Zamestnanci a obyvatelia Domova dôchodcov a sociálnych služieb pre dospelých (DD) v Turčianskych Tepliciach si minulý týždeň pripomenuli 40. výročie vzniku tohto zariadenia. Otvorili ho 6. augusta 1963 ako účelový komplex pre potreby vtedajšieho Stredoslovenského kraja a v súčasnosti je najväčším zariadením svojho druhu na Slovensku. Skladá sa z komplexu šiestich budov, v ktorých je možné ubytovať 314 dôchodcov. Tento komplex rozdelili na „ležiace„ oddelenie so 111 ubytovacími miestami, „chodiace„ oddelenie (160 miest) a gerontopsychiatrické oddelenie so 43 miestami, a to podľa fyzického a psychického zdravotného stavu obyvateľov. V súčasnosti v ňom žije 305 dôchodcov a sociálne odkázaných dospelých ľudí. Za štyridsať rokov sa v komplexe DD v Turčianskych Tepliciach mnohé zmenilo. Kotolňu na tuhé palivo nahradila plynová kotolňa, modernizovali práčovňu, pribudli priestory pre rehabilitáciu, ambulancie lekárov a nadštandardne vybavené jednoposteľové izby, ústavná kaplnka na bohoslužobné účely a knižnica. Pred tromi rokmi sa intenzívne rozbehli práce na bezbariérových úpravách domova, ktoré boli zavŕšené novými vstupnými dverami do hlavnej budovy, ktoré sú riadené fotobunkou. Celý areál skrášľujú kvetiny, zrekonštruovaný vstupný park vysadený stromami a nový plot.
Chýbajú miesta pre nepohyblivých
Ako nám povedal riaditeľ DD v Turčianskych Tepliciach Stanislav Gatial, o starobe, sociálnej odkázanosti, telesných a duševných ochoreniach a umieraní v starobe sa v minulosti veľa nehovorilo. Tieto problémy sa v spoločnosti tabuizovali, ale časom sa prístup verejnosti k nim zmenil. Už nie je hanbou o problémoch v starobe hovoriť a využívať sociálne služby. O financovaní sociálnych služieb sa veľa hovorí a píše v tlači. Podľa slov Stanislava Gatiala s financiami v DD v Turčianskych Tepliciach nemajú problémy. Problém je skôr s nedostatkom miest pre žiadateľov o umiestnenie na „ležiace„ oddelenie. V súčasnosti registrujú až osemdesiat žiadostí. S umiestnením na „chodiace„ oddelenie nie sú problémy a takéto žiadosti vybavujú v DD v Turčianskych Tepliciach operatívne.
Pomoc v úskaliach života
Do DD v Turčianskych Tepliciach prichádzajú ľudia, ktorí prešli mnohými kľukatými a neľahkými životnými situáciami, aby našli pokojnú starobu. My sme oslovili niekoľkých dlhoročných obyvateľov tohto zariadenia a opýtali sme sa ich na to, prečo sa rozhodli stráviť starobu v domove dôchodcov, ako trávia voľný čas a čo by sa dalo zlepšiť, aby ich staroba mohla byť pokojnejšia a zmysluplnejšia.
Anna Švrlová prišla do domova dôchodcov v novembri roku 1989 z Turčianskych Kľačian. Vtedy mala 61 rokov. „Bola som odkázaná na pomoc, ktorú mi nemohla poskytnúť moja dcéra. Jej svokor musel podstúpiť ťažký chirurgický zákrok a musela sa starať o neho. Môj zdravotný stav nebol taký, aby som sa o seba postarala sama. Rozhodla som sa, že pôjdem do domova dôchodcov. Zo začiatku som si tu síce ťažko zvykala, ale postupne som si tu našla priateľov a po čase sem prišiel aj dcérin svokor, takže tu mám aj rodinu. Žije sa mi tu dobre. Teším sa na sviatky, keď k nám prídu vystupovať deti, keď ideme do prírody opekať špekáčiky, ale najdôležitejšie sú dobré vzťahy so spolubývajúcimi. Trochu mi prekáža keď je počas horúceho leta v mojej izbe veľmi teplo. Prostredie, v ktorom žijem, je veľmi pekné. Žiaľ, moja izba má okná blízko cesty, kde ma občas v noci rušia motorkári. Inak sa nemôžem na nič sťažovať. Zamestnanci domova sú k nám veľmi milí a strava je dobrá, ale žiadne jedlo nevyhovuje všetkým, niekomu chutí , inému nie,„ povedala nám Anna Švrlová.
Jozef Pinďák býval v Turčianskych Tepliciach a mal svoj dom, ale pred deviatimi rokmi sa rozhodol, že sa presťahuje do domova dôchodcov. „Rozviedol som sa, zostal som sám a chodil som ešte do roboty. Pred deviatimi rokmi som sa ocitol tri mesiace na invalidnom vozíku a uvedomil som si, že moje zdravie nie je železné. Mal som strach z toho, čo sa stane, keď nebudem vládať postarať sa sám o seba. Predal som dom, vyplatil som bývalej manželke jej podiel na ňom a presťahoval som sa do domova dôchodcov. Samozrejme, musel som si zvyknúť. Môj prvý spolubývajúci bol dosť agresívny, ale s druhým bývam už päť rokov a vychádzame dobre. Čas si krátim tým, že pomáham sociálnym sestričkám, polievam kvety a brigádujem pri úprave okolia. Prežil som 2. svetovú vojnu, ďalšie ťažké životné situácie, preto nemám veľké nároky a so životom v domove dôchodcov som veľmi spokojný,„ povedal nám Jozef Pinďák.
Studňa poznania minulosti
Najstaršou obyvateľkou DD v Turčianskych Tepliciach je Mária Mácová, o ktorej sme už dva razy písali aj v NŽT. Táto rodáčka z Turčianskeho Ďura má 96 rokov a chodila iba do maďarskej školy. Maďarčinu ovláda doteraz. O domove dôchodcov v Turčianskych Tepliciach sa vyjadrila veľmi pochvalne, aj keď slabý zrak a sluch jej už neumožňuje sledovať televíziu, čítať noviny a nohy jej slúžia iba natoľko, aby pomaly prešla niekoľko desiatok metrov okolo budovy. „Pamäť mi zatiaľ slúži, aj počítanie z hlave mi ide dobre, moja dcéra mi hovorí, že mi to ide lepšie ako jej na papieri. Do domova dôchodcov som chcela ísť, aby som nebola na obtiaž svojim deťom. Syn ma chcel vziať do Bratislavy, preto mi hľadal podnájom, ale nepodarilo sa mu to. Ja som si v Turčianskych Tepliciach zvykla a cítim sa tu dobre,„ povedala nám Mária Mácová.
V DD v Turčianskych Tepliciach žili mnohí zaujímaví ľudia a o viacerých z nich sme už v NŽT písali. Jednou z nich bola napríklad Mária Čillová, o ktorej sme písali pred štyrmi rokmi, keď mala 98 rokov, ale, žiaľ, stovky sa už nedožila. Táto Blatničanka žila na Sibíri a po 1. svetovej vojne absolvovala s deťmi strastiplnú cestu zo Sibíri na Slovensko. Aj domov dôchodcov môže byť pre mladšie generácie studňou múdrostí a poznatkov a skúseností, ktoré nás môžu inšpirovať a veľa naučiť.(gg)
