Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

Mária Pelcrová: „Bola som smelá, lebo som to chcela...„

Medzinárodný výbor Červeného kríža schválil slovenskej občianske Márii Pelcrovej z Martina udelenie medailu Florence Nightingalovej. (Angličanka Florence Nightingalová (1820 – 1910) bola známou priekopníčkou v starostlivosti o ranených. Organizovala pomoc raneným Angličanom, Francúzom a Talianom počas krymskej vojny v rokoch 1853 – 1856. Zaslúžila si tým významné miesto v dejinách Červeného kríža.)

M. Pelcrovú, ktorá cez druhú svetovú vojnu zachraňovala s veľkou obetavosťou stovky ranených a chorých, navrhol na toto významné ocenenie Územný spolok SČK Turiec v Martine. Okrem toho ju na návrh Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov povýšia do vojenskej hodnosti podplukovník.

Skryť Vypnúť reklamu

„O svojom živote nepremýšľam, nechcem o ňom rozprávať,„ povedala nám hneď na začiatku nášho stretnutia M. Pelcrová. Keď si oproti mne sadla do kresla, bolo zjavné, že na krehkej 65-ročnej žene čas i starosti zanechali svoje znamenia. Ale stále z jej rozprávania i pohybov bolo cítiť energickosť a rozhodnosť. A ešte jedna zvláštnosť ma na nej upútala. Jej reč pôsobí ako celkom prirodzená syntéza slovenčiny, češtiny a ukrajinčiny. Sama ovláda šesť jazykov.

Jej život od skorej mladosti významne poznačila druhá svetová vojna. Hoci nosí na svojej uniforme hodnosť major a množstvo medailí, zostala skromná. V období, keď bolo vojnové utrpenie ešte v živej pamäti o nej v tlači často písali: „Maruška bola smelá a odvážna, a pritom veľmi starostlivá – naozaj pravá ošetrovateľka. Bola veľmi mladá, veď mala práve osemnásť rokov, ale jej ruky, ktoré poznali toľko bolesti a krvi, boli staršie a múdrejšie ako ona sama„. Dnes, si už na ženu, ktorá poberá skromný dôchodok, z ktorého ledva vyžije, takmer nikto nespomenie.

Skryť Vypnúť reklamu

Vážny zásah vojny

Narodila sa v roku 1927 v obci Imšady – Negrovce na Podkarpatskej Rusi, ktorá bola v tom období pričlenená k ČSR. Pochádzala z deviatich detí chudobných rodičov, ktorí sa živili poľnohospodárstvom. V detstve sa väčšinou starala o mladších súrodencov. Rok po začatí druhej svetovej vojny ako trinásťročná bola u jednej rodiny na lazoch. Tak sa zachránili pred politickými a rasovými raziami. V auguste 1940 tam prišli príslušníci SS a s ďalšími ľuďmi zobrali i ju. Hnali ich do zberného tábora v Poľsku neďaleko československých hraníc. Nacisti Máriu odtiaľ odvliekli do Nizska nad Sanom. Tu musela za neľudských podmienok robiť pri stavbe koncentračného tábora za každého počasia a neustálej prítomnosti dozorcov. Keď už nevládala a padala na kolená, od svojich trýzniteľov si vyslúžila tvrdú bitku. Potom ju odviezli do Lodže. Tu ju zaradili do skupiny, ktorú nazývali kinder – politik. Odtiaľ ju mali po určitom čase odviesť aj s ostatnými deťmi transportom do koncentračného tábora Birkenau – Auschvitz, kde na ňu čakala otrocká práca, drina a nakoniec istá smrť. Keď raz pri nosení dreva nevládala rýchlo chodiť a spadla, dozorca na ňu pustil psa. Potom ju dokopal tak, že jej zlomil nos, kľúčnu kosť a spôsobil jej pomliaždenie hrudníka. Ani to ale nebolo vyvrcholením jej bolesti. Na malej Márii lekári videli vhodný objekt na uskutočnenie rozličných „zdravotných„ skúšok. Po niekoľkých „operáciách„ jej ostali doživotné následky. Potom ju odviezli do Kalizsa. Odtiaľto si pamätá kláštor mníšok a vedľa neho stojace komando SS. Pre ňu to ale mala byť len prestupová stanica, akási čakáreň na transporty do najhorších nemeckých koncentračných táborov – Mathausenu alebo Dachau. Bol koniec roka 1942 a do konca najstrašnejšej vojny v dejinách bolo ešte ďaleko. Obrat nastal, keď zrazu ochorela. Nebola schopná transportu. Odviezli ju do nemocnice. Využila chvíľu, keď dozorca odišiel a ukryla sa v drevárni. Prišlo tam auto so ženami, ktoré museli nosiť do krbu drevo. V skrýši ju objavil policajt. Prinútil ju, aby aj ona nosila drevo. Potom ju so sebou zobrali na jeden skonfiškovaný statok pracovať. Po niekoľkých mesiacoch driny sa jej podarilo za pomoci staršej ženy utiecť. Zakrátko ju ale zadržali. Čakalo ju kopanie zákopov...

Skryť Vypnúť reklamu

Zberačka ranených vojakov

V roku 1944 sa dostala do Sovietskej armády (Kyjevský okruh). Ako 17-ročné dievča robila zberačku ranených na bojových poliach. Tu sa deň čo deň stretávala so surovou realitou, ktorú priniesla vojna so sebou. Videla stovky roztrhaných tiel bez rúk, nôh a stovky umierajúcich bojovníkov. V poľnej frontovej nemocnici Sambor v Poľsku ošetrovala strašné hnisajúce rany „prežraté“ až do kostí.

Potom sa dostala do československého zboru v ZSSR. Ako front postupoval smerom na západ, zúčastnila sa bojov na Ukrajine, v Karpatoch na Dukle, Poprade, Liptovskom Mikuláši a vo Vrútkach. A prešla až do Prahy. Všade bola ako zdravotníčka, vykonávala transporty ranených vojakov, ošetrovala a zachraňovala ranených za ťažkých podmienok. Často nespala aj niekoľko dní. Na Máriiných pleciach a na pleciach jej kolegýň bola veľká zodpovednosť. Zdravotníčky išli vždy na konci dlhých oddielov. Vyhladované, vymrznuté, zavšivanené. Nesmeli dopustiť, aby sa niekto zastavil, sadol si, či nebodaj od únavy zaspal.

Keď raz počas frontových náletov zachraňovala ranených, stratila následkom blízkeho výbuchu sluch. Armáda vtedy omylom oznámila jej rodine, že padla v boji. Z vážneho zranenia sa ale vyliečila. Ako postupoval front cez Slovensko, preliečili ju v zdravotníckom sanatóriu Červeného kríža v Lučivnej pri Poprade. Keď brány nemocnice zotavená opustila, pokračovala na bojovej trase až do Prahy.

V Čechách ju pridelili do Poľnej nemocnice v Slanom. Tu ošetrovala väzňov z koncentračného tábora Terezín. Tieto utýrané obete vojny by neprežili ďalší transport. „Bol to veľký rozdiel, pretože na fronte som ošetrovala zranenia a tu boli katastrofálne stavy. Ľudia a väzni boli vysilení, vychudnutí až do kosti. Bola to hrozná práca,„ povedala pre NŽT M. Pelcrová.

Po vojne

Keď sa 2. svetová vojna skončila, nechali M. Pelcrovú v armáde. Ostala v Čechách v Miloviciach. Pracovala tu ako ošetrovateľka pri zdravotnom zabezpečení likvidácie zakopanej munície v lesoch, ktorá často vybuchovala. Zapríčiňovala často ťažké zranenia vojakov – pyrotechnikov, ale aj širokého obyvateľstva. Starala sa ale aj o nemeckých zajatcov v tábore, ktorí sa medzi sebou často pobili a spôsobili si početné zranenia. Zamestnanie ošetrovateľky a zdravotnej sestry jej prischlo na celý život. V období rokov 1946 – 48 absolvovala dvojročnú ošetrovateľskú školu Československého ČK v Prahe – Střešoviciach. Bola vo zvláštnej triede pre 18 vojačok, ktoré boli príslušníčkami československej oslobodzovacej armády. Keď dostala titul diplomovaná sestra – ošetrovateľka, pokračovala v štúdiu v kurzoch psychológie, inštrumentárskom školení a v doškoľovaní pre zdravotné sestry. Samozrejmosťou bolo absolvovanie šoférskeho kurzu pre vedenie osobného motorového a sanitného vozidla. V roku 1948 ju pridelili ako zdravotnú sestru na očné oddelenie vo vojenskej nemocnici v Českých Budějoviciach. Pracovala aj na chirurgickom oddelení. V tom období mala vojenskú hodnosť dôstojník. V roku 1950 ju prevelili do vojenskej nemocnice v Ružomberku. Tu bola zamestnaná ako sestra na očnom a potom na pľúcnom oddelení.

Rany z vojny

V tom istom období sa na jej tele začali hlásiť následky prežitých strastí a bolestí. Rany na hlave pri uchu začali hnisať. Musela sa podrobiť niekoľkým operáciám. Zákrok spôsobil, že jej ochrnula polovička tváre.

V roku 1953 sa vydala. „Ale málo sme žili spolu. Manžel zomrel veľmi skoro a mne zostal len žiaľ,„ spomína M. Pelcrová. Keď sa v päťdesiatych rokoch zmenil vzťah k príslušníkom I. československého armádneho zboru a bezdôvodne ich odstraňovali z armády, postihlo to aj ju. Odišla do zálohy ako dôstojník zdravotnej služby Československej armády. Opustila Ružomberok a prišla do Martine. Tu pôsobila najprv v dojčenskom ústave, potom vo fakultnej nemocnici a v posádkovej vojenskej ošetrovni s poliklinikou.

Poznala stovky lekárov

M. Perclová je držiteľkou niekoľkých československých a zahraničných vyznamenaní. Počas svojho produktívneho veku „prešla„ jedenástimi nemocnicami v bývalom Československu. Spolupracovala so stovkami lekárov na rozličných oddeleniach. Nadobudla tak obrovskú prax a samostatnosť. Dokonca, často pracovala bez prítomnosti lekárov. Len máloktorá zdravotná sestra sa takými skúsenosťami, ako má ona, môže pochváliť.

V roku 1963 nastúpila ako civilná zdravotná sestra do Vojenskej posádky v Martine. Zamerala sa na získavanie bezpríspevkových darcov krvi z radov vojakov pre transfúznu stanicu MFN. Ročne ich zabezpečila desiatky až stovky. Podľa potreby sprevádzala chorých sanitkou na odborné vyšetrenia. Bola skvelou vodičkou. Jazdila viac ako 35 rokov bez nehôd a priestupkov.

Jedenásť mŕtvych z rodiny

Po skončení vojny neustále pátrala po svojich blízkych. Až po dvadsiatich rokoch sa jej podarilo niečo o nich dozvedieť. Cez jej rodnú dedinu sa prehnal front a zanechal za sebou skazu. „Matka s dvoma mojimi súrodencami ušla na Kaukaz. Bála sa, aby ju nepostihlo niečo podobné, ako mňa. Dvaja bratia bojovali v československej armáde, ale vôbec som nevedela, kde sú. Až neskôr som sa dozvedela, že jeden zahynul ako osobná stráž generála Sázavského na československej hranici na Dukle

6. októbra 1944, keď autom narazili na mínu. Druhý brat bol rozviedčíkom a chytal „jazyky„. Smrteľne sa zranil pri zápase s nemeckým vojakom. Blízko nich vtedy explodoval granát. Stalo sa to na východnom Slovensku pri Levoči,„ rozprávala M. Pelcrová. Vojna zobral život aj jej otcovi a trom sestrám. Z jej príbuzenstva obetovalo svoje životy vojnovému ošiaľu celkom jedenásť osôb. Jeden jej bratranec slúžil v americkej armáde. Jeho sestru s hodnosťou desiatničky v Kadani zastrelili po vojne odsunovaní Nemci.

• • •

Od roku 1992 je M. Pelcrová na zaslúženom dôchodku. Niekdajšia činorodosť a elán do života jej ale ostali. Nedokáže obsedieť na jednom mieste a denne sa venuje svojej záhradke. Okrem toho maľuje a veľa číta. Zaujíma sa o liečivú silu liečivých byliniek. Žije skromne a veľmi zdravo. Nikdy nepila alkohol, ani kávu, nefajčí. Len súčasnej dobe nevie prísť na to správne meno. Zdá sa jej nespravodlivá. „To je všetko, len tá uniforma ma zachránila. Bola som sirota, nemala som nikoho, ale armáda sa o mňa postala,„ dodala Mária Pelcrová na koniec svojej spovede.

Monika Maruňáková

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  3. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  4. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  5. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  10. Zelená Bratislava
  1. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  2. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  3. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  4. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  5. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  6. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  7. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  8. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  9. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  10. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 19 300
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 15 472
  3. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 224
  4. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 338
  5. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 12 192
  6. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 11 107
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 10 998
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 039
  9. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 9 873
  10. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 805
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Lekár z martinského infekčného: Koronavírus je zákerný, ubližuje slabším

S Martinom Babušíkom, lekárom Infekčnej kliniky a cestovnej medicíny Univerzitnej nemocnice Martin, sme sa rozprávali o chorobe, ktorá hýbe celým Slovenskom. Koronavírus podľa neho mnohí ustoja aj bez príznakov, no pre nemálo ľudí má aj fatálne následky. A na tých musíme myslieť.

 Martin Babušík, vedúci lekár na jednotke intenzívnej starostlivosti 
Kliniky infektológie a cestovnej medicíny v Univerzitnej nemocnici Martin.

Vo Veľkom Čepčíne mali pilné leto

Tešia sa novým priestorom.

vo Veľkom Čepčíne zrekonštruovali aj obecný dom.
Od soboty 24. októbra do nedele 1. novembra bude na celom Slovensku platiť zákaz vychádzania s výnimkou ciest na testovanie, do práce a zabezpečenia nevyhnutných potrieb či pobytu v prírode v okrese bydliska.
Predlžujeme akciu o 24h

Ak nemôžete za novinami, noviny prídu k vám. Dnes to máte s 50% zľavou na celý rok

Akcia platí pre nových aj existujúcich predplatiteľov, ktorí si ho predĺžia.

Táto akcia platí len 24 hodín a nebude sa opakovať.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Koronavírus na Orave: V sobotu zachytili 1600 pozitívnych prípadov (minúta po minúte)

Na Orave bol o celoplošné testovanie na Covid-19 opäť záujem.

Nemocnica v Nitre má 104 infikovaných zamestnancov

Reprofilizovaných je už 92 lôžok. Na Zobor zatiaľ preložili trinásť ľudí, ktorí potrebujú doliečenie.

V breznianskej nemocnici zomrel pacient, nepomohla ani liečba remdesivirom

Za dva týždne evidovala nemocnica desať vyliečených pacientov.

Nitrania dnes išli na veľké nákupy aj na cintoríny

Načo budú otvorené obchody, keď môžeme ísť len do potravín a lekární? pýtajú sa ľudia aj Zväz obchodu.

Už ste čítali?