Sú dni, keď cítime, že niečo je inak. Atmosféra, ľudia, zvuky, vône – to všetko jednotlivo i spolu naraz naznačuje, že sú sviatky. Najkrajšie sviatky v roku. Vianoce. Či sme boli deťmi a či teraz, keď už máme vlastné deti, zakaždým vieme, že sme účastní niečoho krásneho, neopakovateľného, ktoré chceme nielen vnímať, ale aj vytvárať. Preto sa nám s vianočnými sviatkami spája toľko pekných spomienok. Preto sú tie spomienky iné. Aké? O tom nám hovoria aj niektorí Turčania...
Andrej Hrnčiar, riaditeľ Slovenského komorného divadla v Martine:
Najkrajšie Vianoce sú pre mňa vždy v kruhu rodiny, ale Vianoce, na ktoré nikdy nezabudnem a na ktoré sa naozaj nedá zabudnúť boli v roku 1996 v New Yorku. Stretli sme sa tam partia kamarátov - Slovákov a chceli sme si urobiť naozajstné slovenské Vianoce. Od rána sme zháňali vianočný stromček, rybu, zemiaky na vianočný šalát, od Poliakov kyslú kapustu na pravú kapustnicu... Vydalo by na dlhé rozprávanie, čo s tým bolo spojené. No nezabudnuteľnou zostáva atmosféra toho dňa a najmä naša chuť priblížiť si „naše„ Vianoce tisíce kilometrov od Slovenska. Až vtedy si človek, keď je ďaleko od domu, uvedomí, čo ho s domovom spája a chce si to priblížiť napriek všetkému.
Marica Bálintová, bývalá členka hereckého súboru v martinskom divadle:
Atmosféra Vianoc ma vždy vráti spä o niekoko rokov, sú to len útržky spomienok na môj byt v Bratislave pod hradom, kde som sa celý ten as tešila na cestu domov na východ. Ani tá diaka ma neodradila myslie na domov a na rodinu, bola som im totiž vzácna, doma som bola málo. Vtedy som sa cítila vemi osamelá, moja prvá práca a ja aleko od domova. Vtedy to boli ažké pädesiate roky, ja som bola mladá, ešte neskazená svetom a domov pre ma znamenal miesto oddychu a útoisko z vekého sveta. Cesta domov na Vianoce z Bratislavy mi v pamäti ostáva ako súlad jednotlivých obrazov. Zasnežené polia, môj pocit oakávania z príchodu, stromy, malé dedinky a všetko sú to krásne spomienky. Tak ako spomínam na našu jedále vo vianonom šate, na sviatone naladenú rodinu, na vôu sviatkov, vôu Vianoc, vôu môjho domova.
Dušan Antalík, líder a gitarista skupiny Team:
Neuveríte mi, ale Vianoce, na ktoré naozaj nikdy nezabudnem, boli tie, keď som dostal svoju prvú gitaru. Mal som vtedy asi 7 rokov. Pred Vianocami som bol chorý a v rámci liečenia som sa chcel ubezpečiť, že ju naozaj dostanem. Nuž som ju vykutral. Bola to španielka, stála 120 korún a bola úžasná, tak ako pocit, zabrnkať si na nej potajme, a potom ju vrátiť a čakať, že ju nájdem pod stromčekom. Inak som to nikdy nerobil, ale vtedy som strašne po nej túžil. Dnes sa mi Vianoce predovšetkým spájajú s nádhernou atmosféru, na ktorú sa veľmi teším.
Prof. MUDr. Ján Danko, CSc. , dekan Jesseniovej Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine:
Je ťažké vybrať tie najkrajšie Vianoce v mojom živote. U mňa tých krásnych Vianoc, na ktoré sa dá spomínať bolo a určite aj bude strašne veľa. Také medzníky nezabudnuteľných Vianoc boli moje prvé nádherné Vianoce s manželkou, neskôr pribudli krásne spoločné chvíle, keď sme pri vianočnom stole mali aj naše deti. Ďalšie Vianoce, na ktoré nikdy nezabudnem, boli aj tie, keď po začiatku nežnej revolúcie mi vtedajší dekan fakulty oznámil, že mám prevziať vedenie Ženskej kliniky MFN v Martine, čo bolo pre mňa veľké ocenenie, pretože od toho dňa sa môj život výrazne zmenil. Dostal som obrovskú dôveru v ochrane života matky a dieťaťa a zodpovednosť za to pociťujem stále.
Igor Válek, novinár a spisovateľ, zástupca šéfredaktora dvojtýždenníka Slovenské národné noviny:
Každý deň nás z každej strany zasýpa „lavína„ reklamy, „orolničkúva„ nás už pomaly od októbra. Jedna z najobludnejších zneužíva pieseň, v ktorej sa vyhrážajú, že: „... každý deň budú vraj Vianoce...„ Keby som bolo dieťa a niekto mi túto absurdnosť zaspieval, čo i len raz, malo by som o nočnú moru postarané - každú noc by som sa budilo so studeným potom na čele a výkrikom na perách. Viete si to predstaviť, ukradnú vám jedinečnosť okamihu a rozmenia ju na každodenné drobné?! Chcem teda povedať, že môj najkrajší vianočný zážitok, či spomienka je permanentná: vôňa kapustnice so smotanou, jej výnimočná chuť po oblátke s medom, orechu a cesnaku, žiarivé a akési iné ticho s osvetleným stromčekom za chrbtom, vo vzduchu cítiť prskavky, to všetko v prítomnosti ľudí, ktorí sú mi najbližší. Priznám sa, aj teraz si občas, pri pohľade na syna (žiaľ, už iba) spomeniem na prirodzenú detskú potrebu rýchlo sa vysporiadať s jedlom, pretože pod stromčekom sa k sebe túlia tajomstvá v lesklých papieroch a nútia po očku pozerať tým smerom. Len raz v roku... Čím viac mi životom kôrnatejú cievy, tým má v tom srdce a duša jasnejšie. Aby spolu s rozumom napísali aj takéto verše o Štedrom večere: „Zas prišla/ tichá dcéra otca/ v záprahu svetla, bradatého vetra,/ hľadiaca z konca nočná strela./ Stiera a vetrá,/ vynáša popol z domca,/ zas prišla svetielkom poznačená,/pozná, že z nás je žena,/ že náš je strapec z hrnca/ a zo šupiny pena./ Drevená ako zrelá/ sánkovačka z kopca. Martinčania a všetci ľudia vôbec, príjemné vianočné sviatky prajem! Len raz v roku.
(zuč)