Igor Gabaj
Pred pár dňami prestalo vysielať martinské Rádio Rebeca. Znalec by mohol povedať, no a čo - v Martine sa rozhlasovým staniciam nikdy príliš nedarilo. Matičná redakcia vysielala niečo vyše roka, kým ju vtedajšia oficiálna moc roku 1944 nezrušila. Ešteže aspoň rozhlasová technika z Martina poslúžila dobrej veci – povstaleckému vysielaču. Legendárna stanica Kriváň, tiež na pôde Matice slovenskej, mala oveľa kratšie trvanie - iba niekoľko dní po okupácií v auguste roku 1968. Potom sa už štátny rozhlas nikdy neobrátil na Martin, nikdy tu nemal ani svojho redaktora, nieto redakciu, a tak sa martinské „rozhlasové dejiny„ zdecimovali na vysielania závodných rozhlasov a mestského vysielania rozhlasu po drôte... Až do roku 1995, keď sa ozvalo súkromné rádio Rebeca a Martin opäť vážnejšie prehovoril do éteru. Po dlhých rokoch ho bolo počuť ďalej než po humná jahodníckych gazdov...
Aby bolo jasné, nebudem tu plakať nad tým, že prestalo vysielať jedno komerčné, súkromné „rádio„. Po pravde - že vlastne skrachovalo, pretože ak majiteľ licencie sám požiada štát, teda Radu pre vysielanie a retransmisiu, aby ho tej licencie (a s ňou súvisiacich ťažko vydobytých frekvencií) zbavil, nemôže byť o ničom inom ani reč. To už ale martinská Rebeca dávno nebola tou Rebekou, ktorú si obľúbili nielen Turčania, ale aj poslucháči ďaleko-široko, to už bola iba jedna vetva v Bratislave zakoreneného rozhlasového stromu, no a keď nerodila, ako sa od nej čakalo, prišla na rad pílka. Exaktnejšie povedané: dlhy, ktoré rádio narobilo, nedokázalo splatiť ani po tvrdej rozpočtovej diéte, a tak sa stalo pre majiteľa „stromu„ príťažou... A bystrejší pozorovateľ si pamätá, že začiatok konca súvisel aj s krachom Devín banky a teplického Apisu, ktorý bol pôvodne významným spolumajiteľom martinskej rozhlasovej stanice.
O frekvencie, ktoré Rádio Rebeca dobrovoľne uvoľnilo, nastane zrejme tvrdý lobistický boj. Je verejným tajomstvom, že o ne žiadajú aj ľudia, ktorí v Rádiu Rebeca robili, ale nádej, že ich dostanú práve oni, je podľa odborníkov mizivá. Minulý týždeň bola uzávierka žiadostí, začiatkom novembra spomínaná bratislavská rada rozhodne. Bolo by veľkým prekvapením, keby sa takýto pokus o vzkriesenie Rebeky podaril. Naposledy to vyšlo, pokiaľ si dobre pamätám, v prípade Snehulienky...
Nechcem plakať za zosnulou, hoci úprimne povedané - je mi to ľúto. Ale to už je, žiaľ, typický, až filmovo štylizovaný martinský postoj. Je nám stále ľúto, ale nič tým nezmôžeme, lebo napriek tomu (alebo práve preto?) - miznú názvy z mapy mesta, padajú tradície, stráca sa lesk a prestíž. Akoby tu začala zapáchať tá povestná psia zdochlina... Môžeme sa ako ventilátor oháňať zákonom o Martine - inštitúcie odchádzajú, sťahujú sa, kapú firmy, kluby a spolky, alebo padajú na svoj historický suterén, odkiaľ je už iba krôčik k zabudnutiu. A tak škrtáme meno za menom, adresu za adresou a kocháme sa monografiou, kde stojí čierne na bielom - čím všetkým Martin kedysi bol. A nie je. Prelaďujeme aj rozhlasové prijímače, a ako počúvam, tak väčšinou na „rádio Zet„. Len tak medzi rečou pripomínam, že to „Zet„ znamená, prirodzene - Žilina...
