Cieľom osláv 140. výročia založenia Matice slovenskej v Martine nie je len pripomínať si jej históriu, podmienky a dôvody, kvôli ktorým vznikla, ale poukázať aj na terajšiu činnosť. Jednou z nich je aj vydavateľská činnosť. Ročne Matica vo svojom vydavateľstve vydá v priemere 50 kníh a iných publikácií pôvodnej tvorby. Nedávny prvý „oslavný matičný„ piatok bol dôkazom toho, že naša „národná svetlica„, ako Maticu volali kedysi pri svojom zrode, sa naďalej stará o rozširovanie slovenskej literatúry prostredníctvom publikovania kvalitných diel popredných osobností literárneho života. A to napríklad i v dielach jej správcu Miroslava Bielika a autorského tria - majstra slova Ladislava Ťažkého, jazykovedca, autora vedeckých diel o slovenských nárečiach a rozprávok pre deti Antona Habovštiaka a riaditeľa Oravskej knižnice v Dolnom Kubíne Milana Gondu.
Ich diela, ktoré prezentovali v kruhu hostí a priateľov, sú tematicky a žánrovo príliš rozmanité na to, aby sme medzi nimi hľadali akúkoľvek spojitosť. Tú môžeme nájsť v samotných autoroch. Nielenže ich spája rovnaké vydavateľstvo, ale i členstvo v Matici slovenskej. Jedným z najstarších držiteľov legitimácie člena zo všetkých členov Matice slovenskej vôbec je Anton Habovštiak, ktorému členstvo podpísal ešte J. C. Hronský v roku 1943. Hronský figuruje aj pri Habovštiakovom druhom zväzku Slovenských povestí – je totiž autorom ich prvého zväzku (vyšli v roku 2001).
Anton Habovštiak na stretnutí prezradil, že v budúcnosti pripravuje v súvislosti s rukopisom novej memoárovej knihy o svojej jazykovednej činnosti spoluprácu s Milanom Gondom, druhým autorom piatkovej besedy. Jeho je aj dielo z matičného vydavateľstva - kniha Pieskový hrdina, v ktorej autor predstavuje súbor poviedok s prvkami humoru, niekedy až čierneho. Avšak spoločným ich menovateľom je optimizmus. Autor čerpal zo súčasnosti a vybral si tému pre každého autora nevďačnú – všednosť. Za pomoci humoru sa mu ale podarilo urobiť aj z tej najvšednejšej situácie niečo nevšedné. Pieskový hrdina je zatiaľ Gondova prvá kniha, ktorú recenzisti ohodnotili veľmi kladne. Aj tento úspech ho podnietil v literárnej tvorbe pokračovať.
Literárny večer pri Vajanskom, tak sa volalo piatkové matičné literárne podujatie, bol večerom aj pre Ladislava Ťažkého. Vydavateľstvo Matice slovenskej mu v priebehu asi siedmich rokov vydalo tri knihy – Zjavenie Sabiny, Útek z Nerestnice a Slzy neplačú. Tou poslednou je zbierka noviel a je odrazom aktuálneho diania. Najdôležitejšie je spomenúť, že ústrednými postavami Ťažkého príbehov je žena. Hlavnou novelou je osud staršej ženy, ktorej lekárka oznámi, že čaká dieťa. Autor sa zameral na morálnu stránku rozhodovania ženy, stojacej pred dilemou – dieťa v jej veku – áno či nie? Keď sa rozhodne dieťa vynosiť, dozvie sa, že „diagnóza„ lekárky bol krutý omyl a v skutočnosti má rakovinu. Mnohé z noviel sa zdajú byť na prvý pohľad ľúbostnými príbehmi, no sú poznačené až takou ťaživou skutočnosťou, že vyznievajú až kruto osudovo. Ešte tento rok má v pláne Ladislav Ťažký ponúknuť najmä čitateľom z rodného Čierneho Balogu poviedky o Čiernohronskej železnici, uhliaroch a drevorubačoch. Do vydania nechýba veľa. Iba názov...
Ladislava Ťažkého spomíname nakoniec zámerne. Jeho prítomnosť na matičnej pôde sa totiž spája aj s krstom knihy správcu Matice slovenskej Miroslava Bielika. Jeho prvú básnickú zbierku Čas je tichý posol mysle pokropil kúskom „domoviny„ - vetvou zo župkovských lesov a vodou z potoka Riečka. Keďže Bielik bol doteraz známy skôr ako prozaik zborníkového charakteru, autor odborných štúdií a článkov v spätosti s Maticou slovenskou a jej dejinami, Ťažký ho označil nielen za vedecky a kultúrne, ale už aj všestranne literárne činného správcu, čím ho zaradil medzi jeho predchodcov tohto typu.
Zbierka Miroslava Bielika pozostáva z takmer sto básní na rôzne témy. Čitateľovi v nej poodhaľuje vlastné pocity, predostiera mu otázku života, smrti, zaoberá sa literárnymi reflexiami, úvahami o skutočnosti, ba prekračuje aj hranice ľúbostnej lyriky. Ilustračne knihu obohatil Dušan Buřil, a to obrázkami rovnako filozofickými, akou je celá zbierka. Vlastne, o tom hovorí samotný názov. Autor sa ním priznáva, prihlasuje k filozofii mysle, literatúre. V rovnakom duchu sa má niesť aj ďalšia, pripravovaná zbierka. Zozbierané verše nových básní doteraz mlčiaceho básnika sú dozreté, zmysluplné a zároveň stručné. Sú naplnené posolstvom Švantnerovej vety, ktorej sa autor v tvorbe pridržiava: „Spisovateľ má viac uvažovať, ako písať.„ Do budúcnosti im prisúdil metaforický názov - Nepatrný pohyb po naklonenej rovine. Možno už ním si pridelí povesť básnika – filozofa.
Miroslava Dírerová