Na úvod si trochu počítajme a zacitujme. Napríklad z programových téz SDKÚ z roku 2002: „Chceme preto presadiť také systémové zmeny, ktoré zásadným spôsobom zvýšia dôstojnosť slovenského parlamentu a autoritu zvolených reprezentantov ľudu. Takouto zmenou je predovšetkým priama voľba poslanca. Odstránenie straníckych kandidátnych listín a zavedenie bezprostrednej väzby medzi voličmi a ich konkrétnym poslancom bude viesť k neanonymným vzťahom...„ A čo sme našli vo volebnom programe KHD spred roka? Prijatie novely volebného zákona, ktorá zvýši váhu preferenčných hlasov a zároveň zváženie počtu volebných obvodov... Ďalšia koaličná strana ANO pred voľbami 2002 tiež naznačovala, čo možno od nej čakať. „Podporujeme zmenu pomerného volebného systému na väčšinový tak, aby poslanci boli v dvojkolovom systéme volení priamo občanmi v jednotlivých regiónoch (volebných obvodoch) Slovenska...„ – čítame v jej programe. Zo všetkých týchto volebných cieľov a sľubov možno vyčítať (aj keď miestami iba medzi riadkami) snahu konečne zbaviť Slovensko chomúta mečiarovskeho volebného zákona, ktorý urobil zo Slovenska jediný volebný obvod a proti ktorému vtedajšia opozícia (sedeli v nej mnohí z terajších koaličných lídrov) znášala hromy a blesky. Bolo to vtedy od nej logické i sympatické. Jednoducho v prospech demokracie.
Volebný zákon sa však v období prvej Dzurindovej vlády nezmenil. Dôvodilo sa všelijako, hovorilo sa – o tom, potom. A politici mysleli na volebné obdobie, ktoré sa začalo rokom 2002. Už sme citovali z volebných programov troch koaličných strán, teraz dodajme zásadný citát, ktorý jasne naznačoval v dobe svojho vzniku, že k želanej zmene volebného zákona predsa len dôjde. V Programovom vyhlásení vlády SR si môžete prečítať aj toto: „Vláda navrhne zmenu volebných zákonov so zámerom zvýšiť počet volebných obvodov, pripustiť súkromné elektronické médiá do volebnej kampane, zvýšiť váhu prednostných hlasov a umožniť hlasovanie občanov Slovenskej republiky v zahraničí...„ A výsledok? Vláda nedávno schválila nové pravidlá pre voľby do Národnej rady SR, podľa ktorých zostane na Slovensku zachovaný pomerný volebný systém a jediný volebný obvod. Ministerstvo vnútra pôvodne navrhovalo rozdelenie územia na štyri volebné obvody, kým koaličná ANO uprednostňovala osem, ktoré by kopírovali počet súčasných vyšších územných celkov. Na záver tejto matematickej hry sa koalícia dohodla na jednom volebnom obvode!
Prečo všetci chceli zmeny a nakoniec na tom podstatnom nezmenili vôbec nič? Prečo vládne strany riskovali nesplnenie svojho vyhlásenia? Nuž, nesedeli sme 19. novembra vo vláde, ale nebude to ťažké uhádnuť. Je jasné, že uplatňovanie systému - jeden štát, jeden volebný obvod - vyhovuje jedine sekretariátom politických strán, ktoré budú môcť nominovať kandidátov za poslancov podľa svojho gusta a nebudú musieť brať do úvahy ich akceptovateľnosť v regiónoch. Je jasné, že pri tomto systéme je poslanec k svojim voličom najďalej, lebo tí „jeho voliči„ sú vlastne všetci voliči na Slovensku. Je to zároveň poistka proti tomu, aby občania mali možnosť mať „svojho„ poslanca a kontrolovali jeho činnosť. Je to teda poistka proti prílišnej blízkosti poslancov a občanov. Je to zároveň cesta, ako do parlamentu dostať čo najviac Bratislavčanov a čo najmenej ľudí „z vidieka„. A dalo by sa pokračovať a odvodzovať ďalej.
Svoje a iste iné vysvetlenie má vládna koalícia už zrejme pripravené. Ale aj z ďalekého Martina vidíme, že návrh nového volebného zákona nie je určite prejavom politickej sebaistoty, ale skôr politického strachu. Aj tento návrh ukazuje, že koaličný balón klesá k zemi, a tak jeho piloti obetovali ďalšie vrecko piesku – tentoraz sľuby o demokratickom volebnom zákone. Uvidíme, čo na to parlament.
Igor Gabaj