V jeden pochmúrny večer o 21.30 h neďaleko sklenej budovy centrálneho martinského námestia som si spomenul na otázku spred dvadsiatich piatich rokov: „Pomohli by ste človeku napadnutému na pustej ulici?„ Vtedy som bez váhania odpovedal, že áno. Na rušnom osvetlenom námestí plnom ľudí som 21. novembra 2003 vyrazil zo seba rozhodné: „Nie!„ Takto som rezolútne odpovedal svojmu vlastnému svedomiu. Nepomohol som. A za rovnakých okolností nepomôžem nikomu...
V skupinke postávajúcich mládencov zrazu vytryskol prudký pohyb. Ďalší a ďalší. Chlapci sa pobili. Nebol to dobrý boj. Jeden z nich bol vyšší, mocnejší. Jeho prednosťou boli najmä dlhé nohy, ktorými uštedril svojmu bezradne sa brániacemu útočníkovi tvrdé údery. Brutalita útočníka sa vystupňovala natoľko, že som sa rozhodol nezasiahnuť. Mám totiž zamestnanie, v ktorom sa takmer denne stretávam s nesmierne dlhými práceneschopnosťami spôsobenými práve útokom druhého človeka. Nezasiahol som zo strachu – o ekonomické postavenie mojej rodiny. Dlhšia „péenka„, prípadne invalidita by ju existenčne ohrozila. Ale som nezasiahol aj z obozretnosti – ako môžem očakávať zhovievavosť od človeka, ktorý kopal ležiaceho a nebrániaceho sa? Ako by sa zachovala zvyšná časť ich spoločníkov?
Podobne uvažovali aj ďalší okoloidúci. Boli sme zbabelci? Alebo len realisti? Našťastie nás z osídiel vlastných svedomí vytrhol jeden športovo vyzerajúci muž. Obrátil sa k agresívnemu mladíkovi so slovami: „Tak, stačilo!„
Nie som proti dobre myslenej facke – hoc aj na verejnosti. Šokovala ma však brutalita a neschopnosť útočníka rozpoznať svoje konanie v čase útoku. Jeho rozhovor so „športovcom„ však nasvedčoval o tom, že ide o bežný typ mladého človeka – inteligentného a slušného. O to horšie, pretože sa ukázalo, že aké sa v nás – „priemerákoch„ – skrývajú zvieratá.
Určite by som bol zakročil, keby som mal zbraň. V prípade útoku aj na mňa, by som ju bez váhania použil. Až vtedy som pochopil slová môjho známeho, ktorý sa vrátil z Ameriky: „Ak do niekoho nechtiac narazíš, musíš sa mu úctivo ospravedlniť. Pretože nevieš, či má pri sebe zbraň, ktorú môže bez váhania použiť.„ Ale to je Amerika. My si musíme na urážky alebo zvyknúť, alebo sa im vyhnúť. Ja som sa im vyhol aj za cenu, že ma niekoľko zakrvavených metrov štvorcových neďaleko prvej lavičky pri sklenej budove veľmi bolelo aj na druhý deň...Ján Brotec
