Ten, kto fandí džezu, ten si v minulých dňoch musel prísť na svoje. V poradí už tretí Martinský džezový festival (13. – 14. november) mu ponúkol pestrú paletu výborných muzikantských výkonov, aké vie priniesť iba táto „hudba srdca„. Maškrtili sme na solídnej ponuke - od tradičného džezu, swingu až po modernu, ba na jedálnom lístku boli aj bluesové zákusky. To všetko servírované v príjemnom a na podobné podujatie akoby stvorenom štúdiu Slovenského komorného divadla. Ale poďme po poriadku...
Festival bubeníkov
Prezident Martinskej jazzovej spoločnosti Ľubomír Šamo, ktorý bol hlavným organizátorom podujatia, povedal v zákulisí, že každý rok funguje zákon schválnosti a jeden z pozvaných muzikantov nepríde. Aj teraz to platilo, lebo diváci márne čakali na skvelého kubánskeho trubkára Lazara Cruza. Len nedlho platí zákon, že kubánski občania musia mať pri ceste na Slovensko vízum, L. Cruz si ho na základe martinského pozvania začal vybavovať, ale jeho pas bol už natoľko opečiatkovaný, že mu vízum nemali kam vpísať. Vybaviť si na Kube nový pas, to nie je otázka dní, ani týždňov, a tak to slávny trubkár skúsil na čierno. Pri Púchove ho zadržali a vrátili späť...
Toto bol jediný väčší problém, ktorý postretol martinské festivalové džezovanie, inak prišli všetci pozvaní a ohlásení. Na pódiu sa prezentovala predovšetkým sila poľského džezu, vlastne sa iba potvrdilo to, čo je už roky známe. V Martine tomu dali pečiatku dvaja skvelí bubeníci Kazimierz Jonkisz a Jaczek Peltz, ale aj výborný saxofonista Tomek Grzegorski, ktorý si zahral s banskobystrickým triom Nothing But Swing, no a veľkým zážitkom pre milovníkov džezového spevu bol výkon speváka Grzegorza Karnasa. Ten si skvelým a vyslovene moderným spôsobom zasketoval s formáciou Kazimierz Jonkisz Energy. Nielen naši severní susedia ukázali naplnenej sále štúdia muziku najvyššej kvality, vytiahli sa aj susedia južní – z Maďarska prišlo Gábor Dörnyei Trio a bolo jedným z najväčších prekvapení festivalu. Aj v tejto formácii bol vedúcou osobnosťou bubeník, takže martinské publikum dostalo dokonalé bubenícke školenie... Do výpočtu hostí a pochúťok chýba už iba očakávaný česko-slovenský džezový koktail. Mal tie najvyššie grády, veď pri mikrofóne stála slovenská spevácka legenda Peter Lipa a za ňou „dul„ slávny Blues Band Luboša Andršta.
Dobrá muzika v Martine žije
Festival už tradične začali domáci, a kto ešte nevidel a najmä nepočul skupinu Homo sapiens, musel byť poriadne a príjemne prekvapený. Počuli sme po koncerte hlasy takýchto divákov, jeden hovoril za všetky: „Ani nevieme, čo tu v Martine máme...„ Šéf martinskej kapely Karel Růžička pripravil divákom niekoľko prekvapení. Predovšetkým to bol úvodný blok troch bluesových skladieb, na ktorý si pozval na pódium, ako sám povedal, troch martinských bluesových veteránov. Lídrom tohto bloku bol gitarista a spevák Jozef Nedbalec, ktorého rockové korene siahajú do dôb vzniku populárnej skupiny YPS, známy bubeník Viliam Kováč (na scéne sme potom po dlhom čase videli v akcii dvoch bubeníkov naraz) a hotovým objavom bol dosiaľ neznámy hráč na ústnu harmoniku Pavol Dobrota. Jozef Nedbalec, dnes člen skupiny Oscar, ukázal, že blues je jeho najmilšia „krajina„ a že z rockera sa stala martinská bluesová gitarová jednotka.
Aj vystúpenie kompletnej formácie Homo sapiens nebolo bez prekvapení. Do ich presného a dynamického prejavu výborne zapadol hosť Ľubomír Šamo strhujúcimi sólami na husliach. Katarína Kurinská (obaja sú učiteľmi Základnej umeleckej školy v Martine) patrí do základnej zostavy Homo sapiens a patrila určite medzi hviezdy festivalu. Nielen preto, že to bola za dva dni jediná žena na pódiu, ale preto, že sa prezentovala ako výborná a suverénna speváčka, ktorá nestratila ľahkosť a šarm ani pri zložitých partoch... Martinčania v rozšírenej zostave urobili bezchybné entrée festivalu. Našu radosť vyvolalo poznanie, že dobrá muzika v Martine žije a má našťastie rôzne (i džezové) podoby.
Mladí v hľadisku
O martinský festival bol veľký záujem. Keď hovoríme veľký, nemáme na mysli tisíce neodbytných fanúšikov, napokon džez je menšinový hudobný žáner a nikdy nebude – aspoň nie v našich zemepisných šírkach – lákať masy. Nám k tomuto tvrdeniu stačilo, že hľadisko divadelného štúdia bolo po dva dni plné mladých ľudí. To zrejme potešilo aj Ľubomíra Šama:
„Ako aktívny džezmen chodím hrávať po celom Slovensku a musím povedať, že je to všeobecný trend. Dokonca som zažil na jednom koncerte v Poprade, kde bola asi stovka ľudí, že najstarší mohol asi dvadsaťpäť...je to zrejme tým, že populárna hudba sa ocitá v kríze a časť mladých už v nej nenachádza to, čo od hudby očakáva. A tak hľadajú alternatívu, niečo nové. A ja som rád, že nachádzajú práve džez.„
Džez má teda v Martine zázemie nielen muzikantské, ale aj divácke.
Dve otázky na záver
Po skončení festivalu sme položili prezidentovi Martinskej jazzovej spoločnosti Ľubomírovi Šamovi dve stručné otázky na dokreslenie.
Aký je váš bezprostredný pocit po posledných tónoch?
Veľmi dobrý. Teší ma, že sú spokojní hudobníci, veľmi ma teší, že mám pozitívnu odozvu od poslucháčov. Čo viac si želať?
Boli ste prekvapený slovami nového riaditeľa Slovenského komorného divadla Andreja Hrnčiara, že od budúceho ročníka chce byť divadlo spoluorganizátorom festivalu?
Veľmi ma potešilo, že mám na túto vetu aspoň dvesto svedkov (smiech)... Samozrejme, že sme radi, že divadlo sa chce aktívnejšie podieľať. Už teraz im môžeme iba poďakovať za všetky služby, ktoré počas festivalu fungovali bezchybne. Alfou a omegou sú však pre nás peniaze, pokiaľ by sme si s divadlom porozumeli natoľko, že by nám vedeli poskytnúť priestory a služby sponzorsky, to by bola pre nás obrovská pomoc.
To je ale už o štvrtej kapitole Martinského jazzového festivalu. Organizátori ho už začali pripravovať počas toho tretieho. Igor Gabaj
