Jaroslav Markovič na vlastnej koži spoznáva odvrátenú tvár hokejovej kariéry
V martinskom hokejovom extraligovom mužstve už z kraja tejto sezóny vyradili zranenia z hry viacerých hráčov základného kádra. Prvým, ktorý začal túto čiernu sériu a ktorému musel pomáhať skalpel reprezentačného a klubového lekára Dalimíra Jančoviča, bol - Jaroslav Markovič. Ten v stretnutí šiesteho kola na domácom ľade so Zvolenom utrpel vážnejšie zranenie väzov v členku. Ako nám sám povedal, stalo sa mu to pri bežnom súboji s protihráčom, ktorý mu po páde na ľad ešte navyše priľahol nohu. Prvý októbrový deň sa nádejný martinský hokejista – dvojnásobný juniorsky majster republiky a reprezentant Slovenska do 18 rokov (vlani na svetovom šampionáte v Rusku bol členom strieborného slovenského kolektívu) a do 20 rokov, podrobil operácii, po ktorej musel na dlhší čas zabudnúť na hokej. Ale nezabudol celkom, lebo po počiatočnom nutnom pokoji, ho už vídame na domácich stretnutiach za ochranným plexisklom pred šatňou sledovať, ako sa darí jeho spoluhráčom. Zatiaľ sa podopiera barlami...
Aká je prognóza na váš návrat na ľad?
Nohu budem mať v sadre pravdepodobne do 12. novembra, potom by som mal asi mesiac rehabilitovať. Ako optimista rátam s tým, že by som to na ľade mohol skúsiť ešte v novembri moja pesimistickejšia altrenatíva hovorí, že v polovici decembra.
Táto sezóna mala byť pre vás významná tým, že ste sa mali šancu popasovať o miestenku do kádra dvadsaťročných reprezentantov pre svetový šampionát. Po tom, čo ste získali striebro na šampionáte osemnásťročných v Rusku, to mal byť ďalší vrchol vašej hokejovej kariéry…
Dostať sa na majstrovstvá sveta dvadsaťročných bol vlastne prvoradý cieľ pred sezónou, ale, žiaľ, už na to musím zabudnúť. Je to smola. Stáva sa aj toto, musím tým prejsť a bojovať ďalej a aspoň sa pokúsiť v tejto sezóne niečo uhrať v extralige.
Pravidelne chodíte na hokejové zápasy, sledujete svojich spoluhráčov v akcii, ste s nimi v stálom kontakte. Povzbudzujete sa navzájom?
Prvé dva týždne po operácii som nechodil, lebo som mal problémy chodiť, teraz už chodím pravidelne na zápasy, samozrejme aj do šatne chlapcov povzbudiť ich. Ale rovnako aj oni ma povzbudzujú, aby som sa čo najskôr vyzdravel. Utešujú ma, aby som sa nezaťažoval tým, že mi ujde svetový šampionát, že som mladý a hokejovú budúcnosť mám pred sebou. Pravidelne sledujem aj stretnutia juniorov. Keď hrajú vonku zavolá mi Mišo Zachar, alebo si esemeskujeme, no a keď hrajú doma, tak sa tiež snažím prísť sa na nich pozrieť. A samozrejme im držať palce.
Okrem toho, že ste extraligový hokejista, máte ešte aj povinnosti v škole, teda zranenie a sadra na nohe vám zrejme spôsobuje aj iné než športové problémy...
Do školy už chodím aj so sadrou a barlami a musím povedať, že spolužiaci mi veľmi pomáhajú. Ak môžem, aj touto cestou by som sa im chcel poďakovať. Pomáhajú mi s učivom, ale rovnako mi pomáhajú aj pedagógovia v škole, ktorí mi vychádzajú v ústrety.
Ste zo športovej rodiny - brat Miroslav hráva futbal za Martin, futbalistom sa veľmi nedarí, zhovárate sa doma aj na túto tému?
Bratovi som povedal, že ťažko sa dá hrať futbal, keď sa im nechce. V hokeji je to rovnako. Futbalisti najprv musia veľmi chcieť hrať a menej sa pozerať sa na to, či sú peniaze, či nie. Keď človek chce, tak sa dá čosi dosiahnuť aj bez peňazí.
Otec je trénerom mládežníckych družstiev, ešte nedávno, keď vás trénoval, ste, vraj, doma vôbec nehovorili spolu o hokeji. Zmenilo sa na tom, niečo?
Máte pravdu, keď ma trénoval, doma sme hokej nerozoberali, po zápasoch na to ani nebola chuť, najmä po prehraných. On mi však vždy, keď som urobil nejakú chybu aj ju vyčítal. Môžem potvrdiť to, že otec je vždy prísnejší na svojho syna ako na iných, aj keď si to azda nik nemyslel. Vždy bol na mňa prísny, ale vždy mi aj veľmi pomohol a ja mu za to ďakujem.
No a keďže teraz máte dosť obmedzenú pohyblivosť, bez pomoci najbližších sa to asi ani doma nezaobíde…
Máte pravdu. Obskakujú ma ako kráľa. Mama s otcom aj brat mi veľmi pomáhajú, ale tiež priateľka.
Už pred touto sezónou ste veľmi zvažovali, či máte ostať doma, alebo skúsiť ísť hľadať hokejové šťastie za more. Zrejme teraz máte viac času, aby ste premýšľali o tom, čo bude ďalej. Zbalíte na budúcu sezónu kufre, alebo ostanete?
Zatiaľ som so svojim agentom dohodnutý na tom, že by som mal zbaliť kufre a cestovať do Ameriky. Pred týždňom sa mi ozvali zasa z Kanady, že ma tam chcú a že ma tam aj chcú vyliečiť, aby som išiel. To sme odriekli, lebo tu máme dobrú lekársku starostlivosť v osobe reprezentačného a aj klubového lekára doktora Jančoviča. Takže to zrejme teraz neprichádza do úvahy. Ale na budúci rok by som to chcel vyskúšať. Ale, uvidíme, ako to všetko bude. (jk)
