Ľudia sme už takí. Azda ani jeden rodič neprijíma ľahko fakt, že jeho dieťa sa narodilo iné, že bude musieť zmeniť od základu svoj život, že bude musieť staviť do zálohy s osudom i časom všetok svoj um i lásku. Práve takýmto rodičom a ich deťom, hlavne deťom s mentálnym postihnutím, pomáha svojimi službami už dvanásť rokov Domov sociálnych služieb pre deti a dospelých v Martine na Severe (DSS).
Pravidelne ho navštevuje 30 zverencov vo veku od 11 do 44 rokov. Z tých, čo sem začali chodiť pred desiatimi rokmi ešte ako malé deti, sú už dnes mladí ľudia v pubertálnom a dospelom veku. Niektorí sú v domove, pokiaľ ich rodičia pracujú, a popoludní sa vracajú naspäť do rodín. Iní sú tu na týždennom pobyte a bývajú tu v útulných trojposteľových izbičkách. Na naše veľké prekvapenie, keďže budova domova patrí mestu a samotný DSS je zriadený štátom, takmer všetko tu dýcha novotou. Zásluhu na tom má určite, a to v nemalej miere, riaditeľa domova Eva Kyselová. Povedala nám: „Naši klienti svoj spôsob i zmysluplnosť života nachádzajú práve aj u nás.„ Tým, že majú približne rovnaké záujmy, môžu ich rozvíjať vo výtvarnej činnosti, pracovnej terapii, divadelnej tvorbe či v športe. Zúčastňujú sa na rozličných súťažiach a výstavách doma i v zahraničí. Nie každý z rodičov predsa má na to možnosti, aby tieto danosti vo svojom potomkovi rozvíjal.
Downov syndróm
Jedno z mentálnych postihnutí, ktorým môže človek trpieť, je Downov syndróm. Jedinec má o jeden chromozóm v jadre bunky navyše, čo sa odráža aj na fyzickom vzhľade.
V DSS majú piatich ľudí s Downovým syndrómom a každý z nich má hranicu svojej mentálnej vzdelanosti. Napríklad, zo známeho „domováckeho„ tanečného páru Mirko (27 rokov) a Petre (22 rokov), dokáže Mirko čítať aj písať, Petra nie. Miško a Jožko, s ktorými sme sa zoznámili na výchove jemnej motoriky, majú svoje mentálne postihnutie trošku iné.
Slovenská verejnosť má ale o týchto ľuďoch stále málo informácií. „Keď chodievame na dovolenky do zahraničia, tak napríklad Nemci, keď vidia postihnutého, správajú sa prirodzene, dokonca, ak treba, prirodzene pomôžu,„ rozprávala E. Kyselová.
Mirko
Pri našej návšteve v domove bola aj Mirkova mama. „Bola som prekvapená, čo ste tu s ním spravili,„ povedala E. Kyselovej. Bola to jej reakcia na predstavenie Pomáda, ktorú s mladými ľuďmi nacvičili. A dodala: „Nikdy by som neverila, že to Mirko dokáže. Hovorila som si: To snáď nie je Mirko. Vôbec nemal trému.„ Matka nám povedala, že tým, že je v kolektíve rovesníkov a že sa s ním pracuje, vidno na ňom radosť i zmenu. A čo je pre neho dôležité, získal na sebavedomí.
Tí, čo Mirka poznajú, ho charakterizujú ako človeka, ktorý je slušný, úctivý a vždy optimisticky naladený. Tieto vlastnosti od malička v ňom určite vypestovala starostlivosťou, obetavosťou i láskou jeho najmä matka. Hneď po pôrode, keď jej v nemocnici povedali, že jej syn je chorý, že má Downov syndróm, vôbec nevedela, čo jej tým chcú lekári povedať. Teraz to už po 27 rokoch spoločného života s Mirkom vie. Mirko je na ňu veľmi naviazaný a vie, že sa na ňu spolieha. Každý večer, keď sa jej syn ukladá na spánok, sadne si k nemu na posteľ a dlho sa rozprávajú o tom, čo zažil, o spoločných plánoch do budúcnosti. A smejú sa. Mirkova mama hovorí: „Viete, mne to nedá. Prečo by mal ísť spať smutný? Chcem, aby môj syn zaspával každý deň s úsmevom na tvári„. Možno aj v tom tkvie Mirkov večný optimizmus...
Trpezlivosť
Rodičia s deťmi, ktoré sú postihnuté Downovým syndrómom, musia mať veľa trpezlivosti, a to nielen so svojím dieťaťom, ale predovšetkým so svojím okolím. Ľudia na Slovensku ešte stále dávajú najavo, keď sa podľa nich niekto vymyká z relatívneho normálu. Mirkova matka: „Keď chodil Mirko do osobitnej školy, cestovala som vždy s ním spolu autobusom. Bolo to v období nežnej revolúcie. Vystúpili sme z dopravného prostriedku a pri obchodoch nás dobehol jeden pán. Zrejme bol napitý. Postavil sa k Mirkovi a povedal mi – Pani tento chlapec mal zomrieť.„ Zopakoval jej to ešte niekoľkokrát a dôvodil tým, že na jej dieťa idú „naše dane„. Matka pokračovala: „Viete, darmo je Mirko aký je, ale on všetko chápe. Nemôžem o ňom povedať, že by bol postihnutý, ja sa takýmto slovám vyhýbam. Keď to Mirko počul, tak sa len zmenšoval, zmenšoval, dal dole hlavičku. Bol hrozne vystrašený. Pri parku nás dobehla nejaká pani a tá tomu človeku dala odzadu pohlavok. Neviem, či počula, čo nám hovoril. Pridali sme do kroku, ušli sme...„
Petra
Stretli sme sa aj s matkou 22-ročnej Petry. Vysoká štíhla blondína nám hneď v úvode povedala: „Viete, tak ako žijeme, žijeme, nepotrebujeme od nikoho nič.„ Petra domov sociálnych služieb navštevuje od svojich jedenástich rokov. Jej matka nám povedala, že badá na dcére pokroky a vie, že sa jej tam veľmi páči. Z veľkých ústavov, do ktorých jej navrhovali odborníci umiestniť dcéru, jej naskakuje husia koža. „Pete by som veľmi nepomohla, keďže je na mne závislá, keby som s ňou ostala sama doma. Prišla by o kus sebaistoty,„ dodala matka.
Petra má rada pohyb, najradšej tanec, pekné oblečenie a ľudí. Keď si niekoho obľúbi, rozlúčku s ním veľmi ťažko znáša. Obľubuje aj prácu v záhradke. Svojimi malými prstami dôkladne očití hriadku od buriny a nepovie, že by bola unavená. Dokáže byť veľmi vďačná. Keď vidí, že ju má niekto rád, tak mu to niekoľkonásobne vráti.
Žena v najlepších rokoch uvažuje už dnes o budúcnosti svojej dcéry: „Už keď tu nebudeme, tak neviem,... Ale staršia dcéra, ktorá žije v Bratislave sľúbila, že ju tam zoberie, aby mala k nej blízko... Aká je Peťa, taká je, je naša!„
Monika Maruňáková