Martinská výtvarníčka Eva Bebčáková sa snaží okolo seba šíriť pohodu a pokoj
O výtvarníčke a výtvarnej pedagogičke Eve Bebčákovej jej známi hovoria, že dokáže v človeku nájsť a vyprovokovať všetky jeho skryté tvorivé sily. Len ona sama má za minulý rok na svojom konte 20 výstav, či už autorských alebo spojených s jej žiakmi zo Štúdia pre dospelých Základnej umeleckej školy v Martine. Jej výtvarné diela sa nachádzajú v zahraničných zbierkach v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, USA, Kanade, Kuvajte, Izraeli a mnohých ďalších. Keďže ani našim čitateľom nie je neznáma a o jej úspechoch a výstavách vás pravidelne informujeme, prinášame vám malé čriepky z jej pracovného, tvorivého a súkromného života.
Už viac ako štvrťstoročie sa venujete výtvarnému umeniu. Zdá sa, že teraz vaša tvorivosť zvyšuje svoje obrátky, o čom svedčí aj množstvo výstav, ktorými sa prezentujete. Svoju prvú autorskú výstavu ste usporiadali pred tromi rokmi v martinskom skanzene. Čo vás vlastne podnietilo k tomu prísť so svojimi obrazmi do siení galérií?
„Rozbehla„ som sa pred tromi rokmi, kedy moje dcéry odrástli, čiže mi úplne skončili základné rodičovské povinnosti a mohla som si začať plniť svoj životný sen a cieľ. Keď som mala desať rokov, tak som naivne chcela byť akademickou maliarkou. Teraz mám takú ťažkú hrču na srdiečku, lebo zomrela Oľga Kryslová, ktorá je mojím veľký vzorom. Ona bola tá vlasatica na mopede, ktorá ma viac-menej oslovovala ako žena výtvarníčka, ktorú som vnímala. Prešlo tridsať rokov... Pri materských povinnostiach sa len veľmi ťažko dá stíhať aj niečo iné. A moje dve dievčatá ma povzbudili, aby som tvorila a vyšla s mojimi obrazmi na svetlo. Výrazne k tomu prispeli aj moji priatelia – národopisári.
Maľovali ste rozličné regióny Slovenska. Predsa len, ktorý kraj je vám najmilší?
Jeden môj obraz sa volá Môj milovaný Turiec. A nech cestujem kdekoľvek na svete, keď sa vrátim domov, už si zo mňa môj priateľ i deti robia vtipy: „No, už si v tom svojom milovanom Turci„.
Poznáte dobre Slovensko, ktoré sa odráža aj vo vašich obrazoch. Turiec, Oravu, Liptov a mnohé ďalšie regióny...
Moja dlhodobá láska ku slovenskej ľudovej architektúre sa traduje už od čias, keď som ešte ako stredoškolská študentka praxovala v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Zásluhou hlavne vtedajšieho riaditeľa Štefana Mruškoviča som sa dostala na národopisný výskum Liptova a Oravy. Štefan Mruškovič vtedy sníval o založení skanzenu a o zachovaní miznúcej krásy pôvodnej slovenskej architektúry. Po štvrťstoročí to boli opäť etnografovia, a to manželia Kiripolskí, ktorí ma prebudili ako spiacu Ruženku, aby som sa výtvarne pokúsila zachytiť tento krásny, no tak rýchlo sa vytrácajúci prvok nášho života, pôvodnú ľudovú architektúru. Snažím sa pre ďalšie generácie zachytiť miznúci svet takým národopisárskym spôsobom, aby si ľudia po nás vedeli vybaviť, aké architektonické pamiatky a skvosty ľudovej architektúry sme mali na začiatku 21. storočia.
Svojich žiakov dokážete úžasne motivovať.
Po nežnej revolúcii sa v školách začala učiť estetika a náboženstvo. K nám do školy prišli deti, ktoré boli katolíci, evanjelici, jehovisti či neveriaci. Pred Vianocami sa začali hádať, že ktoré náboženstvo je najdôležitejšie. Mňa to veľmi trápilo. Na etike som rozmýšľala nad tým, čo by ich spojilo. Po dvoch rokoch bádania mi „vyšla„ sebaúcta a úcta k druhým. Takže v škole nedovolím robiť nič, čo by narušilo sebaúctu alebo úctu k druhým.
Počula som, že máte v Martine na Stráňach zaujímavú záhradu.
Áno, je riešená veľmi atypicky a zároveň romanticky so zaujímavými zákutiami. Kľúčik od vstupnej brány mám voľne zavesený pri bráničke. Ľudia, ktorí chcú relaxovať, si tam môžu posedieť na lavičke a popočúvať vtáčiky. Zatiaľ mi nikdy nič odtiaľ nezmizlo, skôr mi ľudia ešte aj niečo donesú.
Často vás vidieť usmiatu. Dá sa povedať, že optimizmus a pozitívne myslenie je korením vášho života?
Narodila som sa, keď mal môj otecko 40 rokov. Bol veľmi citlivý. Bola som bezproblémové, milované dieťa. Takže som sa detstvom preniesla ako v nejakej rozprávke. A snažím sa ju preniesť aj do dospelého života. Takže, snažím sa v sebe a okolo seba vytvárať pohodu, radosť, pokoj a slniečko. Ľudia vravia, že to zo mňa vyžaruje...
Máte veľmi šikovné dcéry. Staršia Vladimíra je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a je módnou návrhárkou. Vaša mladšia dcéra Zuzana síce študuje, ale je v regióne známa ako veľmi zručná mladá žena. Maľuje kraslice, medovníčky i sklo. Po kom zdedili umelecké sklony?
Mám 81-ročnú mamičku (pozn. red., Helena Chvojková). Je veľmi čulá, prekrásne vyšíva, maľuje kraslice, háčkuje. Verím, že dynamické gény pochádzajú skôr z jej strany. Ja som až druhá v rade, ktorá pokračuje.
Vaša ostatná výstava bola v Múzeu bábkarských kultúr a hračiek na hrade Modrý Kameň.
Priznávam sa, že dostávam veľa ponúk na vystavovanie, nestíham ich všetky splniť. Ale očarilo ma múzeum na Modrom Kameni. A nielen múzeum, ale aj tí, ktorí tam robia. Sú to ľudia, ktorí začali zbierať po Slovensku bábiky, hračky a sú úžasne naladení na mojej vlnovej frekvencii. Tak, ako dávam rozprávku do mojich obrázkov, tak to oni realizujú iným spôsobom. Ešte tam aj hrajú po prehliadke bábkové divadlo. A keďže mne ocko sám vystružlikal a hrával bábkové divadlo, tak ma to vrátilo do detstva, a preto som sa rozhodla pre Modrý Kameň.
Zdá sa, že žijete veľmi hekticky. Ako to všetko stíhate?
Mám nesmiernu podporu svojich dvoch dcér. Vladimíra ma veľmi inšpiruje a povzbudzuje svojou vitalitou do života a tvorby. Veľmi mi pomáha aj môj dlhoročný priateľ, fotograf Jozef Fašanga zo Zvolena, ktorý je, mimochodom, spoluorganizátorom Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve. To, čo nestíham namaľovať v teréne, mi odfotografuje a potom to spracovávam v ateliéri. Z tejto spolupráce vznikla výstava, kde sa prezentujeme ako fotograf a maliarka.
Ako vidíte vašu najbližšia tvorivá budúcnosť?
Je bohatá, ale o plánoch niekedy inokedy. Je to ako balada o nenarodenom dieťatku...
Monika Maruňáková
