Miroslav Lechan z Martina, talentovaný 24-ročný muž, má na umenie jednoznačný názor. „Umenie je pocta ľudskému umu. Má život zveľaďovať a robiť ho hodnotnejším. Nejde mi o to, aby človek ostal pri tom, že obdivuje niekoho, kto má talent a robí nejaké dobré umenie. Treba obdivovať toho, ktorý ten talent dáva. Umenie je viac ako človek, to nemôže byť ľudská hrdosť,„ povedal nám nezávisle pôsobiaci autor zaujímavých koláží a obrazov, ktoré vystavuje v jednej martinskej predajni a v divadelnom bare.
Na prvý pohľad je každý z nich iný, pôsobia, akoby sa výtvarník ešte len hľadal, ale pritom akoby presne vedel, čo chce... Jeho diela vypovedajú o autorovom veľkom talente, umeleckom sebavedomí i o túžbe po slobodnom sebavyjadrení.
Mohli by sme o ňom povedať, že vo výtvarnom umení je samouk, aj keď on tento výraz neuznáva. Umenie sa nemá znásilňovať, má byť slobodné ako vták. „Slobodne si robím, čo mi napadne,„ rozprával M. Lechan. Tvorí viacerými technikami. Ak sa chce lepšie vyjadriť, tak použije techniku, ktorá mu práve napadne.
Depresívne obrázky?
„Na niekoho moje práce pôsobia deprimujúco, niektorí sa zasa zasmejú, uškrnú. Väčšinu tvorím neutrálne. Keď má človek nejakú náladu, tak ju v mojom diele nájde,„ pokračoval výtvarník. Napríklad, určite zaujme obraz snehuliaka, ktorému vrana berie nos z mrkvy, teda to, čo ho charakterizuje. Autor sa aj sám na maľbu oznámkoval, päťkami, pretože zo začiatku, ako sám hovorí, sa mu nedarilo. „Tým snehuliakom by som mal byť akože ja. Tiež by som nemohol byť bez umenia, ako on nemôže byť bez mrkvy, „ vyznal sa M. Lechan.
Kresťanstvo a maľovanie
„Pre mňa je každá z mojich prác ako taká dlaždica na ceste k Bohu. Človek, podľa mňa, nemôže byť zlý, keď robí niečo pre niekoho, z lásky, pre cit,„ dodal.
Hovorí, že by nemohol ostať pri jednom štýle a byť s ním spokojný. Bolo obdobie, keď obdivoval Joana Miróa, čo sa prejavilo aj na jeho grafikách.
M. Lechan inšpirovaný surrealizmom nakreslil skvelé veci. Napríklad, obraz Jeden ťah vznikol tak, že si otrel štetec o plátno a „vznikli„ z toho akési postavičky. Nuž, umelec sa nezaprie... Vie, ako si má správne otierať štetec.
Svojim obrazom a kolážam dal prevažne anglické názvy, pretože, v tomto jazyku môže vytvárať viac slovných hračiek. Napríklad, jednu svoju koláž pomenoval názvom Sedúza. Je to akási slovenskoanglická zloženina zo slovenského podstatného mena medúza a anglického slovesa sedusae (zvádzať).
V divadelnom bare visí portrét Vincenta van Gogha. Je zaujímavý tým, že vznikol z dátumovej pečiatky dňa jeho smrti. Nuž, tvorivosti sa medze nekladú... Na ďalšej koláži sú klincami pribité farebné želatínové medvedíky na kocke. Podľa M. Lechana je to pre neho akési jeho vyrovnanie sa s detstvom. V podstate, za každým jeho výtvarným dielom sa ukrýva hlbšie filozofické posolstvo. Je už len na divákovi, či ho odhalí....
Napriek tomu výtvarník tvrdí: „Nemám v úmysle niekoho zaujať. V prvom rade tvorím pre seba, viem, je to asi dosť sebecké. Ja to prvý vidím, som prvý kritik, tak je to určite najprv pre mňa.„
Kedy tvorí?
Asi stále, mysľou mu asi v každej minúte prechádza množstvo podnetov, ktoré zvažuje, kombinuje, dáva na plátno. Stačí mu aj celkom príjemný pocit z rozhovoru s niekým... Jeho známi ho už poznajú. Ak má niekam prísť načas, určite bude meškať, pretože zvyčajne aj v posledných minútach pred stretnutím chce nejaký nápad dať zo seba vonku. „Čas pritom vôbec nevnímam,„ vysvetlil nám M. Lechan. (nk)