Mnohí Martinčania si ho v dobrom pamätajú. Vzpriameného, ako kráča každý podvečer Riadkom, kde je dnešné martinské trhovisko, smerom do nemocnice, aby na detskej klinike, ktorú vybudoval a za ktorú desaťročia zodpovedal, ešte raz, navečer, skôr ako milé sestričky dajú nemocným detským pacientom Dobrú noc!, všetko skontroloval – najmä tie ťažké prípady – z lekárskeho hľadiska domyslel a uistil tak seba, ako i celé pracovisko, že všetko, čo bolo v danej chvíli v ľudských silách, môže nemocným v plnom rozsahu poslúžiť. Tak si ho na tom dávnom Riadku – stál som v hlúčku mládeže – pamätám: jeho úctivý úklon, ktorým odpovedal na pozdrav všetkým, ktorí si ho v Martine vážili a boli aj jemu vďační za to, že mohli byť na svoj Martin hrdí. Áno, Vladimír Galanda to bol jednoducho pojem: už ako mladí ľudia sme to vedeli: toto je veľká ozdoba nielen nášho mesta, ale celej slovenskej lekárskej vedy!
Narodil sa 11. februára 1914 v dolnozemskej Starej Pazove. Pochádzal zo starej martinskej rodiny, ktorá naše mesto i náš kraj obdarovala mnohými pamätnými iniciatívami. V 19. a 20. storočí jej príslušníci viedli naše mesto, budovali podniky a inštitúcie. Výrazne prispeli k tomu, aby sa Turčiansky Svätý Martin mohol stať uznávaným slovenským národným kultúrnym centrom. Pamätníci s radosťou spomínajú na obdobie medzivojnového rozvoja, keď mladučký Vladimír Galanda študoval na martinskom československom reformnom reálnom gymnáziu. S istotou môžem povedať, že túto dobropovestnú strednú školu úprimne miloval. Nie je to tak dávno, keď sa na jubilejnom sympóziu roku 1992 vyznal – spoločne so spolužiakom, skvelým architektom Eugenom Kramárom: milujem Ťa, moje dávne martinské gymnázium.
A bolo na tom sympóziu na čo pamätať, na skvelých profesorov, slovenských i českých, na martinské okná otvorené do sveta, na priateľskú študentskú súťaživosť, tolerantnú konkurenciu, v ktorej vyrastal budúci pražský medik a československý rekordér v skoku do výšky Vladimír Galanda.
Praha mu učarovala. S veľkou vážnosťou roku 1938 prevzal lekársky diplom Karlovej univerzity. Ako lekár – internista začal pracovať v Martine, neskôr na detskej klinike v Bratislave, kde si založil rodinu s manželkou Lenkou, budúcou slovenskou bibliografkou. Tam sa mu narodil 8. mája 1945 – v hodinách, v ktorých sa končila 2. svetová vojna – aj syn Miroslav, dnes uznávaný slovenský neurochirurg. Čoskoro, po skončení vojny sa MUDr. Vladimír Galanda vrátil do Martina, kde si ho na celý život pevne pripútala medicína maličkých. Učarovala mu úprimnosťou detskej duše. A práve v tomto odbore postupne, s najväčšou lekárskou svedomitosťou a výnimočnou odbornou erudíciou vybudoval v Martine detskú kliniku, ktorá sa stala pojmom: slovenským i medzinárodným. Polstoročie intenzívnej práce, tisíce detských pacientov, stovky univerzitných prednášok a cvičení, výchova mladých lekárov, vzdelávanie ošetrovateliek, vedecké monografie, učebnice a state, k tomu celý rad vysokých domácich a zahraničných ocenení: to všetko pomohlo akreditovať martinskú nemocnicu ako nemocnicu fakultnú. A k tomu ešte niečo podstatné: zásluhou svojho budovateľa poskytovala martinská detská medicína mnohé príklady lekárskej šľachetnosti a obetavosti. Neraz sa nám, mnohým rodičom, ktorí sme služby kliniky, poskytnuté našim deťom, starším i nemluvňatám, mohli s vďakou prijať, v mysli vynára obraz – v tom čase už univerzitného profesora – Vladimíra Galandu, ako sa s príslovečnou pokorou ponáhľa do našich martinských bytov a domov, aby poskytol nielen prvú pomoc, ale zabezpečil všetko potrebné pre liečenie náhlej a komplikovanej detskej diagnózy. Ak dnes (tak ako mnohokrát v minulosti) kráčam v budovách detskej medicíny v martinskej nemocnici a vidím mamy, ako tam môžu byť pri svojich deťoch, vynorí sa mi v mysli obraz Vladimíra Galandu, ako hovorí: matka a dieťa aj v medicíne patria nerozlučne k sebe! Aj jemu môže dnešná medicína ďakovať za humánny prístup k uplatneniu tohto – pred časom nie celkom rešpektovaného – princípu. Alebo Galandov – pre nás laikov azda ťažko pochopiteľný – boj so salicilanmi, ktoré sa ľahkovážne v jeho časoch predpisovali i deťom. Bol to veľký zápas s vtedy obľúbeným, ale rizikovým liekom a vývoj dal profesorovi Galandovi za pravdu. Mohli by sme viacerí, a to aj ako laici, pokračovať vo výpočtoch oceňovaných pozícií, ktoré Vladimír Galanda nezvratne vybudoval v areáli detskej medicíny. No jeho žiaci a nasledovníci tak konajú omnoho kompetentnejšie, či už v charakteristike Vladimíra Galandu v odbornej lekárskej literatúre alebo v mnohovrstevnom rozvíjaní jeho lekárskych posolstiev.
Profesor Galanda by sa bol v týchto dňoch dožil mladistvých deväťdesiatin. Pristali by mu. Vieme si predstaviť, akoby so synom Vladimírom, váženým architektom, majstroval – tehla, doska, kameň – a potom už línia: priama a čistá ako lúč. Pamätáme, ako vo vysokom veku vášnivo lyžoval. A to nielen v pamäti, ako neraz s úsmevom rozprával, na už zabudnutom „všivavom„ vŕšku, tam kde stúpa dvojprúdová cesta na Novú Ľadoveň, ale najmä na milovaných Martinských holiach. Keď povedal: boli sme na holiach, to niečo znamenalo! Športový výkon, eleganciu, dynamiku, ale najmä túžbu a odvahu vystúpiť na vysoké vrchy. Dotknúť sa slnečného jasu. A neváhať spustiť sa s odhodlaným srdcom do riskantných a nebezpečných hlbín.
Aký bol športovec, taký bol i lekár. V medicíne prekonával a prekonal svoj čas. Vytvoril stopu, na ktorú sa oddá vybehnúť. Nadýchnuť sa a bežať krásny beh životom. A neraz pritom – ako on, pristaviť sa, priateľsky sa usmiať, láskavo mladších priateľov životnými skúsenosťami ponaprávať a keď príde taký deň – zaspievať milovanú pieseň. Napríklad takú, aké na jeho sedemdesiatinách načínal Ivan Roll. Málokedy som také krásne slovenské piesne počul s takou nehou spievať, ako to dokázal Vladimír Galanda.
Turiec i Martin miloval. Ak v našom meste rozkvitol kultúrny kvet, skvelé divadelné predstavenie alebo jedinečná výtvarná výstava – nikde nechýbal. Nebolo v tom ani kúsok snobstva. Priviedol ho tam prenikavý kultúrny zrak človeka, ktorý vedel pútavo združovať formálne i neformálne spoločenstvá. Kto pozná plavecký Memoriál Pavla Steinera, dobre vie, aké bývalo Galandovo priateľstvo verné a oddané. Rodilo sa v horúcom srdci, ktorému sa zaľúbilo dvíhať vyššie život nášho mesta. A to ako váženú a ctihodnú dedovizeň, ale i ako novú príležitosť pre šľachetné iniciatívy, a to vo všetkých galandovských sférach: v lekárstve, vo vede, kultúre, športe.
Priatelia, profesora Galandu medzi nami niet už desať rokov. 3. februára 1994 na prahu osemdesiatin nás opustil. No galandovský milý úsmev má v sebe magnetizmus: jasne ho vidíme medzi sebou. Činného, príkladného, energického: v pamäti nášho mesta naďalej rozosieva semiačka dobrých vlastností. Stačí nastaviť srdce a rozkvitne vo vás kus starého dobrého sveta, v ktorom šľachetnosť vládla nad ziskuchtivosťou a srdečnosť nedala šancu zlovoľnosti.
Možno by Martin – tak ako v medicíne bývajú Dni Vladimíra Galandu – mohol ľuďom, ktorí sú tvorcami spoločenského dobra a kultúry v našom čase, ktorý čoraz viac túži za renesanciou etickosti, udeľovať Cenu Vladimíra Galandu. A jemu, váženému martinskému lekárovi a ctihodnému občanovi, ak ju nemá, udeliť Cenu mesta Martin in memoriam.
Galandovský rok 2004 poskytuje na to, priatelia, výnimočnú príležitosť. Miloš Kovačka
