Viera Legerská
Zaiste ste sa s tým už stretli. S letákmi útočiami na naše peňaženky, s heslami, ktoré nám núkajú často nepotrebné tovary tak lacno, že neodoláme, s akciami, ktoré akoby ani nechceli končiť a s presviedčaním, ktoré nezriedka prekračujú hranicu zdravého rozumu - a to rovnako na strane ponuky ako aj zákazníkov. Prosto, ešte sme sa nenabažili a ešte stále máme pocit, že nám obchod robí láskavosť, ak zníži ceny, ak zorganizuje rozsiahle akcie ponúkajúce tovary za ceny niekedy až 70 percent nižšie, ako boli pôvodné. Vždy si pritom kladiem otázku, či naozaj to, za čo platíme „normálne„, má v skutočnosti zodpovedajúcu cenu kvalite i množstvu tovaru, alebo či pravou cenou niektorých tovarov nie je práve akciová. Poukazujú na to aj niektorí naši čitatelia, ktorí nám poskytujú aj argumenty. Stáva sa totiž, že to, čo niekde ponúkajú v akciovej cene, je v inom obchode lacnejšie aj bez „akcie„. Nezriedka nám pritom poradia, aby sme takéto praktiky skritizovali, aby sme ich vykričali do novín, aby sa všade vedelo, že sú obhodníci a „obchodníci„.
Podľa práva na takéto niečo nemáme právo. Obchodníci môžu, ak to pokladajú za vhodné, hýbať s cenami tovarov, ktoré predávajú, ako chcú. Pohyby na cenovkách, akcie, výpredaje - to všetko je súčasťou ich stratégie, používajú ich ako magnety na prilákanie zákazníkov. Ale my sa nemusíme nechať prilákať. Je na našom zvážení, či pustíme korunku-dve za niečo, čo možno ani nepotrebujeme, alebo budeme potrebovať až o rok... Je na nás, či odoláme a necháme namiesto očí „prehovoriť„ rozum. Či kúpime tovar, ktorý síce na letáku vyzerá lákavo, ale v skutočnosti ide mnohokrát o staré alebo poškodené či preležané tovary alebo potraviny, ktorých dátum spotreby sa blíži ku dňu, v ktorom ho chceme položiť do nákupného vozíka.
Obchodníci vedia, čo robia, aj my sa musíme naučiť brániť si svoje práva. Napríklad, nekúpiť tovar, ktorý sa nám nepozdáva, hoci cena láka. Alebo - skontrolovať si pokladničný blok, lebo aj mne sa už stalo, že akciová cena sa nerovnala tomu, čo mi pokladníčka nablokovala, alebo sa rovno ísť sťažovať, a to zakaždým, ak sa nám niečo nepáči. Darmo si povieme, že sa nám to neoplatí, že za desať korún, o ktoré sme prišli, sa neoddá hádať. Pravda je taká, že kde niet žalobcu, niet ani vinníka. Ak našu nespokonosť necháme len tak, alebo sa vysťažujeme nanajvýš známym, obchodníci a ich väčšie či menšie reťazce si budú s nami robiť, čo chcú. Uvedomme si, že my sme tí, ktorým majú slúžiť a my sme tí, ktorí rozhodujú o ich bytí či nebytí. Pokladníčka, ktorá sa často „mýli„, obchod, v ktorom jogurty precenia deň pred skončením lehoty spotreby, pult, za ktorým sa nechcú s vami baviť o reklamácii - to všetko je dôvod na to, aby sme tu nanakupovali a povedali o svojej skúsenosti aj iným - najlepšie tým, ktorí majú právo obchodníkov kontrolovať. Teda, inšpekciám, združeniam ochrany spotrebiteľa a aj sami môžeme prispieť k tomu, aby s nami, ako zákazníkmi, nikto nezametal. Zaujímajme sa o svoje práva a presadzujme ich tam, kde treba. Ak nám niekto do novín napíše, že v istom markete kúpil múku plnú červíkov, nestačí ju hodiť do kontajnera a keď žlč prekypí, prísť do redakcie. Treba múku zobrať so sebou aj s pokladničným blokom a ísť ju ukázať tam, kde sme ju kúpili. Ak bude takýchto „nie celkom vegetariánych výrobkov„ viac aj od ďalších zákazníkov, v super či hypermarkete budú musieť „vec„ riešiť, ak nechcú prísť o dobré meno. Z iných listov vieme, že sa zvyknú ospravedlniť a tovar vymeniť. Takže, prečo sa bojíme...?