Keď si koncom júla Mošovčania pripomínali zaujímavé dvojvýročie - 770 rokov od prvej písomnej zmienky o obci a 210 rokov od narodenia najslávnejšieho rodáka - Jána Kollára, určite neoslavovali čas, lebo ako im to z kazateľnice evanjelického kostola pripomenul biskup Ján Midriak, to by bolo oslavovanie pominuteľného. Akoby v inej vrstve zmyslu týchto slov sa snažili dať do kontextu troch dní júlového slávenia vždy aj čosi menej pominuteľné, čosi, čo azda pretrvá nejaký ten letiaci čas.
Čo už to bolo nové, či úplne presne obnovenie starého priateľstva so Slovákmi z vojvodinskej obce Lalič, či to bol emotívne i myšlienkovo silný program slávnostných služieb Božích velebiacich dielo a odkaz Jána Kollára, alebo to bola len dobrá a určite užitočná snaha pripraviť pre susedov a staro i novoobčanov Mošoviec viacero príležitostí pre zábavu, ktorá vždy, čo turčianska pamäť siaha, ľudí zbližovala a vzťahy čistila...
Kollárov nesplnený sen - čo s ním?
Určite si pri spomienke na tri slávnostné dni v Mošovciach zaslúži pozornosť nedeľné dopoludnie 27. júla v miestnom evanjelickom kostole. Spevy, modlitby i spomínaná kázeň biskupa Midriaka, v ktorej pojednával o vernosti (v náboženskom zmysle tohto slova o vernosti k Ježišovi), vytvorili slávnostný ráz rozjímania a slová martinských evanjelikov Zuzany Bukovskej, Miloša Kovačku a bývalého martinského kňaza Jána Bohdana Hroboňa, zhodou zaujímavých okolností dnes občana Mošoviec, venované Jánovi Kollárovi priam zvonili k premýšľaniu. Napríklad aj o pozdvihnutí kollárovského fenoménu i odkazu. Veď, keď vezmeme len jeho literárne dielo, tak potom treba hlasnejšie hovoriť o tom, že jeho Slávy dcera doslova pohla slovenskými dejinami, stala na dlhé roky inšpiráciou najmä pre generáciu mladých slovenských dejateľov. Oni jej verše a myšlienky nosili v srdci, a hoci sa potom s Kollárom rozišli politicky, ťažko mohli poprieť - ako to mnohí dnes robia - že Kollár položil základný kameň novej slovenskej literatúre. Určite by nemala zostať bez odozvy otázka - či aj Kollárov odkaz zapadá prachom tak, ako jeho pracovňa v Pešti? Veď, keby nebolo Mošoviec a Mošovčanov, asi by sme na tohto velikána, ktorý sa niekomu zdá byť málo slovenský, iným priveľa český, komusi zbytočne všeslovanský, alebo naopak prozápadný, pomaly zabudli...
A tak v tomto kontexte bude iste dlho dráždivou myšlienka J. B. Hroboňa, či by Mošovce nedokázali sprítomniť Kollárov nikdy nenaplnený sen - sen o slovanskej vzájomnosti. Napríklad pravidelným organizovaním slovanských dní či dní slovanskej vzájomnosti, ktoré by aspoň symbolicky spojovali bratské národy. Aj to je jeden motív ako v pominuteľnom čase postaviť čosi trvácejšie. Aj keď, na druhej strane, bola by to úloha nadmieru ťažká...
Tretíkrát o Mošovciach
Mošovce sú dnes obec s 1370 obyvateľmi. Z tohto hľadiska ani v turčianskom kontexte „nič extra„. A predsa to nie je pravda - z iných hľadísk. Asi na tých Mošovciach voľačo bude, keď o nich vyšli už tri knihy.
Odhliadnuc od nevydaného rukopisu Jána Šikuru Dejiny výsadného mestečka Mošovce, je to publikácia Miloša Lippana Mošovce z roku 1971, publikácia Jána Beňovského Mošovce v premenách času z roku 1984 a do tretice publikácia Jozefa Tatára Mošovce v historickej, kultúrnej a prírodnej mozaike z roku 2003. A práve túto knihu slávnostne uviedli do života počas osláv. Celkom netradične - bylinkami. Opäť niečo s pečaťou menej pominuteľného...
V novej publikácii známeho mošovského autora sa dozvie čitateľ mnoho zaujímavého, napríklad že až do 16. storočia sa používali dva názvy pre obec - Mojš a Mošovce, a až potom „vyhral„ ten súčasný, že Mošovce mali najviac obyvateľov v roku 1890 (niečo vyše 2000) a patrili k najväčším sídlam v Turci, že exoticky znejúci názov časti obce - Vidrmoch vznikol pravdepodobne o skomoleniny nemeckého „wieder machen„ (zase robiť), že....
Dajme však slovo autorovi, Jozefovi Tatárovi, nech nám povie, čo viedlo jeho ruku: - Mojim cieľom nebolo konkurovať už dvom existujúcim publikáciám, ale ponúknuť základné informácie najmä pre mladšiu generáciu obyvateľov a prípadných návštevníkov Mošoviec. Tým, že kniha obsahuje informácie o prírodných podmienkach a možnostiach rekreácie, mala by slúžiť aj rozvoju turizmu...
Čo nového o známych Mošovciach prináša práve vaša práca?
- Pochopiteľne, nemohol som ignorovať nové fakty ktoré vyplynuli z historického výskumu, a keďže sa z rôznych dôvodov neobjavili alebo nemohli objaviť v predchádzajúcich publikáciách, tak som ich tam zakomponoval. Aj preto, aby si ľudia uvedomovali, že aj veda o histórii napreduje. Medzi nové skutočnosti patria napríklad úvahy o možnej korekcii prvej písomnej zmienky o Mošovciach, ktorej výročie práve slávime... Popri tých veľkých a známych udalostiach, ktoré tvorili historický rámec vývoja Mošoviec, sú tam aj rôzne detaily, z ktorých sa čitateľ môže dozvedieť podľa mňa dosť zaujímavého a nového z histórie Mošoviec. A napokon nepopieram, že mojim motívom bolo aj to, že predchádzajúce publikácie boli logicky poznačené dobou, v ktorej vznikli, takže niektoré fakty neobsahovali.
Pri „bylinkovom krste„ vašej knihy sa spomenula myšlienka monografie Mošoviec. Je to azda váš projekt?
- Nie, to nie je môj plán. Ale uvedomujem si potrebu niečoho podobného, potrebu spracovať dávnejšiu históriu, ale najmä nedávnu minulosť komplexnejšie a objektívne. To by si vyžiadalo širší autorský kolektív a dlhší čas na výskum a jeho spracovanie. Nechcem prognózovať, kedy sa tak stane a či sa to vôbec stane, možno že v horizonte nejakých desiatich až pätnástich rokov by sa o tomto zámere dalo uvažovať. Ja si myslím, že vôľa tu je. Určite by sa našiel kolektív kvalitných autorov a mohlo by vzniknúť pekné dielo. Opakujem, nie je to však môj osobný plán, ale určite by som sa na tomto projekte rád podieľal.
A tak, možno na základe ďalšieho (tretieho) dokumentačného piliera bohatej mošovskej minulosti vzniká základ čohosi ešte trvácejšieho...
Igor Gabaj