Keď v roku 1996 navrhovala vtedajšia komisia kultúry mestského zastupiteľstva v Martine v rámci zmien názvov ulíc v mestskej časti Jahodníky pomenovať jednu z ulíc menom Mariána Várossa, poslanecký zbor túto zmenu najprv odsúhlasil (uznesenie č.18/96), ale potom hlasovaním túto aktivitu komisie pozastavil (uznesenie č. 48/96) a napokon úplne zmaril (uznesenie č. 70/96). Tento postup sa zopakoval niekoľko ráz. Súčasnosť na tomto postoji poslancov nič nezmenila. Ako sa ukazuje, volení zástupcovia občanov majú zjavne iné problémy, ako navracať velikánov mesta do histórie.
Marián Váross bol vzdelaný slovenský vedec, estetik, filozof, axiológ, teoretik a kritik výtvarného umenia. Rovnocenne vzdelaní ľudia ho považujú za jedného z posledných polyhistorov zo Slovensku. Narodil sa v Martine v roku 1923. V rodinnom prostredí získal prvé podnety a lásku ku kultúre, vzdelaniu, k domovine a ku svetu. V roku 1932 sa rodina presťahovala do Bratislavy, kde M. Váross absolvoval svoje stredoškolské a vysokoškolské štúdia. Už na gymnáziu sa prejavil jeho talentovo a záujmovo bohatý horizont. Začal písať filozofické úvahy, publikoval články o výtvarnom umení a literatúre a prekladal z francúzštiny. V roku 1943 začal popri štúdiu pracovať v psychotechnologickom ústave. Doktorskú dizertáciu na bratislavskej univerzite v roku 1945 pomenoval symptomaticky: Osobnosť ako hodnotiaci akt (Pokus o psychologickú analýzu teórie hodnôt). Výsledky dvojročného postgraduálneho štúdia na parížskej Sorbonne v rokoch 1945-47 zakončil v doktorskej obhajobe práce Fanatizmus a intuitivizmus ako teória poznania. Ďalšie dielo vzniklo počas študijného pobytu v rokoch 1948 – 49 na univerzite v Cambridge vo Veľkej Británii. Práca s názvom Človek a hodnoty je výsledkom filozoficko–psychologickej syntézy s aspektami širšieho interdisciplinárneho dosahu. Skrátenú a upravenú verziu tohto diela s názvom „Úvod do axiológie„ recenzent hodnotil ako prácu „ojedinelú, objavnú a vzácnu„. Vo Francúzku a Anglicku si M. Váross trvalo utvrdil vedomie univerzalizmu v európskom kultúrnom kontexte. Návratom do socialistického Československa sa skončila jeho systematická filozofická práca. Várossovo dielo bolo „hodnotené“ ako buržoázna paveda. Bol prinútený premeniť svojho „koníčka„ na odbornú reprofilizáciu. Keď v roku 1953 uzákonili SAV, vznikol z podnetu M. Várossa na jej pôde kabinet pre teóriu a dejiny umenia, ktorý sa neskôr rozrástol na ústav. M. Váross bol jeho riaditeľom až do roku 1970, keď ho normalizační činitelia a priatelia tejto funkcie i vedeckej činnosti zbavili a premiestnili na podradné úradnícke miesto. Žil frustrovaný život do roku 1984, keď s podlomeným zdravím odišiel do penzie a v roku 1988, takmer presný rok pred začiatkom nežnej revolúcie, zomrel.
V stručnom texte ťažko obsiahnuť rozsah a obsah celej činnosti človeka. Nepatrí sa ale zabudnúť na ľudskú tragédiu, ktorá ho sprevádzala. Priliehavo to vyjadrila manželka a rodina, keď v smútočnom oznámení o jeho smrti citovala slová Victora Huga: „Dvadsať liet vyhnanstva splatil som za právo riecť, čo si myslím...„ Kedysi sa vravievalo podľa rímskej tradície: „Nemo propheta in patria sua„ – nikto nie je prorokom vo svojej otčine. Rakúsky básnik Krammer z vlastnej skúsenosti konštatoval: „Skutočným cudzincom sa človek môže stať iba vo svojej vlasti...„ M. Váross túto vetu dvakrát podčiarkol a dodal, že táto skúsenosť získava znásobenú pravdivosť až v nedemokratickom totalitnom spoločenstve, kde niet žiadnej alternatívy. Bolo by veľmi smutné, keby v našej novozískanej demokracii, ktorá sa stáva čoraz viac obťažkaná biznisom a odľahčovaná zriedenými hodnotami, bolo treba myšlienku o cudzincovi vo vlastnej otčine podčiarknuť trikrát.... Poslanci mesta Martin majú jednu zo zriedkavých možností dokázať voličom, že ich postoje sa blížia európskym rozmerom. Možno by mohli na čas zanechať škriepky a spojiť sa vo vyriešení ľahko riešiteľnej, ale závažnej otázky: ako si dodatočne uctiť jedného zo svojich najväčších rodákov? Katarína Adamicová