Niekedy si pripadám ako cvok. Niežeby som sa tak cítil, ale som presvedčený, že tak vyzerám. Mám totiž potrebu zapisovať si. Subjektívne si nemyslím, že by šlo o obsedantno- kompulzívnu poruchu správania, ale objektívne vzaté: ktovie? Keď som si raz tak zapisoval uprostred parkoviska, pristavil sa pri mne mestský policajt a pokojným až dôverným tónom (asi ako keď hovoríte s psychopatom) mi vraví: „Je to v poriadku, mladý pán, všetci majú parkovacie karty, mám to pod kontrolou.„
Stále mám dojem, že pri bežnom žití nám uniká množstvo detailov, ktoré stojí za to zapísať si. Niekedy pre ten tón, akým boli vyslovené, inokedy kvôli situácii, do ktorej sa celkom nehodili a často len tak, pre ich číru nezmyselnosť a tragikomickú absurditu. Aby mali moje zápisky všeobecnejšiu a „výpovednejšiu„ hodnotu, rozhodol som sa podeliť o ne, keď už nie pre iné, tak aspoň preto, že pri ich zapisovaní riskujem svoju povesť psychicky zdravého človeka (čo je vraj tiež pojem nebezpečne relatívny!).
Tak. V jednom nemenovanom podniku som zaregistroval tabuľku s textom: „Ak pri platení neobdržíte bloček z registračnej pokladnice, považujte svoju konzumáciu za pozornosť podniku„. Celkom ma to pobavilo, ale nenapadlo by mi zapísať si to. Až pri platení to prišlo. Platil som kávu a sódu. Slečna spamäti odrátala: „Dvadsaťosem korún.„ Keďže bloček nepriniesla, bol som milo prekvapený a odpovedal som: „Ďakujem.„ Slečna celkom nepochopila, a preto o čosi dôraznejšie zopakovala: „Dvadsaťosem korún.„ Ja som trval na svojom: „Ďakujem.„ Slečna nepochopila dôvod mojej spontánnej vďaky a spresnila otázku: „Tak chcete platiť, alebo nie?„ Ukázal som prstom na tabuľku a dodal som niečo v tom zmysle, akože sa cítim poctený a či dávajú zadarmo aj zajtra. Slečne začalo dochádzať, usmiala sa (no, usmiala... skôr tik to bol) a zaševelila: „To je len taký fór!„ No, nezapíšte to!
Inak podobnú tabuľku som si všimol vo viacerých reštauračných zariadeniach a tak sa zdá, že je to pomerne rozšírený fór. V Martine je jedno nemenované zariadenie, ktoré ponúka posedenie v reštaurácii, kaviarni, cukrárni i na letnej terase. V cukrárni som si tento „fór„ všimol pripísaný na ponukovom lístku, ale tam to ako fór nevnímali, lebo svedomito blokovali. O pár dní neskôr som bol na obed v reštauračnej časti toho istého zariadenia. Ten istý majiteľ, tá istá budova, len iná prevádzka, širšia ponuka jedál, iný personál. Keď som pri platení nedostal bloček, poďakoval som sa za konzumáciu na účet podniku, akože sa patrí. Ale čašník sa nedal vyviesť z miery: „Ahá, ja viem, čo myslíte, ale u nás to neplatí. Ak chcete, môžem vám ukázať náš jedálny lístok a tam to nie je napísané.„ Mal pravdu, naozaj to tam nebolo napísané, aj keď inde je jasne napísané, že predávajúci je povinný vydať doklad o úhrade. A publikácia, v ktorej sa to uvádza nie je práve zbierkou aforizmov. Nedalo mi a zavtipkoval som si: „A čo keby som bol zo SOI-ky?„ Mladíček duchaplne odvetil: „To by sme vedeli. Keby ste boli inšpektor, dali by ste si niečo normálne.„ Takže som sa dozvedel, že nevyzerám ako inšpektor a vyprážaný syr, hranolky a tatarka nie je „niečo normálne„.
S kolegyňou Vandou sme boli na večeru. Mali sme prudko pracovnú debatu, pretože Vanda zistila, že ju podvádza manžel (my sme to vedeli už pol roka a podvádza ju už viac ako rok). Objednali sme si rovno sedmičku vína a k tomu večeru. Prebrali sme manžela, vedenie firmy, neúprosný tok času, dôsledky našej integrácie do EÚ a takmer sme prešli na umenie, keď sme si uvedomili, že nám nesú večeru. Trvalo to presne hodinu a osem minút. Keď som to pripomenul čašníkovi, žoviálne sa usmial a vraví: „Aj dosť, čo poviete?„ Keď odišiel, pripitá Vanda skonštatovala, že je debil a ja som si zapísal ďalší výrok. A to som netušil, že čoskoro si dopíšem aj bonus. O pol deviatej (otváracia doba do desiatej) sme si chceli doobjednať palacinky a čašník nám nečakane prezradil zvláštnu internú informáciu, o ktorú sme ani nežiadali: „Palacinky vám nemôžem priniesť, lebo kuchár sa už prezul.„ Presne tak to povedal. Hoci sme nepochopili, aký súvis má kuchárova hygiena nôh s našimi palacinkami, pochopili sme, že palacinky nedostaneme, ale na druhej strane som o výrok bohatší.
Takto ja teda chodím a zapisujem. Nuž čo? Niekto kŕmi holuby, iný telefonuje na ulici, esemeskuje za pochodu a ja si píšem. Minule som si písal tak netypicky na kraji chodníka a pristavila sa pri mne staršia pani. Pýta sa: „Mladý pán, vy tu robíte výskum, alebo len tak píšete?„ Mal som komunikatívnu náladu a tak vravím: „Robím výskum, prečo?„ Pani mala takisto komunikatívny deň: „Tak sa ma opýtajte.„ Z čírej recesie som opáčil: „Aký je váš aktuálny životný pocit?„ Neviem, či bola viac zaskočená, alebo sklamaná, keď odvetila: „Ach ták? Ja som myslela, že sa pýtate o Európskej únii.„ Dobrý nápad, pomyslel som si a nahlas hovorím: „Jasné. Tak ako, pani, súhlasíte s naším vstupom do EÚ?„ Pani sa zatvárila ako Teodora, keď veští pred kamerou a odpovedala: „Viete čo? Ja neviem.„ Koniec výskumu.
Ale ja viem jedno: Zapisovať sa oplatí. Preto stojím v rade pri pokladni v papierníctve. Nemali síce zápisník, aký som chcel (veľké papierníctvo to bolo), ale bol som poučený, že aj s prázdnym košíkom musím stáť v rade a prejsť cez pokladňu. „Lebo viete, tu sa strašne kradne!„ Ešteže tak.
(mah)
