Keď som v pondelok 12. januára tesne predpoludním nastupovala na vrútockej zasneženej autobusovej stanici do autobusu MHD, linky č.10, bola som svedkom i účastníkom udalosti, ktorá navždy vo mne zmenila ilúzie o dobrej ľudskej povahe. Alebo žeby iba o vodičoch MHD?
Jedna staršia nízka pani, ktorá vystupovala po mokrých a klzkých schodoch hore, držiac sa úpenlivo pravou rukou zábradlia, sa márne pokúšala dostať dovnútra. Pravá noha, na ktorú preniesla váhu tela, nedokázala ženu udržať. V druhej ruke pani držala sivú francúzsku barlu. Pokúsila sa ešte asi dva razy, ale jej úsilie bolo márne. Snažila som sa ženu zozadu potisnúť hore, ale stále bola prislabá na to, aby vyšla. Vodič autobusu sa bez zjavného záujmu prizeral a nervózne začal zvoniť na odchod. Nastúpila som teda do vnútra s vedomím, že som urobila všetko, čo bolo v mojich silách. Bodaj by boli väčšie, pomyslela som si.
Našťastie za mnou nastupoval vysoký mladý muž s tmavými vlasmi, mohol mať tak 25 rokov. Napriek zjavnej netrpezlivosti vodiča MHD sa pokúšal pani dostať do vnútra. Nepodarilo sa to ale ani jemu a na dôvažok sa vysilená žena zviezla na zasneženú a rozmočenú zem nástupišťa. Ostatní cestujúci, medzi ktorými boli aj mocní chlapi, sa tiež len prizerali. Odpustite mi, to prirovnanie, ale „ako teľatá na nové vráta„. To už ale bolo arogantného zvonenia ohlasujúceho odchod plný autobus. Mladík sa teda radšej vzdal a pobral dovnútra.
Autobus sa pohol smerom do Martina. Úbohá žena, v tej chvíli mi jej bolo veľmi ľúto, sedela osamotená na lavičke zastávky a pozerala sa na odchádzajúce vozidlo. Pozrela som jej do tváre, ale nenašla som na nej výraz zúfania či hnevu. V očiach sa jej zračila nádej, že ďalší spoj ju azda zoberie. Nemám jasnovidecké schopnosti, a preto by som veľmi rada vedela, ako sa minulotýždňové pondelňajšie cestovanie ženy skončilo. Či sa jej ujali dobrí ľudia a pomohli jej, alebo sa po dlhých desiatkach minút musela pobrať so zvesenou hlavou domov.
Zvesila som zahanbene hlavu namiesto necitlivého šoféra autobusu. V rukách som žmolila cestovný lístok. Hneď na vrchu bolo napísané: „Príjemnú cestu Vám praje vodič 23835„. „Nuž, pán vodič, verte mi, tá cesta z Vrútok do Martina by bola oveľa príjemnejšia, keby som odchádzala s vedomím, že ste prejavili ochotu pomôcť. Pretože podľa mňa, stačil by ešte jeden pár mocných chlapských rúk a žena by sa s nami viezla tiež. A nemusela by (odsúdená) trčať v chladnom zimnom počasí na zastávke. Chápem, že ste nechceli meškať, ale vaša trpezlivosť by sa vám oplatila niekoľkonásobne. Už len, napríklad, v hrejivom pocite pri srdci, že ste pomohli. A verte mi, pán vodič, 23835, že som bola prekvapená, že ste nepochopili dôležitosť tejto situácie pre vás samotného. A prajem vám, ak vy budete v ťažkostiach, aby ste našli aspoň jediného človeka, ktorý bude ochotný zabudnúť na čas, zabudnúť na to, že slovo pomoc nemá v pracovnej náplni, a podá vám ruku„.
Jeden môj známy mi raz povedal: „My, Slováci sme takí, že keď susedovi horí, pozrieme sa, či dobre horí, zavrieme dvere, aby sme nemuseli hasiť. Sme skrátka zbierka ľudí“. Možno sa to zdá pritiahnuté za vlasy, ale každodenné udalosti ma presviedčajú o tom, že je tomu skutočne tak. Aj napriek tomu, že v slovanskej povahe, podľa niektorých odborníkov, je oveľa viac obetavosti, ako povedzme, v povahe germánskej. Tomu už neverím...
(bb)