Medzi najstaršie objekty sakrálnej architektúry v Turci sa radia kostoly v Martine, Necpaloch, Belej, Sučanoch, Turanoch, Socovciach, Kláštore pod Znievom, Turčianskom Michale a Slovenskom Pravne. O niečo mladšie kostoly sú v Jazernici, zbúrané kostoly v Mošovciach (z 13. storočia), potom kostol v Mošovciach a vo Vrútkach. Niektoré kostoly sa začali už v stredoveku rozpadávať a pomohli k tomu zemetrasenia na konci 15. storočia a v 17. storočí. Medzi Necpalmi a Košťanmi nad Turcom nad Necpalským potokom sa časť chotára dodnes nazýva Kostolišťom. Dá sa predpokladať, že tento názov je odvodený od kostola, ktorý tu stál v ranoslovanskom období, a to niekedy v polovici 11. storočia, podobne ako v samotnom Martine , kde sa kostol nachádza na základoch staršej sakrálnej stavby pod Kostolom sv. Martina. Románsku sakrálnu stavbu predpovedáme i medzi Trebostovom a Turčianskym Petrom v časti Na organoch, kde sa predpokladá i jadro staršej osady sv. Petra pri kostole, ktorý bol zasvätený tomuto svätcovi už v polovici 11. storočia. Archeologicky doložený je i starší sakrálny kostol v Sebeslavciach, a to už na konci 11. storočia. Základy starších sakrálnych stavieb sa pravdepodobne nachádzajú aj v Sučanoch, Socovciach a Slovenskom Pravne. Podľa niektorých písomných prameňov bol kostol aj v Dubovom. Spomína sa v listinách na začiatku 14. storočia. Stopy po ňom zanikli, ale dá sa predpokladať, že stál na mieste dnešnej zvonice. Rovnako zanikol i kostol v Dolnom Záturčí a Nolčove.
Spory o kostoly
V čase reformácie boli kostoly predmetom sporov, a tak sa o ne nemal kto starať, mnohé sa dostali do havarijného stavu. V roku 1710 stoličná komisia preverovala stavebno-technický stav kostola v Nolčove, podobne to bolo i v Dolnom Záturčí. V Sebeslavciach pod Blatnickým hradom postavili na základoch starého ranogotického kostola v polovici 19. storočia kostol sv. Ondreja. Kostol v Hornom Jasene v čase reformácie v polovici 16. storočia prevzali tamojší evanjelickí pastieri, ale v čase protireformácie sa dostal opäť do rúk katolíkov. Katolícku faru tu už neobnovili, a tak kostol spravovala a z času na čas využívala dražkovská fara, až kým nebol v druhej polovici 19. storočia opustený. V posledných rokoch, keď sa kostol stal majetkom Turčianskeho múzea, ho obnovili a vnútorné nástenné fresky reštaurovali. Osobitnú skupinu sakrálnych stavieb tvoria hradné kostoly a kaplnky. Tie zanikli a spolu s nimi sa stratilo aj využívanie hradných objektov ako sídelných stredísk zemepánov.
Najstarším sakrálnym objektom hradného typu bola kaplnka svätého Hypolita na Znievskom hrade. Čím disponovala, to zo zvyškov ruín nevieme a písomné zmienky o nej sú veľmi strohé.
Druhým hradom, v ktorom bola umiestnená sakrálna stavba, bol Sklabinský hrad, kde vybudovali pri prestavbe tohto hradu na konci 15. storočia tzv. korvínsku kaplnku. Ešte v súčasnosti v ruinách múrov vidieť kamenné podpory, ktoré niesli klenbu. Kaplnku opísal v 18. storočí Matej Bel. Či bola kaplnka i na Blatnickom hrade, písomné ani vecné pramene nezaznamenávajú. Funkciu sakrálnej stavby zrejme plnil neďaleký kostol svätého Ondreja v Sebeslavciach, i napriek tomu sa nedá vylúčiť, že v samotnom objekte hradu nebola sakrálna stavba, alebo miestnosť, kde kňaz kostola sv. Ondreja pre hradné panstvo slúžil náboženskými obradmi.
Na ranoslovanskom hrade Vyšehrad stredovekí historici tiež predpokladali existenciu dreveného kostolíka, ktorého funkcia sa skončila spolu s hradom, a to niekedy na konci 12. storočia.
Kaplnky boli v stredoveku i pri kaštieľoch, napríklad v Mošovciach dodnes stojí klasicistický objekt kaplnky, ktorý slúži doteraz ako miestne múzeum. Kaplnka zanikla v diviackom a turčianskoštiavnickom kaštieli. V stredoveku prestalo v Turci existovať aj viac sídel. Predpokladá sa, že vo Veľkej Mútnej, ktorá zanikla v 14. storočí, stála sakrálna stavba. V okolí boli aj ďalšie osady – Dolná a Horná Mútna a v okolí významnejší sakrálny objekt nebol, preto sa dá predpokladať, že tamojší zemani mali vlastný kostol, ktorý zanikol spolu so spomínanými osadami. Najmladším kostolom v Turci, ktorý schátral po 2. svetovej vojne, je murovaný kostol v dnes už zaniknutej, predtým Nemcami osídlenej Hadvige v katastri Brieštia.
Farnosti a pápežské
desiatky
O stredovekej cirkevnej organizácii v Turci sa dá veľa dozvedieť zo súpisu cirkevných desiatkov pápežských decimátorov Raymonda de Bonofata a Jakuba Borangaria z roku 1332, ktorí spolu so svätomartinským vicearcidiakonom ponavštevovali všetky turčianske fary a kostoly a zistili príjmy tučianskych farností. Prepošt premonštrátskeho kostola priznal, že jeho ročný príjem 60 hrivien a ďalších 7 hrivien mal z chovu rýb v kláštorskom rybníku, z toho príjmu zaplatil 3 hrivny pápežského desiatku. Štefan, farár v Sučanoch, mal príjem sedem a pol hrivny, zaplatil 3 fortony, farár zo Znieva mal príjem 5 hrivien a zaplatil pol hrivny, mošovský farár Ján a Michal farár zo Svätej Mary priznali, že mali príjem 100 grošov, z ktorých zaplatili pápežský desiatok 10 grošov. Mikuláš, farár zo Slovenského Pravna, Mikuláš, farár z Horného Jasena, Pavol, farár z Vrútok priznali príjem po jednej hrivne a zaplatili po šesť grošov. Andrej, farár z Turčianskeho Petra, priznal príjem 7 hrivien a zaplatil pápežský desiatok pol hrivny a 7 grošov. Andrej, farár zo Sebeslaviec mal príjem viac ako jednu hrivnu a zaplatil z nej desiatok 10 grošov. Mikuláš, farár z Ivančinej priznal príjem vyše jednej hrivny a zaplatil 6 grošov. Tomáš, farár z Turian priznal 70 grošov príjmu a zaplatil 7 grošov. Mikuláš, farár kostola sv. Martina mal príjem dve hrivny a zaplatil 12 grošov. Posledným zdaneným turčianskym farárom bol v roku 1332 Mikuláš z Necpál, ktorý mal príjem 360 denárov a zaplatil päť a pol groša pápežského desiatku.
Kostol v Belej do tohto zoznamu nezahrnuli, pretože nedosahoval príjem v zdaniteľnej výške. V tomto zozname chýbajú turčianske kostoly a fary, ktoré ešte na začiatku 14. storočia neexistovali alebo tie, ktoré už v 14. storočí zanikli, ako to bolo v prípade Veľkej Mútnej.J. Mlynarčík
