Obyvatelia Borcovej boli v minulosti súkromnými roľníkmi, ktorí nepatrili medzi zámožných ľudí a mnohí z nich sa snažili zlepšiť svoju životnú úroveň kúpením ďalších rolí alebo postavením modernejších domov. Samozrejme, potrebovali na to peniaze, ktoré sa na Slovensku dali zarobiť iba veľmi ťažko. Preto putovali do USA, kde pracovali vo fabrikách. Takýchto ľudí bolo v Borcovej viac a patrili medzi nich aj Michal Bačiak a Ján Kubín, ktorí popri svojich starostiach mysleli aj na rôzne slovenské spolky a inštitúcie a finančne ich podporovali. Ján Kubín zaslal do svojej obce tisíc korún na Besedu (obecnú knižnicu), a po návrate z USA si postavil v Borcovej na tie časy pekný dom. Bol veľmi rozumným a rozhľadeným človekom a pre obec urobil veľa dobrého. Ján Kubín mal dve dcéry a jedného syna. O jednej z nich, Ľudke mám informácie od svojej mamy (Márie Kubíkovej) a z listov, ktoré napísala strýkovi Jozefovi Kubíkovi z Čadce a mne. Ľudmila Kubínová - Líšková sa narodila 13. marca 1903 v Borcovej. V súčasnosti žije v USA a niekoľko dní, ak jej Pán Boh dá zdravie, sa dožije neuveriteľných 101 rokov.
Pamätá ešte na maďarskú školu
V čase, keď Ľudmila Kubínová začala chodiť do základnej školy, sa museli všetky deti učiť po maďarsky. Samozrejme, slovenské deti sa maďarčiny báli, pretože z nej nevedeli nič a všetko sa museli naučiť. Ľudmila Kubínová bola dobrou žiačkou. Po skončení základnej školy bola prijatá do meštianky v Martine, kde sa v maďarčine zdokonalila. Po slovensky sa učila iba náboženstvo. Farár Škrovina zariadil lepším žiačkam, medzi nimi aj tete Ľudke, aby boli prijaté na Učiteľský ústav v Štubnianskych Tepliciach, kde ukončila prvý ročník a ďalšie tri roky potom študovala v Bratislave.
Namiesto pohodlného autobusu
brodenie snehom
Po ukončení školy učila na Kysuciach v Skalitom. Toto obdobie opisuje takto: „Moja prvá cesta zo stanice do školy na hornom konci „tragáčikom„, ktorý ťahal jediný koník, bola ťažká. Mala som malú dušičku, keď sme prišli pred moju školu, ktorou bola pekná, skoro nová, ale osamelá budova pri ceste. Po zablatenom chodníku som sa dostala do môjho učiteľského bytu. Bol síce pekný, ale pre mladé dievča hotovým postrachom. Studené steny a prázdne izby boli nielen v byte, ale aj v učebnej miestnosti. Samá prázdnota, žiadne pomôcky a na okolí nebolo nikoho, na koho by som sa mohla obrátiť. Havlovci a Dostálovci zo strednej školy boli mojou jedinou oporou. V zime, keď som potrebovala ísť do Čadce, alebo domov na návštevu, som sa musela brodiť hlbokým snehom. Vtedy ešte nejazdili žiadne autobusy, ale napriek náročným podmienkam som v Skalitom vydržala dva roky.„
Roky na konzuláte
Po spomínaných dvoch rokoch sa teta Ľudka vydala za Jána Líšku z Blatnice. Hneď po svadbe nasledovala svojho manžela, ktorý pracoval v Pittsburghu na Československom konzuláte. V roku 1932 ho preložili do Prahy, kde zostal s manželkou až do roku 1951. Vtedy dali Jána Líšku do penzie a obaja sa s manželkou presťahovali do Borcovej.
Líškovcom sa narodili v USA tri deti. Najstaršia Elenka sa narodila v roku 1925, Ján v roku 1927 a najmladšia Oľga v roku 1928. v roku 1946 prišli s rodičmi do Prahy a študovali vysoké školy. Keď boli pre svoj americký pôvod prenasledovaní, odišli v roku 1948 do USA. Tam vyštudovali a tvrdou prácou a húževnatosťou si budujú život, na aký boli zvyknutí. Obidve dcéry tety Ľudky sa vydali a syn ostal slobodný. Manželia Líškovci bývali v Borcovej.
Bez detí im bolo
na Slovensku smutno
Aj oni si zvykli, ale bez detí, najmä tete Ľudke, im bolo veľmi smutno. Veľmi ich mrzelo, že boli považovaní za podozrivé „živly„. Napriek tomu si ich príbuzní aj ostatní obyvatelia Borcovej veľmi vážili. Aj deťom Líškovcov bolo v Amerike bez rodičov smutno. Keďže všetci mali zariadené pekné domy v Bethesde na predmestí Washingtonu a letné sídla v Rehoboth Beach a dobré zamestnania, presviedčali rodičov, aby sa do USA presťahovali aj oni. V roku 1966 dostali manželia Líškovci povolenie odcestovať za deťmi, ale najskôr sa museli zrieknuť dôchodku a všetkých nehnuteľností v prospech Československého štátu, a tak s kufríkom v ruke odišli do USA. Ján Líška si ešte našiel prácu účtovníka vo veľkoobchode a dostával o niečo väčšiu ako minimálnu penziu. V kruhu svojich detí, ktoré boli k svoji rodičom mimoriadne pozorné, si Líškovci rýchlo zvykli na nové prostredie, ale k rodnému Slovensku a Borcovej sa vracali v spomienkach na tie najkrajšie zážitky.
Bolestné straty nahradili
vnúčatá a pravnúčatá
Líškovci sa usadili u svojho syna Jána v blízkosti dcér. V roku 1975 manžel tety Ľudky náhle zomrel a ona musela prežiť aj ďalšie bolestné straty. Zomrela jej dcéra Oľga a zať, ale aj manžel najstaršej dcéry Elenky. Zabudnúť na straty nebolo ľahké, ale boli deti, päť vnučiek, dvaja vnuci, štyri pravnučky a jeden pravnuk. Tým sa mohla teta Ľudka tešiť. Treba pripomenúť, že Elenka a Ján navštívili v roku 1995 všetkých príbuzných a priateľov v Čechách a na Slovensku. Ich návšteva trvala deväť týždňov a nezabudli ani na maminu rodnú obec – Borcovú. Rodina tety Ľudky Líškovej sa veľmi rozrástla. Niektorí z nej sa museli vo veľkej krajine vybrať za zamestnaním aj veľmi ďaleko, ale nájdu čas, na Sviatok vďakyvzdania a na Vianoce, kedy sa všetci spolu stretnú.
Ľudmila Balková
