Nie je tomu tak dávno, keď sme otvárali prvé tohtoročné číslo novín a štrngli si nad ním s nádejou, že sme vkročili do roka, ktorý nám – v rodine, v práci a vôbec v živote – prinesie spokojnosť, pohodu a šťastie. Nemali sme veľké plány, len také jednoduché, ľudské. Robiť dobré noviny, byť tam, kde nás potrebujete, byť tým priestorom, na ktorom sa nájdete, milí čitatelia, so svojimi radosťami, starosťami i medzníkmi, chceli sme venovať sa rodine, mať okolo seba dobrých ľudí ako dobrú oporu. Obojstrannú. Nič mimoriadne, ale veľmi dôležité. Veď ozaj, kto z nás či koľkí z nás majú či môžu mať sny, ktoré by nemuseli stáť rovnými nohami na zemi? Málokto...
Prešiel rok. Našimi hlavami i počítačmi prešli stovky novinových strán s informáciami, kauzami, tragédiami, zaujímavosťami – so všetkým, z čoho sa skladá náš život. Možno išlo o všedné udalosti, možno prekvapujúce, no jedna z nich vystupuje nad všetky ostatné nielen za tento, ale i minulé roky. V máji sa aj Turčania zúčastnili referenda o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie – drvivú väčšinu 93 percent z platných hlasov dali voliči (teda tí, ktorí sa na referende zúčastnili) za vstup do spoločenstva európskych národov. Na tomto mieste nechceme polemizovať o tom, či to bolo rozhodnutie správne, alebo nie, či to história zhodnotí kladne a ako dlho budeme na toto kladné stanovisko čakať. Dôležitý je fakt, že od mája budúceho roku sa naša republika stane súčasťou únie aj de facto.
Polohou našej republiky, postojmi generácií našej ľudí sme ale v Európe už boli dávno. Svedčia o tom aj príbehy Turčanov, ktoré prinášame v dnešnom sviatočnom čísle novín. Dočítate sa v nej, že našinec sa sveta nezľakne, že si odtiaľ nosí ceny za svoje činy či športové výkony, ako napríklad Martin Tomčík či Ján Bujňák, že od nám neznámych ľudí kdesi na Islande príde pomoc v podobe trojkolky pre hendikepovaného chlapca až do Valče, že deti z Turca vedia, že vojna je zlo, a preto ju neprajú nikomu a svojim rovesníkom už tobôž nie, že máme umelcov, profesionálnych či amatérskych, ktorí dokážu osloviť diváka na všetkých doskách, ktoré znamenajú svet, ako napríklad Vrútočania, že aj vzdialená Čína sa môže pre našinca stať nielen miestom profesionálneho pobytu, ale aj krásnou krajinou, ktorú je hodno spútať do fotografie a ukázať druhým, ako to urobil Ján Ďurech..
Prosto, pre niektorých z nás sa Európa či svet otvorili už dávno. Vedia ale, že domov majú na Slovensku, možno v Turčianskej záhradke. Tu sa budú vždy vracať, aby čerpali silu, tu budú mať rodinu i priateľov, tu bude ten kúsok zeme, na ktorý nikdy nezabudnú. A to je aj posolstvo novín, ktoré držíte v rukách. Na prelome historických rokov, v čase, ktorý možno bolestivo dolieha na naše peňaženky, je tu nádej, že máme nádej - ak sa v novom svete dokážeme zorientovať a budeme vedieť, hoci aj za cenu dnešnej obete, zobrať si z neho to, čo náš život urobí plnším, zmysluplnejším. Pre nás i naše deti.
Viera Legerská
