Piatok, 23. október, 2020 | Meniny má AlojziaKrížovkyKrížovky

Žiadna sloboda ešte neprišla poštou

O tom, aké to bolo v roku 1968, aké nádeje a sklam

Treba si uvedomiť, že väčšina z nás si na to nepamätá. Buď v roku 1968 ešte nežila, alebo žila v bezstarostnom detstve. Dnešní päťdesiatnici mali vtedy 15 rokov, dnešná stredná generácia bola v kočíkoch. Predsa len, uplynulo 35 rokov... Svoboda, Černík, Smrkovský, Kriegl, tieto mená popredných predstaviteľov štátu a vládnucej komunistickej strany už dnes väčšine veľa nehovoria. Snáď ešte Dubček ako najväčší symbol tých čias a navyše aj preto, že bol významným politikom aj po roku 1989. Pražská jar, socializmus s ľudskou tvárou, demokratický socializmus, obrodný proces - to sú pre väčšinu dnešných ľudí pojmy, na ktoré si iba matne spomínajú, alebo ešte skôr - vôbec, nehovoriac o tom, že dnes už máme úplne iné starosti. A navyše, obklopení dnešnou letargiou, ľahostajnosťou, skepsou a egoizmom už ani nechápeme celkom dobre to nadšenie, zomknutosť a nádeje, ktorými žili vtedajší občania vtedajšieho Československa celých osem mesiacov roka 1968. A väčšina z nás už ani nechápe, čo sa to vlastne stalo 21. augusta toho pamätného roka, aj keď dôsledky invázie vojsk vtedajšej Varšavskej zmluvy, ktoré sem prišli udusiť pokus o reformu stalinského socializmu, sme cítili na koži alebo aspoň v ovzduší ešte celkom nedávno...

Skryť Vypnúť reklamu

Konštantín Horecký, zanietený Martinčan pochádzajúci od Trnavy, niekdajší novinár, redaktor, vydavateľ a matičiar, dnes publicista a spisovateľ, ktorý zasvätil život „litere a literatúre„, je človekom priamo z centra, od prameňa. Jeden z ideológov martinských reformných krokov z roku 1968, inšpirátor a jeden z organizátorov pamätného aktívu kultúrnych pracovníkov, jeden z protagonistov martinského odporu voči invázii vojsk a okupácii, organizátor vydávania Národných novín a vysielania vysielača Kriváň hneď po 21. auguste.

V roku 1970 musel opustiť funkciu riaditeľa vydavateľstva Osveta a ako vylúčený z KSS aj Slovensko. 20 rokov žil (pod trvalým dozorom ŠtB) s rodinou v Čechách, neďaleko Tachova a organizoval predaj slovenskej literatúry. Ako hovorí - okrem Dobrušky navštívil autobusom či neskôr autom každé jedno české mesto, aby ponúkol, či šíril diela slovenských vydavateľstiev... Po roku 1989 sa opäť vrátil do Martina a nečakal žiadnu pochvalu, nieto ešte odmenu. Zato sa pustil do práce a bol jedným z iniciátorov tvorby Zákona o Martine ako centre kultúry slovenského národa a zakladajúcim členom Rady národnej kultúry. Postupne mu vyšli knihy Zločin kráča Európou (1997) a spomienkový román Brechanie na pokojných pocestných (1999). Dnes má 78 rokov a jeho názory sú určite orginálne a zaujímavé.

Skryť Vypnúť reklamu

Pán Horecký, prečo ste sa stali komunistom?

Bol som presvedčený, že bude dobre pre ľudí. Naraz bola práca. Ja som ako mladý chlapec zažil obrovskú nezamestnanosť, ešte aj po vojne bolo ťažko nájsť robotu. Ako mladý ženáč som musel odísť s manželkou asi na päť rokov za prácou do Čiech. Vďaka písaniu som sa postupne dostal do Martina, kde ma Fero Hečko zagitoval pre vstup do strany. Ale vstupoval som z presvedčenia, že socializmus je správny a pôjde len dopredu. Ja som ale dosť pochybovačný typ človeka, a keď prenikli prvé správy o údajnej zrade Slánskeho, o jeho procese a poprave, vtedy som začal pochybovať. So Stalinovou smrťou prišla nová nádej, ale Novotného režim zase všetko zamrazil. Naša nádej stúpla až s príchodom Dubčeka do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ v januári 1968.

Skryť Vypnúť reklamu

Ako ste vnímali ten výrazný obrat, to politické oteplenie. Čo ste si od neho sľubovali?

Väčšina kultúrnych pracovníkov a inteligencie mala vážne výhrady voči Novotnému a voči jeho systému riadenia. Netýkalo sa to len kultúry, ale kríza bola aj v ekonomike štátu, krajina sa zadlžovala, sklady boli plné nepredajných zásob, ale obchody skôr prázdne. Vo fabrikách bola zastaralá technika, jednoducho, zaostali sme za okolitým svetom. Čakali sme, že do čela príde niekto mladší, schopnejší, rozumnejší. Dubček si hneď získal podporu a dôveru inteligencie. Takú nemal ani v straníckych orgánoch, dobre viem, čo hovorím. Našťastie, vtedajší prvý tajomník OV KSS v Martine Adamko Dubčekov nástup prijal hneď, bol to rozumný človek. A pridali sa aj ďalší ako tajomník OV KSS Masár. A tak sa v Martine vytvorili podmienky pre vlnu aktivity najmä v kultúrnej sfére. A čo sme si sľubovali? Istú demokratizáciu pomerov, nápravu krívd a pokrivení, rast duchovný i ekonomický. To všetko bolo napokon aj naštartované. Tlač, rozhlas a televízia však narobili veľký humbuk, tlačili na veľké a rýchle reformné kroky, až sa okolité komunistické vlády naplašili. Najmä v NDR, kde by sa im to všetko zrútilo, tí najviac štvali Rusov do vojenského zásahu, aby to zastavili. Tak to ja vidím.

Čo sa dialo od januára po august v Martine a Turci?

Budem hovoriť len o kultúrnej sfére, v ktorej som pôsobil. Stretávali sme sa najprv v takých skupinkách, sympatizanti nového smeru. Hovorili sme si, musíme niečo urobiť. Uvedomili sme, že Martinu bolo po vojne veľmi ublížené, napokon nebolo to posledný raz, čo sa Martin dostal do nevôle mocných. Nás vtedy spojila myšlienka rehabilitácie Martina, že by sme si mali žiadať svoje naspäť. A tak sa v marci uskutočnil ten známy veľký aktív kultúrnych pracovníkov, ktorý bol až priodvážny, za ktorý nás potom vlastne vylučovali zo strany. Ani nie za august, ale za ten marec... Tam sa ozvali myšlienky na oveľa zásadnejšie ozdravenie vtedajšieho režimu, závery tohto aktívu oslovili doslova celú republiku, hneď nás oslovili redaktori z rozhlasu, televízie a novín... Myslím si, že práve toto nie je historikmi dostatočne ocenené, aj v Martine sa vtedy výdatne dúchalo do pahreby. Podľa mňa, Martin bol po Bratislave najsilnejšie centrum obrodného procesu.

Prečo to bol práve Martin?

Neraz som uvažoval o tom, prečo v Martine bola taká nálada a v iných mestách, napríklad v Žiline, to také nebolo. My, v Martine, sme cítili istú skrivodlivosť a našla sa skupina ľudí, ktorá to dokázala pomenovať a vlastne vzdor voči tomu režimu sa prejavil práve týmto. Martin sa hmýril spisovateľmi, novinármi, umelcami a to bolo tiež dôležité, aby sa v Martine prijímali jasné stanoviská. A celá táto umelecká a kultúrna rodina si dokázala podať ruky s vedúcimi predstaviteľmi strany v okrese.

Prišiel 21. august a vojská Varšavskej zmluvy tankami tento proces udusili ešte skôr, ako nabral dych. Martin patril medzi hlavné centrá odporu proti okupantom. Aj vďaka Národným novinám a rozhlasovému vysielaču Kriváň. Vy ste vlastne zorganizovali jedno i druhé...

Áno, najprv začali vychádzať Národné noviny a vychádzali denne. Už prvý deň okupácie vyšli. Potom za pomoci Jana Masára sme zorganizovali vysielanie Kriváňa. Ja som sa viac staral o noviny, nad rozhlasom som mal len patronát, tam som vybral mladých ľudí. Od štvrtého čísla Národných novín potom prišiel ako predseda redakčnej rady Imrich Sedlák, ktorý bol neskôr za to aj súdený. Akurát v tom čísle bol nejaký útok na Biľaka, ktorý to zažaloval. Bránili sme ho, ako sme vedeli, hoci sa to nedalo celkom, ani sudcovia ho nechceli odsúdiť, ale keď mali príkaz, tak ho odsúdili. Dostal 500 korún pokuty, čo bolo nevídané. Povedali sme mu, my sa ti zložíme aj na viac a pôjdeme si od radosti vypiť...

Keby ste teraz mladému človeku, ktorý vtedy nežil, mali vysvetliť, čo to bolo, resp. čo to malo byť - socializmus s ľudskou tvárou, čo by ste mu povedali?

Voľakto to vyslovil a stalo sa to sloganom celého ozdravného procesu v spoločnosti. Nám totiž nešlo o búranie socializmu, ale chceli sme mu dať ľudskú tvár. Aby sa dodržiavali ľudské práva, ktoré boli najmä v 50. rokoch pošliapané.

Hovorilo sa tiež o demokratickom socializme. Veríte, aj s odstupom 35 rokov, že sa skutočne socializmus dal reformovať tak, aby mal ľudskú tvár a bol demokratický?

Neviem, ako by to boli prijímali Rusi a ostatní, ale verím, že sa to dalo. Keby sme to robili trpezlivejšie a bez hlasného vytrubovania do sveta. Aspoň vtedy sme si mysleli, že socializmus reformovateľný je. Ale, neverili sme na zázraky, vedeli sme, že sotva môžeme dosiahnuť za Brežneva niečo prevratné, skôr sme verili v postupné zmeny. Hovorili sme napríklad, že by tu mohli byť aspoň dve socialistické strany, aby medzi sebou súťažili. Už vlastne vtedy nám podvedome chýbala sociálnodemokratická platforma... Dnes už som opatrnejší v hodnotení, ale keď si spomínam na tie časy, tak si cením najmä to, že ľudia si uvedomili, že by mohlo byť aj niečo iné. Po auguste množstvo ľudí, aj komunistov, stratilo dôveru, prestali byť aktívni, a tak sa vytratila i nádej, že by sa tu dal vybudovať sociálne spravodlivý, ale zároveň aj demokratický a ľudskejší režim.

Myslíte si, že obdobie tzv. Pražskej jari môže niečím osloviť aj dnešného človeka, skrýva nejaké posolstvo pre súčasníkov?

Žijeme síce v celkom inom režime, ale históriu nemožno zahodiť. My vieme, že aj v dávnejšej minulosti išla demokratizácia pomerov postupne, povedzme v Rakúsko-Uhorsku a každý ústupok moci v prospech demokracie sa musel doslova vydobyť. Muselo sa za to bojovať. Tak aj obdobie roku 1968 má pre dnešného človeka jasné posolstvo aspoň v tom, že sme žiadnu slobodu nedostali zadarmo, že sme museli aspoň s prepáčením - huby otvoriť.

Potom prišiel 21. august a „vstup spojeneckých vojsk„ ako sa to vtedy interpretovalo. Bol to koniec reforiem. Zavládlo veľké sklamanie?

Vedeli sme, že nič nevyhráme. Že je to hotová vec. Keď už sem prišli, tak si nemôžu dovoliť nedosiahnuť svoje zámery. A tie boli tiež jasné, udusiť, ako tomu oni hovorili - kontrarevolúciu. Ja som to aj hovoril, už sme prehrali, ale svet sa bude pozerať, či sa ozveme. Aj preto sme cudzincom, ktorí odchádzali húfne po 21. auguste domov, dávali do áut Národné noviny, aby sa dostalo von, že tu sa nemlčí. Doteraz som presvedčený, že vtedy 90 percent národa nesúhlasilo s okupáciou. Niektorí mlčali, no a to nepatrné percento ľudí, ktorí privítali okupačné vojská, tí tu potom začali vládnuť. A vládli zle. Začali sa čistky, pomsty, robili sa nové krivdy. Ale aj ekonomika išla dole, na viacerých vedúcich miestach schopných nahradili poslušní...

Prekvapilo vás, myslím ľudí, čo ste boli vo víre udalostí, násilné, vojenské riešenie situácie v Československu? Alebo ste ho čakali?

Bál som sa toho. Nebol som si istý, rozmýšľal som, či je možné, aby nás obsadili, či to urobia, alebo nie. Ale v duchu som sa obával, že to urobia. Zo Západu sme počúvali varovanie, že okolo našich hraníc sa zhromažďujú vojská, a keď sa to 21. augusta stalo, bol to predsa len šok. Nedalo sa nič robiť, len protestovať. V Martine sformovala silná skupina odporu, prebudili sme tú myšlienku - bráňme sa, veď Martin predsa niečo znamená. A tá vydržala celých tých 20 rokov, akonáhle som sa sem vrátil, už sme znovu premýšľali, čo by sme pre Martin mohli urobiť...

Prišiel rok 1969 a jasný obrat o 360 stupňov východne, potom 70. roky a tzv. normalizácia. Bola to doba, keď boli tisícky ľudí postihnutých, prišli o prácu, museli opustiť svoje domovy, boli perzekvovaní štátnou bezpečnosťou, postihnuté boli aj ich deti... Vy ste patrili medzi nich, ako ste to všetko prežívali?

Musím protestovať proti vyhláseniu súčasného predsedu KSS Ševca, ktorý povedal, že vylúčenie bolo len vnútrostraníckou záležitosťou. Akoby nevedel, že s vylúčením bolo spojené nielen veľa príkoria, ale aj výrazné hmotné postihy. Napríklad vylúčený nemohol dostať plat nad 2000 korún, taký bol nepísaný zákon. To postihlo aj mňa, keď som odišiel do Čiech. V Martine mi jasne naznačili, že ak nechcem mať problémy, aby som sa odsťahoval. Keď ma vyhodili z vydavateľstva Osveta, tak som sa vybral do Čiech, kde sme začínali odznova. Mal som vtedy 45 rokov, stratil som všetko, čo som mal, iba podporu rodiny a chuť do života nie. Odišiel som po dohode s podnikom Slovenská kniha a s tým, že tam budem ich, ako sa dnes hovorí - obchodným zástupcom, a že sa budem snažiť rozširovať slovenskú literatúru. To som aj poctivo robil, doslova so zanietením, pretože išlo o slovenskú literatúru. K tejto práci som priviedol aj môjho syna Michala, ktorý to nakoniec dotiahol až na riaditeľa Slovenskej knihy v Žiline a dnes je súkromným vydavateľom i distribútorom kníh.

Boli to ťažké časy?

Nesťažujem si. Nikdy som si vlastne nesťažoval. A nikdy som na to nejako zvlášť nemyslel. Vymýšľal som si také veci, aby som na to myslieť nemusel. Kúpili sme starý neobývateľný barák a začal som ho opravovať, hoci som nemal ani tie najmenšie murárske znalosti. Pýtal som sa odborníkov, radili mi, učil som sa a naučil som sa. Potom manželke na ŠtB vytýkali, že akú máme vilku... Pri dome som si založil veľký skleník, to bol môj ďalší koníček. No, a postavil som ešte jeden malý domček, aby deti, keď k nám prišli na návštevu, mali kde byť. A nikto by nepovedal, že ho staval literárny pracovník či spisovateľ... A písal som. Cítil som sa slobodne, lebo som mal na to toľko času, koľko som potreboval a písal, čo som chcel. Vedel som, že to aj tak nikto nikdy nevydá. Napokon mi všetky rukopisy zhabali a spálili v kameňolome. Ale tak, ako mi to povedal celkom slušný veliteľ ŠtB v Tachove - nepredpokladám, že ste taký naivný, aby ste si dali zobrať jediný originál a nemali niekde schované kópie - mal som ich schované. Aj preto mohli vyjsť moje knihy, aj preto dnes môžem pripravovať na vydanie historický román Kúria nad priepasťou.

Teda, pozitívnym prístupom k životu ste dokázali prekonať zlobu doby...

Áno. Navyše, ja som veril, bol som presvedčený, že sa niečo zmení. Čakal som to. Myslel som si, že to pôjde prirodzeným spôsobom, generačnou výmenou, že prídu mladší, že sa to všetko vráti k zdravému rozumu. Lenže, tí starí sa bránili do poslednej chvíle, už boli senilní, a ešte stále sa držali vo funkciách...

Teda, čakali ste prevrat?

Myslel som si, že príde skôr, ale nemyslel som, že dôjde až k takému prevratu. Čakal som, že vráti Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou. To bolo moje takpovediac konečné riešenie. Ja som kapitalizmus odmietal, ani dnes ho nemám rád, pretože vidíte, aký je. Myslím teraz a tu, u nás. Čo si budeme hovoriť...

Komunizmus ale padol a ukázalo sa, že si nevie tykať s modernou dobou...

Aby sme sa dobre rozumeli, ja som prevrat v roku 1989 privítal s nadšením, napriek problémom, ktoré sa v tom chaose vyrojili. Pád komunizmu znamená pre nás možnosť vstupu do vyspelej európskej spoločnosti. Verím v peknú budúcnosť ľudí. A verím, že to bude budúcnosť v modernej, ale sociálne spravodlivej Európe.

Tešili ste sa na návrat do Martina?

Tešil. Napríklad na prácu v miestnom odbore Matice slovenskej, kde ma aj privítali ako predsedu a povedali mi, že počas tých 20 rokov ma nikto na tomto poste nevymenil. Potom ale, keď som zistil, že Matica sa zaplieta do politiky a že je to politika nacionalistická, tak som odišiel. Núkali mi aj návrat do vydavateľstva, na post riaditeľa. To som, samozrejme, odmietol.

Máte dobrý pocit z toho, že ste to zažili, že ste boli pri tom, či presnejšie povedané, že ste boli v tom?

Áno, mám. Ja som už taký, že keby ma to stálo aj neviem čo na svete, ale keď si za niečím stojím, tak si za tým stojím. Zanietila ma Dubčekova myšlienka spojenia socializmu, teda sociálne spravodlivej spoločnosti a poriadku, s mravnosťou a ľudskosťou. Aj keď dnes tvrdia mnohí, že to sa nedá, ja už iný nebudem. Stále som a už aj zostanem socialistom.

Igor Gabaj

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  2. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  3. Vitajte v postapokalyptickom svete
  4. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  5. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  8. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  9. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  3. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  4. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  5. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  6. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  8. Úprava osobného motorového vozidla
  9. Important information for Brazilians living in Slovakia
  10. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  1. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 17 747
  2. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 16 002
  3. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 12 900
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 324
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 942
  6. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 10 746
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 10 123
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 594
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 500
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 349
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Fitká opäť zatvorili, majitelia netušia, ako druhú vlnu prežijú

Posilňovne sa po lete konečne zapĺňali a potom prišiel tvrdý úder.

Na takéto športové podujatia v posilňovniach si budú musieť aj mladí siláci nejaký čas počkať.

Ochrana pred búrkou

Zlepšili protipovodňové opatrenia.

Budovali nové odvodňovacie žľaby.

O stravenkovej petícii rokovali na ministerstve

Iniciátora petície Za zachovanie súčasnej platnej legislatívy v oblasti stravovania zamestnancov Ľubomíra Sečkára s jeho tímom prijala generálna riaditeľka sekcie práce Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR Danica Lehocká.

Takmer polovicu pôžičky od štátu využijú na financovanie MHD

Týždeň pred vypršaním termínu na podávanie žiadostí o nenávratnú finančnú pomoc od štátu v súvislosti s koronakrízou sa rozhodli ju využiť aj v Martine.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zoznam odberných miest v Dolnom Kubíne, Námestove, Trstenej a Tvrdošíne

Na Slovensku prebieha celoplošné testovanie na koronavírus. Pozrite si zoznam odberných miest na Orave.

Zamestnanec reťazca: Mali sme pozitívnu kolegyňu, musel som ísť aj tak do práce

Aké pocity zažívajú ľudia z prvej línie, sme zisťovali od zamestnanca nemenovaného obchodného reťazca.

Od soboty bude platiť na Slovensku zákaz vychádzania, sú aj výnimky

Pre žiakov druhého stupňa základných škôl sa v pondelok začína dištančné vyučovanie.

Už ste čítali?