turci len osada Bambusky. „Väčšina obyvateľov Železničnej ulice vo Vrútkach, ktorí žijú v nedôstojných podmienkach, sa hlási k slovenskej a nie k rómskej národnosti, preto je ťažké riešiť tento problém ako rómsky. Čo sa týka kontajnerov, nechceme aby na Železničnej ulici vznikalo smetisko ale nevylučujem, že tam kontajner umiestnime,„ dodal k tomu B. Zacharides.(bb, bg)