Keď som uvažoval o tom, či ešte nie je priskoro písať článok na tému Vianoc, veľmi rýchlo ma presvedčil o opaku striedmy pohľad na naše ulice a výklady a takisto i zopár televíznych reklám. Podľa nich sú totiž Vianoce už rovno za dverami. Kedysi sme boli zvyknutí, že tá skutočná predvianočná atmosféra „vypukla„ len pár dní pred samotným príchodom týchto pokojných sviatkov. Iba striedma výzdoba v obchodoch snáď trochu predbehla čas a odvážila sa navodiť sviatočnú atmosféru trocha skôr. Nikdy však nie včaššie, ako po začiatku decembra..
A tak sa zamýšľam nad skutočnou podstatou tohto predstihu, aký zaznamenávame práve v posledných rokoch. V prvom rade by som rád uveril tomu, že ľudia chcú mať už trocha skôr pocit z nadchádzajúcich sviatkov a možno že kúsok toho skutočného vianočného pokoja chcú vniesť do svojich každodenných problémov. Po hlbšom zamyslení však prichádzam na úplne odlišný dôvod toho, prečo už teraz počúvame známe melódie, prečo už teraz výklady hýria najrozmanitejšími výzdobami v štýle santaklausa či zelených vetvičiek...
Dôvod je omnoho prozaickejší, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Začína totiž obdobie nátlaku obchodníkov, ktorým je posvätný len samotný zisk z celého predvianočného obdobia. Začína sa neľútostný boj o zákazníka, neľútostný boj o mienku spotrebiteľov, ktorí sú vďaka akciám schopní kúpiť takmer všetko. Aj to, čomu by za normálnych okolností ani len nevenovali pozornosť. Ale o to vlastne ide. Možno práve v tomto čase si akosi vypuklejšie môžeme uvedomiť, kam sa to vlastne ženieme. Rútime sa závratnou rýchlosťou do pažeráka mamonu, ktorý nás podvedome začína ovládať. Tu už nejde o skutočné čaro Vianoc. Tu ide len o jediné – predať za každú cenu.
Ani na druhej strane pultu už nejde o príjemne prežité chvíle v kruhu svojich najbližších, v príjemnej atmosfére domova, navoňaného arómou ihličia. Tu už nejde ani o spočinutie v tichej chvíli, keď by sme sa aspoň raz v roku mohli zastaviť nad celoročným zhonom a mnohokrát i bezcieľnym snažením. Ide hlavne o to, aby sa naše stoly prehýbali pod váhou tých najdrahších jedál, aby vianočný stromček nebolo ani len vidieť spod hromady tých najnepotrebnejších vecí, zakamuflovaných do drahých papierov, ktoré im dávajú punc darčekov. Z Vianoc sme si, okrem viacerých iných, stvorili jedno zlaté teľa, ktoré sa však nedá dojiť, no o to viac pýta. A my bezducho neváhame načrieť i hlboko do svojich úspor, len aby sme ho „dôstojne„ nakŕmili a po sviatkoch sme buď hrdinova alebo úbožiaci, lámuci si hlavy nad tým, koľko zbytočností sme dokázali v tom obchodníkmi vyburcovanom ošiali poskupovať, koľko jedla sme museli bez dotknutia vyhodiť.
Dokáže si vôbec ešte niekto predstaviť Vianoce so skromnou čistou kapustnicou, jedným kapríkom, niekoľkými koláčmi z receptov našich starých mám a zopár skromnými, ale úprimnými darčekmi pod stromčekom? Vie si ešte vôbec niekto predstaviť Vianoce, ako niekoľko dní naozajstného pokoja, rodinných návštev a skutočne úprimnej atmosféry? Verím, že niekto si to ešte predstaviť vie, lež takýchto ľudí je čím ďalej, tým menej a zanikajú v dave „bezducho bežiacich s prúdom„. Pokúsme sa čo i len na malú chvíľočku vystúpiť z toho prúdu a urobiť niečo po svojom, podľa svojich predstáv, možno i podľa starých, zaprášených tradícií. Pokúsme sa viac hovoriť medzi sebou a nie len s obchodníkmi. Skúsme viac hovoriť i so svojimi najbližšími. A hlavne, skúsme si od Vianoc odmyslieť peniaze. Som presvedčený, že mnohí zdravo mysliaci ľudia v takejto ceste objavia čosi krajšie, možno i čosi nové. A to bude to skutočné čaro, ktoré Vianoce od vekov prinášajú.
Peter Leitmann
