Utorok, 27. október, 2020 | Meniny má SabínaKrížovkyKrížovky

Chuť ukrajinských cestovín

Všetko to začalo tak, že v roku 2000 sme dostali pozvánku od Prírodovedeckej fakulty v Krakove na geologické mapovanie na Kryme. Poliaci tam už pár rokov robia terénne geologické cvičenia pre študentov. Tak sme sa pozbierali zamestnanci Geologického ústavu SAV (Banská Bystrica), Prírodovedeckej fakulty UK (Bratislava) a fakulty BERG (Košice) za vidinou pekných zážitkov. Mňa osobne grécke, turecké, francúzske, španielske a iné prozápadne orientované riviéry, kde sa ľudia len tak vyvaľujú nelákajú a tak si vyberám radšej východ. Je škoda že po páde opony sa veľa ľudí dištancovalo od krajín bývalého ZSSR. A pritom tieto krajiny poskytujú toľko prírodných, kultúrnych aj historických krás, že si treba niekedy zacloniť oči pred žiarivými zajtrajškami.

Skryť Vypnúť reklamu

Náš prvý cieľ sú Košice, kde sa stretáme a nasadáme do autobusu do Ľvova. Batožina sa vyvaľuje hore bruškom pod našimi nohami v batožinovom priestore. Ešte musíme počkať na vodiča. Je dobré sa zásobiť nejakým pitím, lebo sa nikde nestojí (najlepšie minerálkami a pivom). Cesta na ukrajinské hranice prebieha hladko, nakoľko aj naše cesty sú hladké. Vo Vyšnom Nemeckom nás čaká prvé prekvapenie na slovenských toaletách. Studená misa bez poklopu, mokro a dvere, ktoré sa nedajú zavrieť. Samozrejme je to jediný záchod pre obe mužov i ženy. Však aj rozlúčiť sa s našou krajinou treba po svojom. Dostávame pečiatku od slovenských colníkov a ideme na ukrajinskú stranu. Títo nám urobia prehliadku. Niečo musí ísť von a niečo cez röntgen. Menším prekvapením pre nás je, že tu neplatia (podľa ukrajinských colníkov) žiadne poistenia. Ani od Slovenskej poisťovne, ani cez medzinárodné študentské karty. Kto nezaplatí ich poistenie, toho nepustia. Dostali sme teda doklad, ktorý bol veľký ako dve políčka toaletného papiera. Navyše platia aj tak iba päť dní, takže vám naozaj môže poslúžiť v núdzi. A tu začína malá realita. Krátkym návratom do tej slovenskej sú všadeprítomné bosé cigánčatá v Užhorode, ktoré idú po všetkom, čo sa leskne. Kto nadáva na cesty na Slovensku, tak by sa mal ísť vážne pozrieť cez hranice na východ. Na ceste je veľa dier a nie sú výnimočné v priemere polmetrové s hĺbkou 20 cm. Po prekonaní ukrajinskej časti Karpát sa však menia aj cesty. Dier už je viditeľne menej a ideme po veľkých dvojprúdových jednosmerkách.

Skryť Vypnúť reklamu

Vlakové dotyky

Ľvov – naša konečná autobusová stanica. Je to v podstate dokonalá mestská socialistická kockatá architektúra. Výnimkou sú iba pasúce sa kravy vôkol (aj medzi panelákmi). Chcel by som si to odfotiť, ale z kríkov vystúpi policajt a povie dosť rozhodne - „Nevazmožna“. Obraz Ukrajiny v jej západnej časti. Prestavujeme si časové pásmo na hodinkách a čakáme na MHD, aby nás odviezlo na vlakovú stanicu. Príde nejaká rozheganá otlčená konzerva, niečo podobné ako keď sme chodili na zemiakové brigády (volali sme ich ponorka, alebo aj arašid). Tento živý lanšmít je hneď plný, ale dežurna nemá problém ku každému sa predrať a predať mu lístok. Asi má v tom dosť praxe. A aj vrodenej ruskej akrobacie. Vodič zaradil a radšej spočítal všetky zuby na prevodovke (ak ešte boli všetky). Ideme prískokmi vpred a hneď je aj viac miesta. Hlavná vlaková stanica je ale úplne niečo iné. Krásna honosná budova v staršom štýle. Neskôr zistíme, že všetky vlakové stanice sú takéhoto typu (niečo ako prezidentský palác v Bratislave). Tu sa máme stretnúť s našimi spolucestujúcimi na celý mesiac, s Poliakmi. Prechádzajú okolo nás očividne chudobní ľudia a pýtajú peniaze. Pristaví sa pri nás aj jedna menšia blondínka, ktorú ignorujeme. Našťastie sa nedá odbiť a až jej dobrá poľština nás presviedča, že je to naša vedúca Eva. Cestujeme teda vedno s Poliakmi, lebo je omnoho lacnejšie si kúpiť lístok napríklad pre 30 ľudí ako každý sám. Na peróne čakalo strašne veľa ľudí (niekoľko tisíc?). Prichádza vlak a my skáčeme doň. Ani síce nemusíme, lebo máme miestenky, ale čo keby. Najlepšie si je ľahnúť rovno na lôžko, lebo vlak obchádzajú ľudia bez miestenok, ktorí podplatili dežurnych (sprievodca, ktorý má na starosti každý vagón) a usadia sa tam, kde je voľné miesto. Napríklad aj na miesto, ktoré vznikne, keď skrčíte nohy. Vlak sa rozbieha a je príjemné zistiť, že sa tu vetrá (hlavne keď je o polnoci 25oC). Trochu nepríjemným je zistenie, že na noc sa zatvárajú záchody aj vozne medzi sebou a aj svetlo sa zhasína. Hlavne v tomto ukrajinskom vozni, kde nie sú žiadne prepážky medzi kupé (žiadne kupé tam totiž nie sú). Na oknách sú mreže a okná sa nedajú stiahnuť. Foťák si beriem k sebe, aby náhodou nedostal nohy. Ideme smerom na juhovýchod. Je to trochu nezvyk cestovať iba po samej planine, kde do diaľky nič nevidíte a hlavne v noci. Ide sa pomaly, ale v reštauráku sa čas rýchlejšie míňa pri chladenom pive (najlepší bol asi OBOLOŇ). Zistili sme, že nápoje sú schované pod sedačkami a tak musí občas niekto vstať, keď iný chce niečo piť. Vetranie prestáva a my otvárame okno. Nasilu, geologickým kladivom. Neskôr nám vypadne úplne, ale to je iba šťastie v týchto augustových horúčavách. Prechádzame cez Dneper, krásnu širokú rieku. Škoda len že je noc (už druhá vo vlaku) a tak vidíme iba odrazy svetiel na hladine. Tak isto nevidíme ani Perekopskú šiju, ktorá spája Rusko a Krym, pričom jej šírka nepresahuje 8 km. Chodbička začína mať nádych účastníkov sprievodu 1. mája zmiešaného s unavenými spartakiádnikmi v malej šatni. Vzduch je čoraz hustejší. Toalety sú tiež historické (pre niekoho možno aj hysterické). Síce klasické európske, ale vyzerá to, akoby si domáci utierali zadné časti tela rovno na doske. Preto je najbezpečnejšie vyskočiť na misu nohami a urobiť to na turecký spôsob. Inak, treba na ne aj čakať, ako nezamestnaní na podporu. Aspoň že občas sú krátke prestávky v niektorých staniciach. Tu sa nahrnú miestni ľudkovia pod okná a predávajú údené ryby, kukuricu, slnečnicu, torty, koláče, vodu, pivo... Je to celkom výhodný nákup a hlavne sa človek trochu vzpruží. Po niektorých potravinách vám síce príde zaručene zle a preto je dobré mať cesnak a hlt pálenky. Cestujeme už jeden deň a zostáva nám okolo 7 hodín do konca cesty, do Simferopoľa.

Skryť Vypnúť reklamu

Krymské vnútro(zemie)

Simferopoľská stanica je tak isto nádherná a tróni jej neveľká vežička na vrchole s červenou päťcípou hviezdou. Na autobusovej stanici hľadáme nejaký odvoz do vnútrozemia. Je pre mňa prekvapením, že veľa autobusov jazdí na plyn. Tak niekde sú v niečom aj pred nami. Usalašili sme sa teda na dva týždne v jednom kempe pri dedinke Prochladnoe asi15 km od dedinky Poštovna a začali chodiť do blízkeho a aj vzdialenejšieho okolia. Všade sú tu prirodzené jazierka, kde je možné sa kúpať v teplej vode. Krása okolia je trochu v rozpore s polorozpadnutými roľníckymi družstvami a akýmisi zaspanými dedinkami. Spíme v chatkách, obitých sololitom a vlnitými azbestovými krytinami s drôtenými vyležanými posteľami. Zrkadlá tu nie sú. Raňajky - ryžový nákyp, jedna pečená buchta, syr, vajce podivného vzhľadu (a hlavne farby), maslo, čaj. Strava pozostávajúca hlavne z mliečnych výrobkov sa v podstate nemení, ale mne chutila. Občas máme na prilepšenie párky. Ak sme mali hlad, čo sme mali, tak sme mohli odskočiť do blízkeho magazínu. Mladá predavačka vám vyráta sumu na starom ruskom sčote a vy nemo pozeráte na farebné guličky lietajúce sem a tam po drôtikoch. Nakoniec vám vyhodí sumu, s ktorou sú spokojné obe strany. Klasický tovar na poloprázdnych pultoch pozostáva asi z 10 – 15 druhov vodky, 5 druhov šampusu, 5 druhov pív a minerálok, rôznych rybacích konzerv, chleba a baraníc. Zimy tu bývajú studené. Veľmi lacné sú tu melóny, keď za päťkilový dáte desať korún. Čo sa istotne oplatí a čo sme využívali, boli perfektné originálne smotanové ruské zmrzliny (maróženoe) a čerstvý kravský syr. Čo sa týkalo dodržiavania pitného režimu, tak to bolo už horšie. Minerálky sú iba slané a po polhodine sa nedajú piť. Toalety sú už klasicky turecké, otvorené ako výklad, čo oceníte najmä pri západoch slnka.

Ideme na výlet do Sevastopoľa. Ráno plynovým autobusom do Poštovnej a odtiaľ osobným vlakom na predmestia Sevastopoľa. Cestovné je veľmi lacné. Sedačky vo vozňoch sú však drevené ako v našich vlakoch pred niekoľkými desaťročiami. Všade naokolo je možno vidieť sochy vodcu VOSR V. I. Lenina. Jeho najkrajší pamätník som videl na násype železnice. Približne 20 krát 20 metrov veľký štvorec z bieleho kameňa (možno betónu) a na ňom plastika Iljiča Uljanova. Nastáva malý chaos. Autobus mal konečnú v nejakej morskej zátoke a nevieme, ako sa dostaneme do mesta. Ale priplávala loď a my ideme teda ňou. Asi trištvrte hodinky sa motkala po zálive a mala zastávok ako martinská MHD po oboch stranách cesty, až konečne zakotvila na konečnej štácii. Aj tu je hneď pred prístavom bronzový Lenin, pred ktorým sa fotia mladomanželia. Možno tu predstavuje symbol plodnosti alebo známe „ na večné veky“.

Sevastopoľ vznikol ako námorná pevnosť v 18. storočí a počas Krymskej vojny odolal 349-dňovému obliehaniu spojeneckých vojsk Veľkej Británie, Turecka a už neviem koho ešte. Známy je aj vzburou námorníkov na krížniku Potemkin. Tak sme si prešli mesto, ale moc toho starého sme nevideli. Všade kopa stánkov kolotočiarskeho rázu. Za prehliadku však rozhodne stojí budova oceánografického ústavu s množstvom akvárií s rôznymi morskými živočíchmi. Pobrežie Čierneho mora v prístave je jedna kopa kamenia a smetí (fľaše, sklo, papier...). Ešte si pozrieme západ slnka a nasadáme na loď späť. Po oboch stranách zálivu na nás číhajú vojnové lode, na jednej strane ruské, na druhej ukrajinské. Mieria na seba delami. Všetko však v znamení mieru, lebo Rusi majú po rozpade ZSSR sevastopoľský prístav v prenájme. Nevieme však, že to najhoršie nás iba čaká. Ušiel nám posledný autobus do kempu a preto šľapeme pešo z Poštovnej na bázu 3 hodiny po asfaltke. Na ďalší deň sa ideme pozrieť na staroveké osídlenie v okolí Bakly. Bolo obývané Skýtmi od 2. storočia pred n. l. až do 2. storočia nášho letopočtu. Zachovali sa tu hroby, ktoré boli vytesané priamo do kamenných útesov. Páľava je však taká veľká, že nás vyháňa k jazerám (38oC v tieni). Pokúpeme sa a ideme na autobus do kempu. Čakáme 10 – 15 minút a nič. Domorodci idú preč. Vysvetlia nám, že je to u nich tak, že keď nepríde do tohto času, tak nepríde vôbec. A tak aj my ideme pešo. Zasa.

Samozrejme, väčšinu času trávime profesionálne, teda geologicky. Spoznávame miestne geologické pomery, ktoré sú pre nás zaujímavé. Sú tu napríklad veľké množstvá pazúrika, čo dokladá, že tunajší ľudia v dávnej minulosti mali v rukách významný obchodný artikel (štiepané nástroje, strelky na šípy, hroty oštepov atď.). Zaujímavé sú tu aj veľké množstvá skamenelín ulitníkov, lastúrnikov, amonitov a mnohých ďalších zástupcov fauny. Napríklad pri stavbe cesty tu buldozér vyhrabal zo zeme amonita s priemerom 1,3 metra (vyhynutý morský hlavonožec, podobný Nautilusom – lodenky), ktorý bol len torzom väčšieho jedinca. Oveľa menších zástupcov tejto podtriedy môžeme vidieť aj v Múzeu Andreja Kmeťa v Martine. Výrazne tu vystupujú do popredia subhorizontálne uklonené vrstvy, ktoré vytvárajú tzv. kvesty.

Svet chutí aj na jednej nohe

Ideme sa tentoraz pozrieť na západné pobrežie Čierneho mora, do Jevpatorije a Saki. Už sme si zvykli, že autobusy sú plné a treba stáť niekedy aj na jednej nohe. Niektorý pasažieri to majú premyslené a nosia si klasické drevené stoličky. Aj to je kultúra cestovania. Všade vo väčších mestečkách môžeme vidieť pravoslávne chrámy hlavne modrej a zelenej farby. Tieto sú rozmiestnené doslova hocikde a často disharmonizujú s okolitými sídliskami. V Sake sú slané jazerá a čierne blato, ktoré má byť dobré na kožu. Každý sa tu tým patle. Treba si dať ale pozor, aby voda nešplechla do očí, lebo je trochu agresívna a obsahuje veľa soli. Je dobré si ich hneď vypláchnuť sladkou vodou, čo je tu problém. Tak sme sa načiernili tým bahnom a pofotili. Potom sme sa jednoducho položili na hladinu a nieslo nás to ako v Mŕtvom mori. Táto oblasť je známa aj plničkou minerálky Krymska (slaná mineráločka) a získavaním morskej soli odparovaním. Prechádzame potom na pláž do Poltavy. Je tu nejaký veľkoturistický komplex. Sú tu štrkové pláže a navezený piesok. A ešte studené more.

Máme však málo času, a tak sa stáčame spiatky. Zase na stojato do Simferopoľu a odtiaľ TAXI na križovatku pod kemp, pričom sa dá zjednať dobrá cena. Neďaleko kempu je hvezdáreň. Strážená. Majú tam vlastné mestečko, kde majú obchody aj nejaké služby. Ďalší deň si ideme kuknúť Baľšoj (Veľký) kaňon, ktorý sa vzdialene podobá na niektorú z roklín Slovenského raja. Za vstup do údolia sa platí. Najprv síce zablúdime k Cárskemu vodopádu, ktorý ledva čurká, ale nakoniec nájdeme ten správny chodník. Vody je síce málo, ale stojí to za to. Priamo na skalnom podloží sú vymyté hrnce, misy, kotly, riečne korytá, prieplavy a na konci Jazierko mladosti. Nejaká miestna povesť hovorí, že vraj kto do nej skočí tak omladne. A tak sa na hranu vodopádu po mokrej skale štverajú aj babky a dedkovia. Je to dosť smutný pohľad ako sa ženú za niečím, čo je minulosťou a čo sa pre nich môže skončiť zlomeninami alebo aj horšie. Navyše všade okolo tam vypekajú mäso ako na nejakej púti, predávajú rôzne americké sladené nápoje a, samozrejme, všetko zahadzujú okolo. Odmietol som si to odfotiť a znechutený odchádzam. Ukrajinci na nás nechápavo čumia, keď prechádzame cez vodu v topánkach a vychádzame suchí. Hold dobe goretexovej obuvi u nás medzi obyčajným ľudom je známejšia a používanejšia. Posledná noc v kempe. Koše sú plné a tak vedľa postavili ďalší. Akurát dnes (po dvoch týždňoch) ich oba vysypali. (ALE KDE???).

Pobrežná cesta

Po dvoch týždňoch strávených v kempe a okolí vychádzame na druhú časť pobytu, na exkurziu po Kryme. Prvý deň sme mali ísť na pláž do Chersonésos pri Sevastopole, ale na pláži našli bombu z II. svetovej vojny. A tak platí zákaz vstupu. Inak je to najsevernejšie vybudované antické mesto s chrámovými komplexmi, kde sa vystriedali vlády Grékov, Dórov, Byzantskej ríše, Turkov, Rusov. Kdesi nad Balaklavou si dávame šašlyk. Pozvali nás Poliaci. Sú tu samé svadby, ktoré rozbíjajú šampanské o skaly nad údolím a morom, čo mi pripadalo predsa len trochu slabomyseľné. Na noc sa usalašujeme v nejakom kempe pri mori s jedným WC a nejakými monštrami v mori. Spoločnú kúpeľňu tvorí more a posteľ obliaky na pláži. Šum mora. Myslel som, že nezaspím, ale to špliechanie skôr uspávalo.

Po rannom kúpaní ideme preč. Cesty sú o poznanie lepšie, čo súvisí hlavne s rozvinutejším turistickým ruchom okolo južného pobrežia Krymu. Čo som ešte nespomenul, sú stredové a postranné čiary na cestách. Strašne sa mi páčil tento ich spôsob značenia. Všetky biele čiary sú vysypané drobným štrkovým bielym vápencom a spojené asfaltom. Prvá zastávka je Alupka so zámkom v anglickom štýle. Je to taká malá nevinná komercia. Keď v ňom boli na konci II. svetovej vojny Nemci, tak radšej sa vzdali Rusom, lebo nechceli aby si domáci zničili zámoček. Trochu sme sa pousmiali nad tým, že sme sa museli zahaliť a mali sme problémy dostať sa dnu v krátkych nohaviciach. Nakoniec to ale dobre dopadlo. Nad mestom sa vypína krasová planina Aj–Petry, ktorá je súčasťou Krymských vrchov a známa je aj svojimi skalolezeckými možnosťami. Lanovkou sme sa vyviezli hore, kde bolo veľa závrtov a aj jedna priepastná jaskyňa. Ale zase z toho urobili komerciu. Kopa stánkov s vínom, šašlykmi, vodou.... A navyše víno bolo drahé. Schádzame späť k pobrežiu a smerujeme na východ. Náš autobus chodil takým spôsobom, že sa spustil z kopca bez brzdenia a vybehol do protisvahu. Každý sa tiež predbieha, ako chce, aj keď idú oproti autá.

Ideme do nejakého kempu ponad Jaltu a cez Apuštu, ale brána je zavretá a nikde nikoho. To sa stáva častejšie. Hľadáme čosi iné. Kotvíme na nejakej súkromnej lúke, pri súkromnom jazere. Aj taký je svet a nielen v U.S.A.. Prvýkrát staviame stan a vartujeme do druhej, kedy nás striedajú ďalší dvaja.

Na druhý deň vystupujeme na vápencový Chatyr–Dag, ktorý je druhým najvyšším vrcholom Krymu. Je to krásna planina s viacerými vrcholmi okolo 1500 m. n. m.. Sú z neho krásne výhľady na kopce oproti, pripomínajúce Nízke Tatry a na vzdialené more. Vraciame sa dolu, ale jeden sa nevrátil. A nevrátil sa ani za hodinu a pol. Tak ho ideme hľadať. Rojnica nakoniec nebola potrebná, lebo ho našli pár kilometrov na ceste na opačnej strane kopca. Nie je to sranda sa tu stratiť, nakoľko bez väčšieho množstva vody môžete mať problémy. Ideme smerom na Sudak cez vnútrozemie. Nakoniec zase v noci rozbíjame tábor na pár dní na rogalovom letisku neďaleko Feodosije, ktoré vlastní Poliak a práve sa mu narodil syn, takže sa oslavuje. Okolie je krásne, panoráma úžasná, je spln.

V našej saune Made in Krym (autobus) mierime do chránenej oblasti Kara - Dag. Je to oblasť sopečného pôvodu s krásnymi skalnými ihlami, vežami, stenami pri mori. Je tu naozaj čo obdivovať aj fotiť. V tomto období je tu všetko suché a platí prísny zákaz fajčenia aj používania akéhokoľvek otvoreného ohňa. Sprievodca, ktorý s nami išiel (čítate dobre, mali tam sprievodcu) nám vravel, že najkrajšie je tu na jar, keď všetko kvitne a zelenie sa. Na hemingwejovskej bárke si potom ešte obzrieme pobrežie a park od mora. Preplávali sme cez granitovú Diablovu bránu, ktorá pripomína jedno oko žaby, ktorá žmúri. Na pláži neďaleko Kakabľa trávime celý deň. Treba si však dať pozor, kde sa usalašíte, pretože niektoré sú súkromné a môžu vás vyhodiť naozaj veľkí chlapi. Neďaleko horela planina a oheň sa približoval k plážam, ale nikto si ničoho nevšímal. Ľudia okolo majú asi radi pokoj, lebo nikam sa neponáhľajú, sedia, rozprávajú sa. Po uliciach behá veľké množstvo túlavých psov aj mačiek.

Sudak – ďalší deň a ďalšia zaujímavosť Krymu. Stará pevnosť na pobreží, ktorá snáď slúžila každému, čo prechádzal týmto územím a chcel mu vládnuť. Staré reparované múry sú trochu v kontraste s betónovým mestom v pozadí. Dnu sme sa dostali za vstupné pre domácich, ale nesmeli sme prehovoriť, respektíve iba po rusky. Na západ od Sudaku sa nachádza tzv. Nový svet. Je to oblasť okolo mora s najsevernejším výskytom tropických paliem v Európe. V noci horela step. Zasa. Celú noc. Bolo to úžasné. A ráno len čierna zem a pár dymiacich obláčikov. Neskôr sa od domácich dozvedáme, že aj tak by to neuhasili a že vraj aj tak to raz dohorí. V tejto oblasti nepršalo tri mesiace. Ideme sa vykúpať do najplytšieho mora na svete, Azovského, ktoré ma najhlbšie miesto do 15 metrov pod hladinou. Mušličková pláž, teplá voda a hlavne kúpajúce sa kravy. Moja babička, ktorá asi neopustila nikdy Slovensko sa strašne nasmiala, keď som jej o tom rozprával. Na Kerčskom poloostrove pri Kazan–Kin sa ešte ideme pokochať obrovským prepadliskom, ktoré vzniklo nad soľným diapírom (niečo podobné máme aj na východnom Slovensku) a sedimentárnymi železitými rudami s veľkým množstvom pradávnej morskej fauny, ktorá sa tu nádherne zachovala.

Cesta späť

A po mesiaci sa blíži čas odchodu. Postupne sa teda sťahujeme z Kerčského poloostrova cez Feodosiu do kempu v Prochladnom. Autobus sa pokazil a trvá večnosť, kým zoženú náhradný. Sme zase v Simferopole a čaká nás dlhá cesta domov. Zase vlakom do Ľvova. Okno v ňom sa zase nedá otvoriť a tam kde sa dá, tak to necítiť. Po osemnástej konečne zapadá slnko a my môžeme v pokoji vychutnávať už iba 25 0C "mrazy“. Ani jeden deň za ten čas nepršalo. Celé cestovanie vlakom teda trvá viac ako 30 hodín. V našom vagóne došla voda a okolité vagóny zahájili blokádu. Zatvorili dvere. Avšak včera bol náš dežurnij opitý (kak éto vazmóžno???) a nechal si u nás otvarák na tieto ruské konzervy. A tak sme si otvorili vozeň pred nami a ich voda tečie prúdom pre všetkých. Konečne zelená tráva a do konca cesty tri hodiny. Ukrajinci tu hrajú na gitaru a jedna plnoštíhla devucha perfektne spieva, čo nám spraví dobrú náladu. A je tu nakoniec KONEČNÁ. A zase žobrajúce deti. Nakoľko sme dostali pozvanie do Poľska, ešte mierime tam. Ideme sa pozrieť na druhý najväčší povrchový lom v Európe. Má rozlohu 7x4 km, teda ako mesto Martin, s hĺbkou 400 metrov. Z vyťaženej hlušiny vytvorili kopec, ktorý už registrujú dnešné družice ako malé horstvo. Už tu vybudovali kvalitné lyžiarske stredisko (na rozdiel od Martinských holí), letisko a po skončení ťažby sa ráta so zatopením lomu a vytvorením rekreačného strediska á la Balaton. Andrej Bendík

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  2. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  3. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  4. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  5. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  6. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  7. Pomáhajte čítaním
  8. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  9. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  10. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  1. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  4. Pomáhajte čítaním
  5. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  6. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  7. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  8. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  9. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  10. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 28 091
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 22 224
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 243
  4. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 12 753
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 686
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 861
  7. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 11 853
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 11 005
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 797
  10. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 10 208
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Pacientov s ochorením na Covid 19 v nemocnici pribúda, rozširujú sa aj červené zóny

V Univerzitnej nemocnici Martin (UNM) bolo v pondelok hospitalizovaných 72 pacientov s pozitívnym testom na ochorenie COVID-19.

Pavilón č. 5 v UN Martin je už celý v červenej zóne.

Vrútky už určili miesta, kde sa bude testovať

Jedným z odberových miest bude aj kino 1. máj, využijú sa aj telocvične škôl.

Ilustračné foto.

Mesto Martin hľadá dobrovoľníkov na testovanie obyvateľstva

Celoplošné testovanie sa uskutoční v sobotu a nedeľu od 8. do 20. h. Prestávka je naplánovaná od 12. do 13. h.

Ilustračné foto.

MY PLUS: Pokojne zostaňte doma, náš týždenník MY si teraz prelistujete už aj online

23 regionálnych titulov MY a niekoľkoročný archív online plus odomknutý exkluzívny obsah na 27 weboch MY - to je MY PLUS.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Ako sa penzistom zvýšia dôchodky

Aj od januára budúceho roku môžu dôchodcovia počítať so zvyšovaním penzií o valorizáciu. V tom istom mesiaci sa zvýšené dôchodky začnú aj vyplácať.

Epidemiológovia v Trenčíne vyšetrujú ohniská nákazy v dvoch závodoch

V rámci Slovenska prevažuje reťazové šírenie ochorenia v rodinách.

Agrokomplex musí po desaťročiach odstrániť svoj ikonický nápis

Konštrukciu vytvorili v roku 1974. Jej súčasťou bol aj klas.

Tu sú výsledky víkendového testovania na Orave. Prečo ste boli vy?

Za tri dni otestovali odberové tímy 91 505 ľudí. Do karantény poslali 3 904 infikovaných.

Už ste čítali?