Tento nelichotivý „titul„ si mesto vyslúžilo od firmy, ktorá v Martine buduje a stará sa o prístrešky pri zastávkach MHD. Podľa jej údajov sa prístrešky v porovnaní s ostatnými mestami Slovenska najviac ničia práve v Martine. Na základe zmluvy ich má v teritóriu mesta, v rôznych typových variáciách, dobudovať na číslo šesťdesiat. S ich výstavbou sa začalo ešte v roku 2001, kedy bolo v okolí centra mesta, na Gorkého ulici a na Severe postavených šestnásť. Kvôli ekonomickým problémom dodávateľa sa druhá etapa budovania prístreškov začala až v tomto roku a do konca mája ich bolo osadených ďalších šesť - dve v Záturčí a zvyšné na Prieložteku, pri poliklinike, na Gorkého ulici a pri novom kostole na Jilemnického ulici. Súčasťou každého je označník na vloženie cestovného poriadku a nový odpadkový kôš, ktoré nahrádzajú osem rokov staré nádoby na drobný odpad. Firma MM Cité Slovensko Trenčín prístrešky buduje z vlastného rozpočtu, mestu ich dáva do pätnásťročného bezplatného užívania za vyčleneú plochu na reklamu. Potom prejdú prístrešky do majetku mesta Martin.
No nielen o prístreškoch je v Martine v súvislosti s vandalizmom reč. Mnohokrát sú odcudzované dopravné značky, rozbíjané verejné osvetlenie, chýba a je zničený mestský mobiár (lavičky a koše) a v poslednom čase je rozšírená krádež mreží, ktoré pokrývajú zariadenia na odvodnenie komunikácií. Vandalizmom najpostihnuteľnejšou časťou, najmä v čase diskoték, je centrum, Hviezdoslavov park, park pod Slovenským národným múzeom a okolie zábavného centra Kocka a Strání smerom do mesta. V priebehu roka zmizlo z priestorov parkov tridsať lavičiek, len pod spomínaným múzeom sa (neúspešne) opravujú lavičky trikrát do roka! Mesto má ročný rozpočet spravidla štyristo miliónov korún, z čoho bolo za posledný rok použitých deväťstotisíc korún len na opravy po vandaloch, čo je trojnásobný nárast od roku 1998. Tento stav zapríčinil, podľa vedúceho odboru komunálnych služieb Mestského úradu v Martine Vladimíra Povodu, nedostatočný represívny postih: „Za päť rokov sa ľudia i doba dosť zmenili. Žijú akosi uvoľnenejšie. Myslia si, že môžu všetko a nič sa im nestane. Do istej miery majú, žiaľ, pravdu. Mnohokrát vandalizmus a jemu podobné priestupky nielenže nie sú dostatočne sledované, ale neexistuje voči nim postačujúci trest,„ vysvetľuje.
Pri menšej škode nie je možné oprieť sa o žiadny paragraf, no pri vyšších škodách sa snaží mestský úrad obrátiť na mestskú políciu. A hoci sa môže, podľa slov zástupcu náčelníka Sebastiana Andrášika, pochváliť s najvyšším počtom identifikovateľných sprejerov na Slovensku, sú voči nim ako i ostatným vandalom skôr bezmocní ako úspešní. Chýba možnosť prísnejších trestov, ktoré by mali barbarov odradiť od akéhokoľvek priestupku alebo trestného činu.
„Najnovšie sa pokúšame ochrániť majetok mesta iným spôsobom. Umiestňujeme na jeho teritórium také technické vybavenie, ktoré by malo odolať vandalizmu. Také sú napríklad svietidlá v parkoch v úprave antivandal švédskej výroby a odpadkové koše, ktoré vážia stoosemdesiat kíl, takže o ich odcudzenie sa nemusíme báť. Pred sprejermi však nie sú chránené a navyše tým trpí celková estetika mesta, na ktorú sme sa pri zrekonštruovaní centra zameriavali,„ hovorí Vladimír Povoda. Ťažko je ale ochraňovať majetok pred tými, ktorí ho chcú poškodiť a mobiliár, najmä jeho hliníkové časti, odnášajú do zberných surovín. Často za bagateľ, ktorý za surovinu dostanú, urobia škody za násobky toho, čo utŕžili. Okrádajú nás všetkých, lebo my sme tí, ktorí platíme dane a za ktorých peniaze sa potom musia opravy zorganizovať.
(vl,md)
