O vzťahu mesta (myslíme tým mestského zastupiteľstva a radnice) a športu v Martine sa dnes zhovárame s dlhoročným mestským poslancom (od r. 1990), dnes predsedom komisie kultúry, vzdelávania a informatiky MZ v Martine, bývalým aktívnym lyžiarom a atlétom a dodnes veľkým priaznivcom športu Ľudovítom Lettrichom.
Máte pocit, že za tie roky, čo ste poslancom, vykonalo mesto dosť pre šport, alebo urobilo niekde chybu?
Na túto konkrétnu otázku sa nedá tak jednoznačne odpovedať, pretože ja zvyknem veci analyzovať a hľadať predovšetkým príčinu stavu. Keď sa vrátime pred rok 1989, šport v Martine mal doslova pohodové podmienky, pretože prostriedkov bolo v ZŤS dosť a iba sa prerozdeľovali pre jednotlivé športy. Zatiaľ čo v menších jednotách či na dedinách museli aj v tom čase prostriedky na činnosť stále zháňať a naučiť sa ich hľadať, v Martine sa TJ ZŤS neustále rozrastala, až sa stala jednou z najväčších TJ v celom Československu. Mala vtedy, ak si dobre pamätám, okolo 23 oddielov. A zdá sa mi, že myslenie mnohých dnešných športových činovníkov je stále akoby v tom období hojnosti a prerozdeľovania, no a teraz, keď pramene už vyschli, či to bol Martimex, generálne riaditeľstvo, ale najmä samotné ZŤS, tak sa všetci utiekajú k mestu. Samozrejme, že mesto nemá toľko voľných zdrojov, aby mohlo tieto problémy vyriešiť. To je jedna vec, tou druhou je, že z tej veľkej strojárskej jednoty zostali takmer všetky športy, všetky chcú nejako prežiť, ale nie všetky môže mesto rovnako podporovať. Najviac to, samozrejme, postihlo športy, ktoré aj v tom čase boli nosné, či už to bol futbal, hokej, hádzaná, džudo. Chybou minulosti bolo, že v Martine sa nedarilo rozdeliť zodpovednosť za šport medzi mestské fabriky, všetko bolo na pleciach strojárskej fabriky a s ňou padli i športové oddiely. Ďalšie firmy, azda s výnimkou Neografie, sa o šport iba málo starali. V iných mestách šport organizovali inak a možno aj preto majú aj dnes inú situáciu, akú prežívame my, v Martine. U nás menšie firmy športu nepomáhajú a situácia v mestskom rozpočte nie je taká, aby si radnica mohla dovoliť kompletne financovať napríklad hokej.
Takže nemáte pocit, že by radnica mala voči martinským športovcom nejaké resty...
Ja si myslím, že nemá. Naopak, robia sa zákonné opatrenia, napríklad na základne auditu sa previedol zimný štadión do majetku mesta a dnes sa mesto oň stará. To isté by sa určite dialo, keby bol aj futbalový štadión majetkom mesta, ale vieme, že nie je a vieme aj, prečo je to tak. To, že mesto vykrýva všetky náklady na prevádzku a údržbu zimného štadióna, to nie je žiadna zanedbateľná čiastka, je to myslím okolo 5 či 6 miliónov korún. To je predsa veľká pomoc športu. A nie je určite jediná.
Napriek tomu, je neodškriepiteľné, že úroveň športu v meste prudko klesla. Neznepokojuje to poslancov? Teda, aspoň tých, čo sú športovci alebo sa okolo športu točili...
Pamätám si, že známy organizátor športu Peter Rovnianek nás, poslancov, nie raz kritizoval, že nás je v zastupiteľstve dosť takých, čo máme vzťah k športu a že nedokážeme vytvoriť lepšie podmienky pre šport v meste. Potom bol jedno volebné obdobie sám poslancom, dokonca predsedom komisie pre mládež a šport a videl, že sa nedá nejako bezbreho pomáhať športu. Ak by sa tak dialo, tak vždy iba na úkor čohosi alebo kohosi. Ja si myslím, že poslancov stav športu v meste zaujíma, že nie sú k nemu ľahostajní a že pomoc, ktorú šport dnes od zastupiteľstva dostáva, je na maxime možností.
Ale napriek tomu, problémy sú očividné...
Problémy okolo športu nie sú iba martinskou špecialitou. Spomeniem Slovan Bratislava, najslávnejší slovenský klub je vo veľkej ekonomickej tiesni a každému je jasné, že finančné možnosti mesta Bratislava sú neporovnateľné k možnostiam Martina. A napriek tomu sa futbalový Slovan topí v problémoch. Ešte vypuklejší je prípad Košíc, veď hrozí, že druhé najväčšie mesto Slovenska nebude mať už ani druholigový futbal. Aj tam má mesto iste oveľa väčší rozpočet i možnosti, než máme my, a predsa prežívajú doslova futbalové trápenie.
Ale sú aj opačné príklady, napríklad Žilina... Nemyslíte?
Áno, niektoré mestá dokážu investovať do športu viac, ale nemyslím si, že by to boli peniaze, ktoré by išli priamo z rozpočtu mesta. Dokážu nájsť zdroje iného charakteru. Z veľkej časti aj preto, že ešte v predrevolučných časoch dokázali starosť o šport, ale s tým aj súvisiacu zodpovednosť, rozložiť na viaceré plecia. V Martine bol trend priam opačný. Napokon, neexistuje žiadny univerzálny recept. Podľa mňa, treba robiť a dosiahnuť maximum možností. Lebo platí, že nie úplne všetko je iba v peniazoch. Ja si myslím, že všetko je v ľuďoch. Ja neviem, ako to robia v Žiline. Pochádzam z Turčianskych Teplíc, a tak zblízka môžem sledovať, ako systematicky sa v tomto meste posledné roky pracuje s futbalom. To, samozrejme, prináša aj výsledky. V Martine sa zrejme táto oblasť zanedbala a výsledky sú tiež očividné. Žiaľ, vôbec nás netešia. Ale ak ľudia chcú, tak dôjde aj na to staré slovenské príslovie – že dokážu aj hory prenášať.
Čo by podľa vás mesto mohlo urobiť pre zlepšenie športu v meste?
Určite nikto nemá v skrini čarovný prútik, ktorý by to vyriešil za pár dní. A čudujem sa, že niekto ešte na takéto veci verí... Preto si myslím, že by to chcelo v každom prípade zvolať zainteresovaných a začať o problémoch športu hovoriť. A potom rozfázovať jednotlivé kroky tak, aby priniesli konkrétne výsledky. Nič sa nedá urýchliť, tu pomôže iba obetavosť a systematická práca. Na druhej strane je tu obrovské podhubie v mládeži. Máme tu futbalové i hokejové triedy, veľa mladých má záujem o volejbal a verím, že aj atletika stále priťahuje mladé talenty. Rozhodne mládežnícky šport treba podporovať. Ale dobre viem, že mladí potrebujú mať svoje vzory, a tak by bolo celkom prirodzené, aby ich nachádzali vo svojom okolí. Ako to bolo kedysi, keď mladí futbalisti, hokejisti či hádzanári nastupovali za prvé mužstvo Martina vedľa hráčov, ktorých vlastne obdivovali. Taká je logická niť napredovania v športe. V Martine bola, žiaľ, pretrhnutá...
(baj)
