Meno a priezvisko:
Alexandra Stredáková
Vek: 18 rokov
Zjavenie
Starý žobrák sa ma spýtal,
či milujem a či som bez srdca,
práve mesiac na čiernom nebi svital,
hovorím nech mlčí, aby mi svet nezrúcal.
On sa ako nežný klaun len ticho usmieva,
mňa však moja verná odvaha opúšťa,
veselo si medzi zuby starú pieseň spieva,
utekala by som, ale nedá sa,
v jeho očiach sa stmieva.
A tak stojím v tom šialenom kruhu,
žobrák zobral mi z vlasov čiernu stuhu.
Zamával s ňou a ukázal na okolitý svet,
zrazu podáva mi už zvädnutý kvet.
Do očí mi opäť pozrie,
vo vrecku si niečo schová,
„si bez srdca, mladá vdova?„,
už nechcem počuť viac tie slová.
Chcem utiecť, no som ako otrok,
„uvidíme sa, slečinka, opäť o rok„.
Odchádza, svoj vozík si v diaľ tlačí,
nechal ma tam samú stáť a v plači.
Zavriem oči, veď telo sa mi celé chvelo,
Pozriem na žobráka, no starký tam už nebol.
Socha lásky
Smutný príbeh, ktorý na dne srdca čuší,
A že o láske bude, to už azda každý tuší.
Prezradí aj o sklamaní, zrade a žiali troška,
každý naň zabudol, tak rozpovie ho malá soška.
Krásna soška, možno zo vzdialenej, zabudnutej doby,
starý, šedivý pán – pravý umelec ju zdobil.
Soška pamätá si na tajomný príbeh – svet,
nechce uveriť pravde, že lásky v srdciach niet.
Láska je vraj všade, v knihách, v básniach, v kine,
pred očami smrteľníka sa len ako prízrak mihne.
Maličká princezná – tá naša soška, čo rozpráva story,
po chvíli prezradí, že jeho tajomstvo nesie veľa smoly.
Že pravá láska je ukrytá niekde v nás,
že ju veru neodvial ten známy starý pán – čas.
Aj chceš ju – netreba sa báť, choď si ju vziať,
neteš sa príliš, veď nebudeš sa dlho smiať.
Keď zistíš o čom láska je, aj ona sa môže mýliť,
má ťa vo svojich sladkých putách, veď chcela ťa chytiť.
Bude ťa trýzniť, bude ťa trápiť, až nakoniec zostaneš sám,
spoznáš jej bolesti, okúsiš krásy a zistíš, že láska patrí nám.
Zatvoríš srdce, nechceš viac lásku, budeš zabúdať,
soška ťa varovala, že nakoniec sám sa budeš prebúdzať.
Počas chladných nocí obklady na srdci budú ťa hriať,
ale jazvy nezahojíš, aj keď rany vieš si obviazať.
Spomienka, ktorú ti soška bude vracať na oči,
ešte trochu zabolí pri každej smutnej piesni – noci.
Srdce ti už naveky bude kráčať svetom ako na úteku,
studená soška – zakliata princezná hľadá opäť útechu.
Vo vrúcnom objatí, kde nikto nič nikdy nestráca,
uchmatne ďalšie zmätené srdce a zničí ho, aj keď nezdá sa.
A čoraz menej ľudí pozná ten príbeh a sníva pod nebom,
láska z nás robí ľudí, však dnešný človek už nechce byť človekom.
