Do srdca Srbska, do sŕdc Srbov

Zabudnime na Juhosláviu! Túto vetu som si takmer neustále opakoval pri stretnutiach so srbskou skutočnosťou. Zabudnime na Juhosláviu, jednak už neexistuje, a to, čo si ako turisti chtiví po jadranských lagúnach či ostrovoch pamätáme a čo máme na fotografiách a videách, to má so srbskou skutočnosťou len málo spoločné. Takmer nič. Aj vtedy takmer celé jadranské pobrežie bolo chorvátske, len my, Stredoeurópania, sme si to akosi neuvedomovali. Aj mestá a kraj, kade sme sa do prímorských centier presúvali väčšinou na štyroch kolesách, boli chorvátske. A Chorvátskom zostali. Srbsko, to je úplne iná krajina. Dokonca ani tie piesne, ktoré poznáme ako „primorske„ a znejú nám sladko a stále rovnako ako Jadranka, sa na srbské národné melódie ponášajú len veľmi málo. Skoro vôbec. V srbských ľudových rytmoch a tónoch viac ako morský vánok cítiť turecké či grécke vetríky. Skutočný Balkán.

SkryťVypnúť reklamu

Škodovka s turčianskoteplickou značkou absolvovala za štyri dni v polovici februára dobrých tisícdeväťsto kilometrov. Jej posádku tvorili primátor Turčianskych Teplíc Jozef Turčány, predseda Združenia miest a obcí Turca a starosta Sučian Milan Rybár, starosta Mošoviec Ján Žirko a autor týchto reportážnych poznámok. Cieľom bol Arandjelovac (čítajte Arandželovac), asi 50tisícové mesto v Šumadiji, čo je kraj v centrálnom Srbsku. Mnohí ho nazývajú srdcom Srbska a zrejme pre nich, pre ich históriu, kultúru a jazyk, znamená to, čo pre Slovákov naše stredné Slovensko. Arandjelovac je partnerským mestom Turčianskych Teplíc. A tak, keď sa blížil veľký sviatok srbského národa - 200. výročie formovania moderného srbského štátu - pozvánka prišla celkom logicky aj do Turca. Toľko na vysvetlenie...

SkryťVypnúť reklamu

Necelých osem hodín trvala cesta z Turca do Vojvodiny. Tu sme sa zastavili v jednej z dedín, kde väčšinu obyvateľov tvoria Slováci. Volá sa Lalič a už dlhé roky má priateľské vzťahy s Mošovcami. O stretnutí s vojvodinskými Slovákmi, ale aj s tak trochu poslovenčenými Srbmi (všetci si tu nažívajú svorne a bez problémov), porozprávam inokedy.

Iný kraj, iné mravy

Auto uháňalo ďalej, stále smerom na juh, na Belehrad. Ak sme si na hraniciach s Maďarskom uvedomili, že srbské nápisy sú vlastne písané cyrilikou (písmom podobným ruskej azbuke), tak už v hraničnom meste Subotica sme na to mohli zabudnúť. Tam, a potom po celej Vojvodine až po jej hlavné mesto Novy Sad, sme sa stretali takmer výlučne s latinkou. S pribúdajúcimi kilometrami na juh ale pribúdalo cyriliky, najprv to bolo

SkryťVypnúť reklamu

50:50 pre oba písmové systémy, potom už jednoznačne víťazili tradičné písmená... To už bolo skutočné Srbsko. Plné prekvapení.

Viackrát si opakujeme to známe slovenské - iný kraj, iný mrav. Napríklad márne hľadáme popri cestách orientačné tabule. Kam zabočiť? Naša púť sa mení na orientačné preteky a najdôležitejšou vlastnosťou vodiča sa stáva intuícia.

Tu sú ale mravy nielen iné, ale aj poriadne dokrútené všetkým, čím Srbi prešli, ba skôr museli prejsť. Na spiatočnej ceste sme si to celé zrekapitulovali. Všetko, čo sme počuli a dozvedeli sa. Turecký útlak bol práve tu doslova hrozný, potom prišlo povstanie a trvalo takmer do polovice 19. storočia. Potom ďalšie boje, táto časť Balkánu bola vždy sudom pušného prachu. Práve útokom na Srbsko za začala I. svetová vojna, o pár rokov neskôr tu čelili hitlerovským zverstvám, po pár rokoch pokoja zase boje, úplne posledné bojiská v Európe. Dvesto rokov a v podstate samé boje a vojny. Veď americké bombardéry „umravňovali„ krajinu a mestá ešte v roku 1999...

Teplický primátor Jozef Turčány práve v tom roku cestoval prvý raz do Arandjelovacu na úvodnú audienciu u nových partnerov. Hovoril nám o tom a porovnával, čo sa za tých päť rokov zmenilo. Vtedy, vraj, cestu lemovali haldy odpadkov a sutín. Teraz sa už iba kde-tu objavili veľké „divoké skládky„. Zaujímavý bol najmä opakujúci sa obrázok - v poli plot a za ním desiatky starých automobilových vrakov. A nikde nikto. Sem-tam sme minuli aj kopy navŕšených starých pneumatík...

Stopy vojny sa zaceľujú, ale ešte nie sú zacelené celkom. Cesty už ujdú, zničené mosty už stoja, ale najviac vidíme liečenie vojnových rán priamo v Belehrade. Na ceste tam sme hlavné mesto vlastne obchádzali, v pomaly hustnúcom šere sa črtali siluety veľkomesta a nad nimi čneli ako „strážne bociany„ desiatky veľkých stavebných žeriavov. Takmer celú panorámu mesta lemovali tieto symboly budovania. Na ceste späť sme už Belehradom prechádzali (a mali sme vzácnu príležitosť stretnúť sa aj s mladým slovenským veľvyslancom Miroslavom Lajčákom a skúsiť, ako chutí slovenská borovička v luxusnom diplomatickom vydaní). Môžem povedať, že toľko novostavieb pohromade som ešte nevidel a neviem, kde by som vidieť mohol. Srbi sa zrejme z vojny liečia aj tým, že sa sťahujú do Belehradu, či jeho blízkosti a stavajú si tu nové domy.

Liečiť sa im treba nielen z vojnových boľačiek, ale aj z nedávneho Miloševičovho režimu a blokády, ktorú OSN uvalila na vtedajšiu Juhosláviu. Tá donútila ľudí zmeniť životný štýl, naučiť sa prežiť a postarať sa o rodinu. Domáci nám hovorili, že v krajine je asi 50-percentná nezamestnanosť, a to ešte mnohí, čo prácu majú, dostávajú mzdu podľa štrbavého hrebeňa. Nie je tu ľahký život, to určite nie, ale smutných ľudí tu nestretnete...

Srbi sú družní, hrdí a veselí

A ľúbia sa dobre najesť a dobre si vypiť. A to nielen veľa jesť a piť, ale najmä - mať na stole dobré jedlo a dobré pitie. S humorom, ale mysleným celkom vážne, sme viackrát opakovali, že jedlo a pitie by mohlo byť ich najväčším turistickým artiklom. Keby mali také hotely, aké majú reštaurácie, keby im napríklad služby fungovali tak dobre, ako kuchyne či pálenice, to by boli o krok bližšie k vysnívanej Európe. Srbi sa tam chcú rozhodne dostať a spoliehajú sa na to, že Európa si uvedomuje strategickú polohu krajiny a rovnako silno túži po Srbsku ako Srbsko po nej. Chceli by sa vymaniť z tieňa Miloševičovho bačovania. Leží na nich ako nočná mora...

Srbi sú družní, hrdí a veselí. A až tak ľúbia jesť a piť, že pre človeka z našich pomerov zachádzajú vyslovene do krajnosti. V sobotu 14. februá­ra bol pravoslávny sviatok všetkých svätých, aký my mávame začiatkom novembra. Keď sme prechádzali mestečkami a dedinami, zvýšený ruch na cestách bol samozrejmosťou, len sme nechápali, prečo tie koše na strechách áut. Vysvetlili nám to. V tých košoch bolo jedlo a pitie. Srbské rodiny jednoducho rozložia na hroboch svojich predkov všetky tie dobroty, dosýta sa najedia, vypijú si a neraz sa i opijú. Takto družne živí s mŕtvymi hodujú, veselia sa, no niekedy sa i pobijú, keď je rakije priveľa.

Lenže Srbi sú nielen družní, hrdí a veselí, ale aj poriadne rozhádaní. Po celej ceste nás sprevádzali volebné plagáty nalepené naozaj kdekoľvek, napríklad aj na dopravných značkách. Vlani v decembri tu boli parlamentné voľby, ale dodnes nemajú vládu, ani prezidenta. A to nie je všetko, veci smerujú k tomu, že minifederácia Srbska a Čiernej Hory sa rozpadne, resp. že Čierna Hora sa od Srbska odtrhne. Už teraz sú, vraj, na hranici colnice. V jednom štáte! Domáci nám hovorili: „Keď sme sa rozkmotrili so Slovincami, Bosniakmi či Chorvátmi, to sa dalo pochopiť, boli sme rôzne národy. Pomaly sa zmierujeme aj s tým, že prídeme aj o Kosovo. Ale ako môže zdravý rozum pochopiť, že Srbi v Čiernej Hore sa chcú odtrhnúť od Srbov v Srbsku?„

Černohorci, ktorých je okolo 700tisíc (federácia má vyše 10 mil. obyvateľov), majú more, a tým sa majú aj lepšie. Nechcú sa o to deliť s inými Srbmi. Naozaj, iný kraj, iný mrav.

My sme Slovensko, nie vy...

Centrálne Srbsko je stále ešte rovina, ale už nie ako vojvodinský stôl, ale romanticky zvlnená pahorkami. Je to vyše 700 km južnejšie než Turiec, ale počasie nebolo o nič vľúdnejšie či menej zimné. V Šumadiji, kde leží aj Arandjelovac a vlastne názov skoro každého mesta či obce sa končí na „ac„, je najznámejšou pahorkatinou Rudnik. Tu sú okrem iného široko-ďaleko známe pravoslávne chrámy z 12. storočia, ale napríklad aj lomy ako sneh bieleho mramoru. Spojenie chrámu a mramoru sme mohli vidieť na vlastné oči na Topole, kde je nádherná bazilika postavená na počesť legendárneho Karadžordževiča, o ktorom ešte bude reč. Chrám je obdivuhodným dielom zo začiatku 20. storočia a jeho mozaiková výzdoba zložená z miliónov drobných štvorčekov z porcelánu, jantáru či zlata, doslova vyráža dych. Tu sú pochovaní králi slávnej dynastie, ktorú založil obyčajný kupec, ktorý predával ošípané. Najprv sa však stal národnou legendou.

Arandjelovac

Leží 72 kilometrov južne od Belehradu. Má necelých 50 000 obyvateľov, ale nemá napríklad mestskú dopravu. Jediný slušnejší hotel bol v rekonštrukcii, takže o ubytovaní sa šíriť nebudem. Je to mesto bez výraznejšieho centra, tvorí ho skôr sieť rušných ulíc, z ktorých evidentne ani jedna nie je centrálna tepna. Ale všade, kam oko padne, sú príjemné malé obchodíky a reštaurácie. Mnohé z nich už veľmi pekne riešené aj architektonicky. Žiaľ, v obchodoch nájdete málo tradičných výrobkov či originálnych domácich suvenírov. Skončila sa blokáda, a tak tu zrejme prežívajú aj u nás známy gýčový boom. Preto sú obchody sú plné čínskeho tovaru, hračiek typu jurský park a iné amerikanizmy.

Kedysi dávno tu vybudovali pekný park a niekoľko palácov, pretože pri prameňoch liečivej vody zrejme prosperovali kúpele. Tie fungujú doteraz, ale trochu na inej báze než u nás. Park je stále naozaj pekný a tie paláce by potrebovali miliónové investície, aby sa im vrátil niekdajší lesk. Presne to by potrebovalo celé Srbsko.

V Arandjelovaci sme strávili dva zaujímavé dni. Viackrát sme sa stretli s ďalšími zahraničnými hosťami mesta, ktorí tiež prišli na oslavy. Prekvapili nás Slovinci, ktorí tvrdili, že Slovensko - to je ich krajina. Slovenia, teda Slovensko (a žiadne Slovinsko). No, a čo my? - pýtame sa. Vy ste Slovačka... No ešte viac nás prekvapili chlapi z Bosny a Hercegoviny. Zhodou okolností dvaja z delegácie robili v štátnych lesoch, a keď počuli odkiaľ sme, hovoria: „Poznáme Martin, tam sa vyrábajú traktory LKT, s ktorými robíme.„

Chceme kráľa, chceme kráľa!

Prišla nedeľa 15. februára. Zlatý klinec našej návštevy a významný deň celého Srbska. Označení dôležitou kartičkou V.I.P. sme sa presunuli do blízkeho Orašaca, kde sa konali oslavy 200. výročia srbskej štátnosti. Celý program osláv, ktoré začali ráno po ôsmej a trvali celých šesť hodín, prenášala priamym prenosom štátna televízia, na podujatí v malej dedinke sa akreditovalo okolo 50 novinárov a prišli sem poprední politici (Koštunica, Maršičanin a ďalší), najvyšší predstavitelia pravoslávnej cirkvi všetkých Srbov na čele s patriarchom Pavlem, srbskí básnici, historici a literáti (zaujímavé, že práve oni boli hlavnými rečníkmi, nie politici), ale aj veteráni rôznych vojen a záhadné postavičky odeté v exotických uniformách. Veľa bolo mladých ľudí so srbskými zástavami, ale aj s inými, napríklad čiernymi s lebkou. Dozvedeli sme sa, že sú to najtvrdší nacionálni radikáli... Bolo to tu naozaj ako v úli. Spomenul som si na Jarošovu Tisícročnú včelu. Bol to taký úľ srbskej minulosti, prítomnosti a azda aj budúcnosti...

Vyslancov z Turca pozval na tieto oslavy primátor Arandjelovaca Radmilo Miloševič. Keď sme si po rušnom dni sadli na neskorý obed a on si naplnil fajku, bez ktorej neurobí azda ani krok, nezaprel v sebe šikovného politika, keď do pripraveného diktafónu povedal: „Pre nás je vždy sviatok, keď prídu naši priatelia. No a teraz bol dvojnásobný, lebo ste prišli s nami osláviť dvestoročie nášho oslobodenia spod nadvlády Turkov. Sme veľmi radi, že ste tu s nami. Pre nás je povstanie proti Turkom významnou historickou udalosťou, je to začiatok moderného srbského štátu. Viem, že vy nemôžete cítiť to, čo cítime my, ale veľmi si vážim, že túto významnú chvíľu ste prežívali s nami. Možno ste nás aj lepšie spoznali a viac pochopili.„ V tom sa nemýlil...

A čo sa vlastne slávilo? To, o čom my nevieme takmer vôbec nič. Veľmi stručne a veľmi povrchne - po dni všetkých svätých, sa po bohoslužbách 15. februára 1804 v Orašaci, v čudesnej malej kotline, ktorú volajú Maričevičova jama, zišla neveľká skupina, mladých srbských patriotov, väčšinou obyčajných roľníkov či remeselníkov, ktorí už nechceli ďalej znášať krutý útlak tureckých janičiarov. Tu nadšene vyhlásili povstanie proti Turkom a na čelo si zvolili kupca a bývalého poddôstojníka rakúskej armády Džordže Petroviča. Ten začal verbovať dobrovoľníkov a neskôr už pod prezývkou Kara Džoržde (kara je po turecky čierny) sa stal národným hrdinom, legendou. Sami sme sa o tom presvedčili, keď sme v jednej reštaurácii počuli skupinku Srbov spievať pieseň o tomto bojovníkovi... Viedol srbských povstalcov k víťazstvám

a národ k slobode. Tak vznikal moderný srbský štát. Kara Džoržde sa do jeho čela nepostavil, meč rivala z vlastného tábora ho skolil, ale bol zakladateľom dynastie Karadžordževičovcov, ktorá dala Srbom niekoľkých kráľov.

Aj na tohtoročných veľkolepých oslavách, plných silných dojmov a zážitkov, bol jeden z jeho potomkov Aleksandar Karadžordževič. Dokonca aj prehovoril k davu pri odhalení sochy slávneho vodcu povstania. A keď sme sa spolu s ďalšími prominentmi predierali zástupom na „miesto činu„, na dno tej zvláštnej úžľabiny, kde sa posväcoval oltár a zároveň i pamätník slávneho stretnutia povstalcov, ozvalo sa mohutné skandovanie: Chočemo kraľa, chočemo kraľa..!

* * *

A aj keď nám potom domáci hovorili, že návrat monarchie je iba snom nepočetných nacionálne ladených skupín, predsa len - aj to je ďalšia z možností, kam sa môže Srbsko v dôležitom bode svojej histórie vybrať. Celou cestou domov sme si hovorili, že to nebude ľahká voľba.

Igor Gabaj

Najčítanejšie na My Turiec

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 024
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 547
  3. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 16 457
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 983
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 540
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 467
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 972
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 436
  1. Marek Strapko: Aj za čias Ježiša žili dezoláti
  2. Ondřej Havelka: Starý zákon pohledem poutníka. Bible jako nejstarší cestopis odhalující smysl Cesty 10/11
  3. Rado Surovka: Chameleón prezidentom ?
  4. Martin Škopec Antal: Pokus o zjednotenie spoločnosti je utopickým blúznením
  5. Ján Serbák: Zaujímavosti zo storočných novín (29.3. - 4.4.1924)
  6. Miroslav Lukáč: Milý Peťko! Nechcel by som ťa ani za suseda, ani za stojan na bicykel.
  7. Ľuboslav Farkaš: Veľkonočné priane
  8. Ivan Mlynár: Šedá kôra chodiacej kópie Mariana Kotlebu, Tomáša Tarabu, vyprodukovala ďalšie verbálne fekálie.
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 600
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 662
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 465
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 8 507
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 451
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 389
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 361
  8. Juraj Kumičák: Kolaborant 6 442
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Takto sa deti rozlúčili so zimou a veria, že prebudili Živu – bohyňu jari a života.

Deti sa rozlúčili so zimou.


Jana Siráňová
Tomáš Pšenka.

Ani druhá hokejová liga nie je lacná záležitosť. Na pokrytie sezóny kluby míňajú šesťmiestne sumy.


Vpravo Anton Ulbricht, konateľ spoločnosti Tanawa, ktorá vyrába tatranskú minerálku.

V ďalšej časti seriálu Príbeh značky sme hovorili s konateľom spoločnosti Tanawa.


Prebudenie jari Vrícko

Aj do malej podhorskej dedinky zavítala jar.


(vm)
  1. Marek Strapko: Aj za čias Ježiša žili dezoláti
  2. Ondřej Havelka: Starý zákon pohledem poutníka. Bible jako nejstarší cestopis odhalující smysl Cesty 10/11
  3. Rado Surovka: Chameleón prezidentom ?
  4. Martin Škopec Antal: Pokus o zjednotenie spoločnosti je utopickým blúznením
  5. Ján Serbák: Zaujímavosti zo storočných novín (29.3. - 4.4.1924)
  6. Miroslav Lukáč: Milý Peťko! Nechcel by som ťa ani za suseda, ani za stojan na bicykel.
  7. Ľuboslav Farkaš: Veľkonočné priane
  8. Ivan Mlynár: Šedá kôra chodiacej kópie Mariana Kotlebu, Tomáša Tarabu, vyprodukovala ďalšie verbálne fekálie.
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 600
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 662
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 465
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 8 507
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 451
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 389
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 361
  8. Juraj Kumičák: Kolaborant 6 442
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny

Už ste čítali?