Posledným zápasom tejto sezóny sa na Liptove 24. februára skončila pre martinský hokej extraligová sezóna. Žiaľ, po štyroch rokoch od návratu do najvyššej súťaže, dostal martinský hokej opäť prívlastok ligový. Pre niekoho prekvapenie, ale pre mnohých logické vyústenie jednej z najťažších hokejových anabáz chudobného extraligového Martina. Kaša mu z hrnca prakticky kypela od začiatku súťaže, preto ho odborníci už pred začiatkom pasovali za najväčšieho outsidera. Na našu smolu, vôbec sa nemýlili a po 54. kole základnej časti súťaže extraligová kaša Martinu definitívne vykypela. Rana síce bolí, ale emócie už predsa len vychladli. A tak sme mohli v rozhovore s riaditeľom klubu Jaroslavom Dzurcom hľadať racionálne jadro problému, ktorý zapríčinil martinský hokejový pád.
Bolo by nezmyselné opýtať sa vás po takto neúspešnej hokejovej sezóne, či vládne v klube spokojnosť. Skôr sa opýtame, či ste vôbec predpokladali takéto smutné rozuzlenie?
Samozrejme, že sme nespokojní. Keď nie je dobrý koniec, všetko je zlé. To v tomto prípade určite platí. Jednoznačne - sezóna nám nevyšla. Pravda, treba na rovinu povedať, a o tom sa predsa vedelo, že sme mali veľa problémov s financovaním klubu už pred sezónou. Niekoľkokrát sme to povedali aj verejnosti, že ekonomicky nie sme celkom pripravení na súťaž, že potrebujeme pomôcť.
Čo ste proti tomu robili?
Nesedeli sme so založenými rukami. Rokovali sme napríklad o transformácii klubu, mali sme intenzívne rokovania s mestom o vstupe mesta a vytvorení novej akciovej spoločnosti. Zúčastnili sme sa, minimálne dvakrát, rokovania mestského zastupiteľstva, mali sme snahu zložitú situáciu riešiť. Vyvíjali sme aktivity smerom k zabezpečeniu klubu. Čosi sa nám aj podarilo, ale, žiaľ, ukázalo sa, že nie vždy sú rozhodujúce len športové výkony a záver súťaže vyznel pre nás kruto. Atmosféra záveru súťaže sa podpísala na psychike. Najmä keď sa objavili niektoré zvláštne výsledky, ktoré súviseli s inými klubmi. Mám na mysli Poprad, ale aj zápas Žiliny s Nitrou. Aj niektoré ďalšie výsledky dávali podnet k domýšľaniu si súvislostí. Samozrejme, nič nevieme dokázať. Ale nepochybne, to všetko do značnej miery ovplyvňovalo psychiku v klube. Naši hráči boli určite menej odolní voči tlaku, ktorý na nich vyvíjala verejnosť aj vedenie klubu. Uvedomovali si pocit zodpovednosti a zrejme ho v rozhodujúcich chvíľach neuniesli.
Aj v našich novinách sme neraz kritizovali, že hoci v minulosti juniori dvakrát získali majstrovské tituly, v kádri extraligového mužstva sa to nijako pozitívne neprejavilo. Navyše, v drese Martina sa počas sezóny vystriedalo vyše štyridsať hráčov. Prečo takáto anomália, ktorá v žiadnom prípade nesvedčila o systémovej a perspektívnej práci klubu?
Všetko to vychádza z ekonomiky a vôbec z prípravy na sezónu. Do nej sme zobrali takmer všetko, čo malo ruky-nohy s tým, že si v auguste tréner vyberie tím, ktorý dostane dôveru hrať v extralige. Letná príprava sa začala v máji a v auguste, keď v iných kluboch uvoľňovali hráčov, ktorí azda mali o niečo viac skúsenosti, ako naši odchovanci, tréner sa začal po nich obzerať. Dali sme v tomto smere trénerovi Hovorkovi voľnú ruku. Mal našu plnú dôveru. Tak, ako prichádzali noví hráči, tak zase z kádra niektorí hráči, medzi nimi aj naši odchovanci, odchádzali. Treba zdôrazniť, že sme im našli angažmán, aby sa rozohrali v prvej lige. Do odborných vecí sme trénerovi nezasahovali. Prišli však aj iné straty, ktoré sa nám nepodarilo zaceliť. Takým bol odchod Rasťa Rovnianka. Boli sme s ním priateľsky dohodnutí, že ak bude mať lepší angažmán, pustíme ho. Vedeli sme o tom, že si čosi v zahraničí hľadá, ale nepredpokladali sme, že to príde tak skoro, už po treťom kole. Tento problém sme museli riešiť veľmi operatívne – prišiel k nám Petrík z Prešova. Hoci to bol mladý brankár, nesklamal. Vôbec, brankári neboli slabým článkom v mužstve, hoci nám nesporne, najmä v kabíne, osobnosť Rovnianka veľmi chýbala.
Nespomenuli ste ďalšiu významnú zmenu. Po 22. kole odišiel od mužstva tréner Hovorka, ktorý formoval extraligový káder…
V tomto prípade sa stalo to, čo sa nemalo stať. Budem hovoriť len za seba, lebo tento náš rozhovor sa odohráva skôr ako bude známe oficiálne hodnotenie správnej rady klubu. Zaskočilo nás, že od mužstva odišiel tréner, ktorý si pripravoval káder, ktorý ho budoval a formoval. Tréner, ktorý do mužstva, takpovediac dotiahol hráčov, čo mu do koncepcie pasovali a ktorým veril. Mali sme síce možnosť nepustiť ho, lebo zmluvu s nami mal platnú. Prvá reakcia bola aj taká, že ho ani nepustíme, ale on nástojil na tom, že má vyššie ambície, že je to pre neho výzva… Dlho sme spolu hovorili, on ale trval na svojom odchode. Asi by nemalo zmysel, aby zostal pri mužstve, keď sám sa už videl niekde inde. Nasilu sa nedá nič robiť, nieto ešte šport. Priznám sa, že v tom momente som ani ja nedomýšľal, že to bude mať až taký dopad na celé mužstvo.
Situáciu ste riešili skúseným, ale typovo úplne iným trénerom. Do Martina prišiel Ján Hegyii…
Nebol jediný, ktorý bol v hre. Mali sme v hľadáčiku päť trénerov a aj sme ich oslovili. Samozrejme, v hokejovom hnutí dobre vedia, aké podmienky a zázemie je v tom-ktorom klube. No, a či chceme, alebo nie, opäť sa musíme vrátiť k ekonomike. Pri rozhodovaní niektorých trénerov bolo aj toto kritérium dôležité. Nakoniec sme sa rozhodli pre Jána Hegyiho, ktorý mal za sebou bohaté extraligové skúsenosti a s martinským hokejom dosiahol vôbec najviac v jeho histórii. Povedal, že sa pokúsi pracovať s mužstvom tak, aby dopadlo úspešne. Spočiatku sa aj zdalo, že sa tak môže stať, lenže postupne sme upadli do stereotypu a ukázalo sa, že hráči potrebovali a boli už aj zvyknutí na tvrdú a pevnú ruku trénera Hovorku.
No a opäť ste problém riešili výmenou trénera, na záverečných sedem kôl ste angažovali dovtedy kormidelníka Detvy Petra Gürtlera…
Vo vedení klubu sme zvažovali, čo urobiť. Chceli sme pre záchranu niečo vykonať, najmä aby sa to odzrkadlilo v kabíne, aby hráči nemali hlavy zvesené dolu, aby opadol psychický útlm a vytratila sa skepsa. Hľadali sme riešenie v zmene na trénerskom poste. Pri tejto príležitosti musím povedať, že Ján Hegyi sa veľmi seriózne postavil k celému problému. Povedal, že ak by toto malo pomôcť mužstvu, tak že on nám nebude prekážkou. Rozhodli sme sa pre Petra Gürtlera, ale po oživení a dvoch víťazstvách a remíze, prišla prehra so Zvolenom a vlastne tá nás poslala na cestu do prvej ligy.
Lenže táto neúspešná sezóna mala aj niekoľko takmer nelogických riešení. Napríklad, zvolenskí hráči Supuka a Kubenko najprv zachraňovali Martin a potom Poprad. Nemohli ste ich udržať?
Opäť sme pri peniazoch. K dohodám sú potrební vždy dvaja. V týchto konkrétnych prípadoch sme mali dohodu so Zvolenom, ale Zvolenčania mali isté podmienky a my sme boli v tom momente schopní ich realizovať len do takej výšky, ako sa stalo - najprv na jeden mesiac, pričom sme chceli so Zvolenom ďalej rokovať, aby hráči zostali. Aj sme rokovali, nielen o nich, ale aj o ďalších hráčoch. V istej fáze sme už boli dohodnutí, že by mohli zostať a ďalší hráči ešte prísť. Táto dohoda, žiaľ, trvala asi len desať hodín. Keď sme išli záležitosti podpísať, už bola situácia iná. Bol to obchod a našiel sa niekto, kto dal viac. My sme to už nemohli ovplyvniť. Nemali sme toľko peňazí.
Ale predsa, pred koncom sezóny ste dostali milión korún od mesta…
Mesto nám dalo zálohovú platbu ako príspevok na tento rok. Samozrejme, treba poďakovať radnici za toto gesto, ale zároveň aj mnohých vyviesť z omylu. To neboli peniaze na záchranu v tom zmysle, aby sme ich použili, ako uznáme za vhodné. Mali sme dlžoby voči hráčom a je logické, že v takom stave, v akom sme boli, bolo prvoradou úlohou vyplatiť im mzdy, rovnako aj mzdy trénerov, aby sme mohli od nich požadovať plnohodnotné výkony. Otvorene hovorím, peniaze sme použili na decembrové mzdy. Žiaľ, zdá sa mi, že časť verejnosti to pochopila inak, lebo aj pri debatách s niektorými poslancami, ktorí majú aj blízko k hokeju, som mal pocit, že si myslia, že išlo o zbytočne vynaložené peniaze.
Vráťme sa k ekonomike. Vieme, že už dlhšie sa vedenie klubu usiluje o to, aby sa klub pretransformoval na akciovú spoločnosť, ale zatiaľ k tomu nedošlo. Môžete nám povedať, prečo?
Transformácia klubu nie je rozmar, je to nevyhnutnosť. Ide o profesionálny klub, a ak klub chce hrať extraligu, práve vstup do Európskej únie vytvára nutnosť vytvoriť z neho nejakú formu obchodnej spoločnosti. Aby bol klub dôveryhodnejším v očiach našich obchodných partnerov, je potrebné pretransformovať ho z občianskeho združenia, napríklad, na akciovú spoločnosť.
Toto sme pripravovali vlastne už od roku 2002. Hľadali sme vhodných ľudí, ktorí by vedeli martinskému hokeju pomôcť. Oslovili sme najmä takých, čo majú v biznise kredit a kontakty a väzby na seba, čo by mohlo hokeju pomôcť pri získavaní finančných prostriedkov. Pripravili sme minimálne dve alternatívy. A keďže sme presvedčení, že bez mesta táto spoločnosť nemôže vzniknúť, tak sme počítali s tým, že by jedným z akcionárov malo byť práve mesto. Navrhli sme, že mesto by malo jednu zlatú akciu, ktorá by mu zaručovala rozhodujúce právo usmerňovať činnosť akciovky. To by vlastne bola aj poistka, aby nemohla byť akciovka zneužitá na niečo iné ako na šport a športové ciele v meste. Lenže rokovania, sa žiaľ, neniesli v takomto duchu. Ja mám pocit, že sa veci akosi personalizovali slaboduchými úvahami - kto je za tým a prečo, kto z toho bude ťažiť? Pripadalo mi to ako typická slovenská slabosť. No, a tak to máme pripravené v zásuvke. Ak chce martinský hokej napredovať, veľmi rýchlo musí prísť riešenie. Nie formálne.
Nám sa zdá, že aj to, že tieto záležitosti nie sú dotiahnuté, vytvára problém s hľadaním hlavného sponzora, garanta martinského hokeja. Alebo sa mýlime?
Za celé štyri roky v extralige sa klubu nepodarilo zohnať hlavného sponzora, to je pravda. Hoci sme oslovili mnohých, dokonca sme hľadali aj v zahraničí, nebola to pre nich taká atraktívna záležitosť. No, a navyše, tak ako ste povedali, klub neprešiel transformáciou, takže nebol záujem. Poznáme ľudí, ktorí majú aj zahraničné kontakty s firmami a možno v blízkej budúcnosti by sa predsa len mohlo čosi pozitívne udiať. Ale tento klub nemôže zostať občianskym združením. V tomto smere svoje iste povie aj správna rada. Predpokladám, že mládežnícky hokej zostane fungovať ako občianske združenie, pretože v jeho prípade by sa transformáciou zbavil možnosti čerpať zdroje z grantov, teda zo zdrojov, ktoré nemôžu smerovať do obchodných spoločností.
Tie isté problémy, ako martinské áčko, mal aj mládežnícky hokej. Po dvoch tituloch majstrov sa juniori báli o extraligovú budúcnosť. Našťastie sa zachránili. Kde sa stala chyba?
V minulých sezónach sme to kočírovali tak, že juniori hrajúci za áčko v rozhodujúcich zápasoch nastupovali aj za tento mládežnícky kolektív. Koordinácia nechýbala. Tento rok, tým, že práve v koordinácii to škrípalo, prišli problémy so záchranou juniorov. A nielen to, ale problémy to spôsobilo aj ďalším mládežníckym celkom. Bola to reťazová reakcia. Problém bol v tom, že tréner Hovorka ešte v počiatkoch neuvoľňoval hráčov pre juniorku práve na tie zápasy, v ktorých sme mali získať body. V kolektívnom športe je to tak, kto sa dostane pod psychický tlak, je to s ním horšie, ako keď nevie. No, a na mladých hráčov takýto tlak dopadá obzvlášť.
Skončila sa sezóna, z ktorej by ste sa mali poučiť. Dá sa teda povedať, že už pracujete na budúcej – prvoligovej sezóne?
Áno, už pracujeme. Ale rozhodujúce a dôležité je, aby sme vedeli, v akej forme klub bude pokračovať. No a iste nie nepodstatné bude, akú sebareflexiu urobí vedenie klubu, mňa samozrejme nevynímajúc, akú správna rada. Treba prehodnotiť, či sme zlyhali ako kolektív, alebo ako jednotlivci. Dôležité je povedať si hlavne to, na čo máme. Je jasné, že hokej musíme robiť inak, aby to nebolo opäť len trápenie. Ďalej to takto skutočne nemôže fungovať. Ja osobne, ak by ma oslovila spoločnosť, ktorá bude viesť tento klub a mal by som zostať v ňom pracovať aj naďalej, by som si už také nízke ciele nekládol. Ciele klubu musia byť rozhodne v budúcnosti vyššie.
No, ale vráťme sa do prvoligovej reality. Počuli sme názory, že mužstvo, ktoré vypadlo z extraligy bude v prvom roku, hoci bude hrať len prvú ligu, užívať výhody z Pro-hokeja, akoby hralo extraligu. Je to pravda?
To, žiaľ, nie je pravda. Zostupom prišiel martinský hokej minimálne o osem miliónov korún. Nepochybne to znamená, že podmienky v budúcej sezóne budú iste skromnejšie a navyše finančné prostriedky sa budú zháňať ťažšie. Ale určite ich treba zohnať, pretože, ak by o rok Martin nepostúpil, potom bude s hokejom zle, veľmi zle. To je môj názor.
V našich novinách sa čitatelia v rubrike „Ako ďalej, martinský hokej?„ zamýšľajú nielen nad jeho budúcnosťou, ale aj problémami. Túto rubriku uviedol príspevok poslanca mestského zastupiteľstva a dokonca člena správnej rady Tibora Čierneho. Čítali ste ho?
Práve on sa okrem iného pýtal, či sme my iný klub, ako sú ostatné. Ja odpovedám, áno, sme iný klub. Poviem to konkrétne. V Nitre je prezidentom hokeja podnikateľ, ktorý dáva do klubu aj svoje peniaze a v rozhodujúcich fázach, keď to Nitra najviac potrebovala, nešetril. A rovnako je to napríklad v Poprade či v Skalici. U nás je to inak. Ale ak chceme byť úspešní, aj u nás bude treba, aby do čela klubu prišli osobnosti, ktoré dokážu v každej chvíli pomôcť a dokážu na seba naviazať ďalších, ktorí budú ochotní hokeju pomôcť. Nemôžem sa nevyjadriť k niektorým problémom, ktoré nastolili aj anonymní pisatelia. Škoda, že si nedokážu nájsť, ak ich problémy hokeja trápia, cestu za funkcionármi. Ja som k dispozícii ktorémukoľvek rodičovi a ochotný odpovedať mu aj na nepríjemné otázky. Nemám problém sa s nimi rozprávať a veci im vysvetliť. Bol som totiž veľmi prekvapený, keď som sa dočítal, koľko údajne rodičia platia. V článku bolo uvedené, že sa vyberá po 900 korún na žiaka. Kto nepozná pomery, ten si po prečítaní bohviečo pomyslí. Treba povedať, že každý ročník platí rozdielne. Klubový príspevok je od 400 do 600 korún. Aj tam je to ale odstupňované, pretože zohľadňujeme napríklad sociálne prípady, či iné kritériá. To, čo si potom vyberajú v triedach, to je už mimo nás a do toho sa klub nestará. Na príspevkoch klub vyberie 738 tisíc korún, ale jedným dychom treba dodať, že náklady na mládežnícky hokej sú takmer 4 milióny korún za sezónu. Zodpovedne môžem povedať, že príspevky od rodičov sú u nás nižšie, ako v iných kluboch. Žiaľ, hokej je drahý šport a situácia sa komplikuje až tak, že ho budú, na škodu slovenského hokeja, skôr hrať tí, čo na to majú - peniaze. To, žiaľ, hoci sa snažíme byť sociálni, nevieme celkom ovplyvniť.
Momentálne sa martinský hokej dostal do situácie fackovacieho panáka. Ale nebolo by vari dobré v situácii, keď má vstať z kolien, hádzať flintu do žita. Dôležité iste bude, ako sa k tomu postaví mesto, ktorého poslanci nedávno prerokovali otázky podpory športu v Martine. Ako to vnímate?
Máte pravdu. Hoci vládne sklamanie z nášho zostupu z extraligy aj medzi poslancami, myslím si, že predsa, aj napriek tomu, čo sa stalo, si práve oni majú uvedomiť, že hokej je stále v Turci jediný šport, ktorý dokáže pritiahnuť do hľadiska tisícky divákov. A to nie je a nemôže byť zanedbateľné. To treba brať do úvahy, lebo ľudia aj takto dávajú najavo, že hokej je fenomén. Je to hra, ktorá ich baví a vie zabávať. Hovorím s plnou vážnosťou, že aj toto majú byť tie kritéria, ktoré musia brať do úvahy. Treba podporovať šport, ktorý, hoci mu to momentálne nevyšlo podľa predstáv, je stále tu a má aj naďalej ambíciu zabávať ľudí. Počuli sme už aj dosť názorov o netransparentnosti v riadení klubu. K tomu len toľko: Netreba brať do úvahy názory z agentúr typu jedna pani povedala, ale treba si dať predložiť doklady. Predsa je tu vedenie klubu, revízna komisia, a navyše vôbec nie je pravda, že by sme niekedy nechceli predložiť záležitosti okolo hospodárenia klubu. Ale k veci a problému, ktorý ste nastolili: Faktom je, že šport bez mesta nepôjde. Ja si myslím, že zvíťazí zdravý rozum, že aj u nás sa objektívne posúdia športy podľa ich úrovne, úrovne súťaží a aj diváckeho záujmu a zachová sa aj logická hierarchia, že nebude snaha ich paušálne nivelizovať. Predsa nemožno urobiť to, o čo sa mnohí usilujú - porovnávať neporovnateľné.
Hľadáte recept na hokejové rany?
Ak nechceme, aby tu ešte aj hokej zle dopadol, je len jeden recept – zdvihnime hlavy a hľadajme spôsob, ako sa vrátiť tam, odkiaľ sme spadli.
Ján Kŕč
