Celý minulý školský rok prežil 19-ročný študent Gymnázia bilingválneho anglicko-slovenského M. Hodžu v Sučanoch Juraj Kostúrik v prestížnej americkej súkromnej škole v New Jersey, anglický názov školy znie – The Lawrenceville School. Ako sám o svojom pobyte tvrdí, široko - ďaleko nebol ani jeden Slovák, takže bol nechaný napospas všetkým Američanom a angličtine. Daná škola si ho vybrala v súvislosti s výmenným programom, v rámci ktorého poskytuje stredoškolákom z východného bloku možnosť štúdia. Juraj na nádherný rok prežitý v USA spomína s iskierkou v očiach. Pripadá si, akoby celý ten čas žil v krásnom hollywoodskom filme.
Sebavedomý študent bez obáv pred rokom nastúpil na vyučovanie medzi veľmi talentované deti z najbohatších rodín v USA, Hongkongu, Kórei a ďalších 23-och štátov sveta a na konci dokázal, čo sa v ňom skrýva. Jeho esej vybrali do najlepších prác roka a na internáte získal zarámované ocenenie všeobecnej výnimočnosti. Nedalo nám, aby sme Juraja nevyspovedali.
Ako si sa vôbec dostal na takú skvelú školu?
V druhom ročníku som sa prihlásil na konkurz, ktorý organizovala Nadácia otvorenej spoločnosti Georga Sorosa v Bratislave. Celé to mala na starosti Katarína Koubeková, ktorá sa aj dnes snaží udržať tento úžasný program na nohách, pretože Nadácia otvorenej spoločnosti ho dnes už nefinancuje. Pozvali nás tam asi 260-tich, ktorí sme poslali prihlášky. 65 z nás „prešlo„ testami z angličtiny. Potom nás pozvali na interview s komisiou, ktorá bola zložená z Američanov a Angličanov. Potom sme ešte museli napísať eseje, ktorých téma nebola predtým známa. Vybrali z nás štyroch, ktorí sme išli do USA na stredné súkromné školy a piatich, ktorí išli na rok do Veľkej Británie.
Štúdium na tejto škole je ale veľmi drahé. Kto hradil tvoje výdavky?
Rok štúdia na tejto škole stojí približne 32-tisíc dolárov. V cene sú započítané vyučovacie hodiny, ubytovanie, strava. Nadácia otvorenej spoločnosti mi zaplatila letenku, poistenie, ktoré je veľmi drahé, ale dôležité a ďalšie výdavky s tým spojené. To znamená, že na každého vynaložila asi päťtisíc dolárov. A zvyšok zaplatila škola.
Naši čitatelia budú určite veľmi zvedaví na školu, kde si rok študoval...
Škola bola založená v roku 1810. Do 80-tych rokov minulého storočia bola čisto chlapčenská. Má obrovský a skvele vybavený areál so školskými budovami, športoviskami a internátmi. Každý vyučovací predmet učia v jeho „vlastnej„ budove. Triedy, ktoré nemali viac ako 12 študentov, sú prispôsobené tak, aby sa tam tie predmety vyučovali. Ďalej je tam nádherná jedáleň, oddelená pre jednotlivé ročníky. Sú v nej stoly, lepšie ako v reštauráciách, šalátové bufety, talianske jedlá, hot-dogy a podobne. V areáli sa nachádza 14 tenisových kurtov, deväťjamkové golfové ihrisko, squash centrum, zimný štadión, plaváreň, krásne jazierka a podobne. Študent školy mohol ísť všade zadarmo.
Kde si bol ubytovaný?
Býval som priamo tam. Internáty sú ako v Harry Potterovi. Každý má svoju zástavu. Šéf môjho internátu Cleve sa volá Thomas Cangiano. Je to profesor, ktorý tam žije s celou svojou rodinou. Má ešte aj pomocníka, ktorý je buď profesorom alebo manažérom. Internát vytvára takú veľkú rodinu. Škola nemá triedy ako tu, alebo ľudí, s ktorými by som bol na všetkých hodinách. Najväčší kamarát som bol práve s tými, ktorí boli z „môjho„ internátu. Aj športovanie, ktoré sa tu teší veľkej obľube, bolo tiež založené na tom, z akého sme boli internátu.
Vyučovacie hodiny v Amerike sa asi dosť líšia od našich slovenských.
Mohol som si vybrať predmety. Mal som povinnú angličtinu, tú som absolvoval s tretiakmi a americkú históriu ako cudzinec. Potom som si vybral španielčinu a matematiku. Tie som navštevoval po celý rok. Školský rok je rozdelený na tri trimestre. V prvom, na jeseň, som navštevoval kurz, ktorý sa volal Shakespeare. Hrali sme divadlo, čítali, učili sa o ňom. Bol nás tam navštíviť jeden britský herec, ktorý hrá v Shakespearovom divadle v Londýne. Bola to taká zábavná hodina. V podstate všetky vyučovanie hodiny boli veľmi podnetné a inšpiratívne. Cez zimu som mal judaizmus, čo ma veľmi zaujímalo a na jar ekonomiku. Okrem toho som hral na flautu v symfonickom orchestri, ktorý dirigoval dirigent z Julliard Academy. Je to jedna z najlepších hudobných vysokých škôl v USA, ktorá sídli v New Yorku.
Vidím, že si všestranne nadaný.
To je základ „ich„ výberu. Pre nich nie je najpodstatnejšie, aby mal študent samé jednotky. V USA chcú ľudí, ktorí vedia, čo chcú, a ktorí majú veľa záujmov. Tam, ak má študent na hodine veľkú snahu, nemá problém. Vždy bude mať dobrý vzťah s profesorom a ten mu vždy pomôže. Kontakt medzi profesorom a študentom na takejto škole je extrémne blízky. Vyučujúci je kamarátom žiaka. Napríklad, učili sme sa tam aj v sobotu. Stávalo sa nám, že sme mali vyučovaciu hodinu u profesora doma. Pripravil nám chutné raňajky a niečo na pitie. Posedeli sme si, naučili sme sa dačo... Bola tam fantastická atmosféra.
Vraj sa na takýchto amerických školách hodne športuje?
Každý študent školy má povinný šport. Je každý deň po škole, od 15.30 do takej 17.30 h. Mladí ľudia si môžu vybrať z rôznych druhov športu, podľa toho, na čo sa cítia, čo ich baví. Hrával som tam americký futbal s „housom„, cez zimu basketbal, volejbal a na jar som sa zapojil do programu, v rámci ktorého sme chodili liezť na skaly k rieke Delaware, keď pršalo do vnútorných hál. Chodili sme aj behať do blízkeho Princetonu. Ďalej sme sa učili ako prežiť v lese. Okrem toho sme boli na výlete v Apalačských horách.
Vďaka každodennému športovaniu som nabral v Amerike kondičku a návyky na to, aby som pravidelne športoval – o tom som predtým ani len neuvažoval. To som miloval, každý deň. Človek aktívnym pohybom odbúrava stres, príde na úplne iné myšlienky. Toto všetko si na tej škole profesori uvedomovali. Vedeli, že šport nám všetkým pomáha podávať na hodinách ešte lepšie výkony. Tým, že ma držali stále v takom vzrušení, tak vysoko, že som „jazdil„ na maximum, nemal som s učením problém.
Ako si sa cítil medzi deťmi takých boháčov?
Veľmi dobre (smiech). Američania študentov týchto škôl berú ako deti z bohatých rodín. Myslia si, že všetko vedia, že všade boli, že sú veľkí frajeri, ktorí majú na ružiach ustlaté. Nemusia nič a chodia si na školy, kde hrajú golf. Nevedel som, do akého prostredia idem. Boli tam mladí ľudia z takých bohatých rodín, že aj tí najbohatší Slováci nemajú nič oproti nim. Ale v tej škole bola atmosféra rivality a štúdia, toho, že človek sa chce naučiť a získať viac a viac. Veľa z týchto študentov vie, že sa môže odtiaľto dostať na najlepšie americké vysoké školy Harward, Princetone alebo Yale a vytvoriť si tak perfektný základ pre život, aký chcú mať. Ale to chceme asi všetci. Väčšina z nich sa tam aj dostane.
Akí boli pedagógovia v New Jersey?
Boli na veľmi vysokej úrovni.
Dosť dlho si teda žil úplne inakšie ako na Slovensku. Zmenili sa tvoje životné hodnoty?
Áno, ale nie od úplného základu. Zistil som, čo chcem, a to veľmi silne. Presvedčil som sa o tom, že keď sa chce, všetko sa dá. Hodnoty človek nikdy nemôže úplne zmeniť. Predsa len som z Banskej Bystrice, ktorú mám veľmi rád a z rodiny, na ktorú som veľmi hrdý a takým aj vždy zostanem.
Takže, asi sa zbytočne pýtam, kde chceš pokračovať po skončení gymnázia v štúdiu.
Chcem ísť do USA. V Lawrenceville School som strávil najlepší rok v mojom živote a moja mama ešte stále nemôže uveriť, ako jej každý týždeň prišiel aspoň jeden list zo školy, ktorý ju informoval o mne alebo akciách v škole. Aj mojich starých rodičov pozvali na Grand Parents Day. Cítil som, že sa vyvíjam po všetkých stránkach a chcem to zažiť znovu.
Monika Maruňáková
