Sotva pred chvíľočkou sa lúčili ochotníci – žatevníci z celého Slovenska i zo zahraničia s už vyše osemdesiatročnou, no stále milovanou a nestarnúcou dámou Scénickou žatvou. A určite sa ani nenazdáme ako veľmi rýchlo sa zíde rok s rokom, a žatva najlepších ochotníckych divadelných súborov bude opäť medzi nami. Nie je preto vari od veci, ak sa už teraz, vzápätí po skončení 81. ročníka vrcholovej prehliadky ochotníckych divadelníkov, dôkladne zamyslíme, ako ďalej s tou našou – nenašou (?) Scénickou žatvou. K zamysleniu nabádam predovšetkým kompetentných na dôležitých miestach v kultúrnych inštitúciách na pôde mesta i regiónu: na martinskej radnici, na odbore kultúry, v kultúrnej komisii, v mestskom parlamente a aj osobnosti angažované v kultúre mesta.
Necháme si festival „vyfúknuť„?
Možno bude k rozmýšľaniu dobrým podnetom sumarizácia organizačných plusov a mínusov tohtoročného týždňa SŽ v Martine s prípadným malým obzretím aj za minulými ročníkmi. Stará známa vec - Scénická žatva je predovšetkým celoslovenskou vrcholovou divadelnou prehliadkou víťazných ochotníckych súborov, vždy aj s bohatšou či skromnejšou medzinárodnou účasťou. O to viac by sa jej však v našom meste Martin, mieste jej kolísky, zrodu i pokračovania, priamo v centre národnej kultúry, malo dostávať patričného zázemia s adekvátnymi podmienkami. Najmä s prihliadnutím na zatiaľ síce ešte nekonkrétne, no „v zázemí“ už spoľahlivo fungujúce tamtamy, názorovo spejúce k reálnemu pokusu – preniesť Scénickú žatvu z Martina do iného mesta. A tu už teda záleží naozaj len od nás, zainteresovaných a kultúrnych Martinčanov, či si necháme festival takéhoto rangu a primárne domácej tradície naozaj práve dnes vyfúknuť.
Poďme teda k organizačným mínusom SŽ. Prvým, možno podstatným nedostatkom v celej náročnej organizačnej štruktúre, zloženej z viacerých, nie vždy a na prvý pohľad medzi sebou „kompatibilných„ kultúrnych subjektov, určite je, že tento významný festival festivalov akoby nemal svojho viditeľného a citlivého supervízora. Mám na mysli zaujatého, ale tiež zodpovedného človeka. Takého, ktorý by tu bol k dispozícii, trebárs ako pravá ruka inak osobne angažovaného a teda bezproblémovo zainteresovaného primátora mesta Martin Stanislava Bernáta, resp. ďalších ním poverených, viac či menej výkonných „úradníkov„.
Objavil sa manažér
Onen organizátor, manažér, človek prvého kontaktu, organizátorská duša i mozog by mal fungovať priamo na pôde mesta, resp. by mal mať od neho rozhodujúce poverenie a z toho vyplývajúcu právomoc. Ak by sa taký/á našiel, a okrem manažérskych schopností by ešte nebodaj vládol aj dušou zapálenou ochotníkom, ich festivalu s myšlienkou ako ho pripraviť lepšie a príťažlivo, horliť pre zdar dobrej veci domácej martinskej kultúry, v nej SŽ osobitne – nemožno si želať nič viac!
Takáto „ústredná“ aj ústretová domáca martinská osobnosť tu pri organizácii festivalu významu a tradície SŽ dnes chýba, alebo nie je „zapojená“. Je to očividné tým skôr, že v tomto ročníku sa už manažér Scénickej žatvy objavil. Študent manažmentu na VŠVU v Bratislave Juraj Surma dostal takéto poverenie od jedného z hlavných organizátorov a garantov SŽ, Národného osvetového centra v Bratislave. Zdá sa, bol to užitočný krok. Od neho ako „vrchného„ manažéra vychádzali všetky potrebné organizačné impulzy, a naopak, k nemu prúdili problémové „zádrhele„, dozaista hojne sa vyskytujúce v citlivom organizme festivalu rozmerov SŽ.
So skvelo a stopercentným nasadením, neúnavne „kmitajúcim„, pracovne aj človečensky ochotným, až pohodovo usmievavým – tímom pod vedením Petra Ducára, vedúceho techniky v Dome odborov nemal Surma v Martine tak na pľaci (permanentne potrebných a fungujúcich dvoch až troch javísk) ako ani v zázemí, pri výpadku tisíc drobných maličkostí (kartridž, kazety, baterky, žiarovky...), viditeľne takmer žiaden problém. Jeho ochotný ochotnícky divadelný súbor Chaosníček, ako láskavo na záver všetkých svojich dobrých pomocníčkov nazval, dokázal robiť nemožné na počkanie, zázraky okamžite...
Treba objektívne a popravde uznať, že zariadenia Strojára (miestnosti pre tvorivé dielne, festivalový denník, festivalové fórum, javisko, foyer pre žatevníkov i nesúťažné vystúpenia, bufet s občerstvením otvoreným takmer nonstop) boli aj počas 81. ročníka SŽ tou pravou pohodovou príjemnou oázou, kde mali divadelníci naozaj domácke zázemie k spoločenským stretnutiam, takým dôležitým pre atmosféru festivalu. Rovnako bolo vzorne postarané o technickú stránku často náročných divadelných produkcií na javisku. V súčasnosti je Strojár tým správnym festivalovým epicentrom, tu bije pravidelne, so zaujatím i potrebnou dávkou láskavej náklonnosti hrejivé srdce SŽ. Vďaka za to patrí všetkým tým síce nemenovaným, no vonkoncom nie anonymným, ktorí sa pod vľúdnou strechou Domu odborov Strojár o žičlivú atmosféru počas celej SŽ postarali.
Domáci na slepej koľaji
Aj tu sa ukazuje cesta a o dôvod viac porozmýšľať, ako a komu zveriť zodpovednosť nad organizáciou aj finančným zabezpečením SŽ 2004, priamo u nás doma, na martinskej kultúrnej pôde. V tejto súvislosti nie je dozaista bez zaujímavosti, resp. dôležitosti skutočnosť, ktorá sa objavila v organizácii tohto ročníka prehliadky prekvapujúco po prvý raz. Turčianske osvetové stredisko, doterajší domáci garant mnohých žatiev, sa ako organizátor dostal takpovediac do úzadia. Účinkovanie pracovníčok TOS v príprave chodu vrcholového amatérskeho festivalu bolo odsunuté priam na formálnu a okrajovo vedľajšiu koľaj. To je veľká škoda a ešte väčšie mínus v organizačnom organizme SŽ, navyše nečakaný „výpadok„ na doteraz fungujúcej domácej organizátorskej báze. Príčiny je potrebné dôsledne zreflektovať, tak „doma„, ako aj v kontexte ostatných spoluorganizátorov a odborne z nich urobiť záver pre budúcnosť.
Nie celkom adekvátnym a pevným ohnivkom v mozaike martinských spoluorganizátorov SŽ je - najmä v posledných ročníkoch - žiaľ, aj naše Slovenské komorné divadlo (ešte do tejto sezóny fungujúce pod názvom Divadlo SNP). Škoda, lebo patrí k tým kultúrnym inštitúciám, od ktorých tak významne záleží celkový obraz žatvy. Profesionáli v divadle majú v rukách šancu ovplyvniť skvelú atmosféru vrcholovej prehliadky. Dokonca sa ňou navždy zapisovať do sŕdc i myslí v posledných rokoch zväčša mladých účastníkov SŽ. Bez takéhoto vkladu to vyzerá, akoby zodpovední v martinskom divadle pripozabudli na priam osobnostné prepojenie ochotníckeho a profesionálneho divadla v slovenských a osobitne martinských podmienkach. Jedni i druhí sú Táliou spojení veľmi aktívne, naprieč spoločnou históriou až po horúcu súčasnosť.
Niť vzájomnej prepojenosti divadelníkov by vari nemal – ak si chceme hovoriť, že sme kultúrni ľudia, národ, divadelníci, bez rozdielu či z ochoty alebo profesie – pretrhnúť ani momentálne kruto vládnuci diktát trhového ekonomického Damoklovho meča. Aktuálny čas na pôde SKD Martin však napovedá, že je tu už v budúcom ročníku šanca priaznivo poobrátiť list smerom k festivalu. Prichádza nový, mladý riaditeľ, sám manažérsky rozmýšľajúci, nádej na dohodu s ním v prospech festivalu nebude vari problematická.
Zabojujme za značku
Ak čitateľ bol aj vnímavým, určite je mu jasné osobné citové zainteresovanie autorky tohto zamyslenia vo veci – Scénická žatva Martin ako divadelný sviatok ochotníkov, ich dlhoročný festival festivalov konaný nevyhnutne aj naďalej v turčianskej metropole. Tak si to žiada kontinuita s kultúrnou históriou aj spoločenskou atmosférou mesta, kde má známa značka SŽ a s ňou amatérske divadlo svoje stále miesto. Spolupatričnosť divadla z ochoty i profesie spolu so súťažami tu majú pevné, hlboké korene vzájomnej kultúrnej i spoločenskej prepojenosti. Je tomu tak počnúc divadelnými závodmi organizovanými v Martine „úsodom„ v tridsiatych rokoch minulého storočia, až po vznik novodobej podoby divadelného festivalu opäť v Martine, v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď vznikla novodobá martinská SŽ, s jeho nepretržitým pokračovaním do aktuálnej súčasnosti storočia dvadsiateho prvého.
Uvedomujem si, že starosti mestských radných môžu byť v každodennej záplave aktuálnych povinností, dôležitých káuz či praktických riešení závažných ekonomických a sociálnych problémov skutočne na hony vzdialené primárnej potrebe venovať sa zachovaniu akéhosi zdanlivo bezproblémového festivalu v kultúrnom organizme nášho mesta. Práve preto burcujem k zamyslenia i činu už dnes. Teda, kým je čas ešte vhodný na sústredenú myšlienku a dostatočne otvorený priestor pre potrebný, nevyhnutný čin. Vlasta Kunovská
