Tak už je tady čas, kdy láska nastavila dlaň a zeptala se nás, kto bude vlastne platit daň. Utíkat bez placení, to nemá žádný styl, povinnosť zuby cení, tak jako krokodýl. Tak už je tady čas, kdy láska nastavila dlaň...
Tí zo šťastnejších, ktorí sa 8. mája mohli dostať do kina 1. máj vo Vrútkach, vedia, že práve týmito slovami otvorila svoj recitál prvá dáma česko-slovenského šansónu Hana Hegerová. Sviatok duše, hladenie slovom i hlasom, vetou i gestom, život v poryve vety, v dráme básne i hudby - tým všetkým bol jej koncert. Speváčku, ktorej vek nič neubral na sile hlasu i výpovede, ktorá zaplní javisko i hľadisko vášňou života, jeho radosťami i sklamaniami, jedinečný zjav našej (netreba sa báť použiť to slovo) hudobnej scény... To všetko je Hana Hegerová a tým všetkým obdarila v ten májový večer poslucháčov. V pamäti zostali nádherné kytice kvetov, ktoré nestačili z javiska odnášať, milé, vľúdne slová adresované ľuďom schopným ich vnímať i precítiť. Zostali pocity vďačnosti organizátorom krásneho koncertu, zostalo čaro, ktoré je vlastné len výnimočným chvíľam. A zostalo aj niekoľko otáznikov. Pokúsime sa za ne spoločne s riaditeľkou Kultúrneho centra vo Vrútkach Boženou Blahušiakovou nájsť odpovede.
Začneme otázkou - ako sa vám podarilo takú významnú umelkyňu získať pre koncert vo Vrútkach? Čo všetko bolo s jej vystúpením organizátorsky spojené?
Keď ideme realizovať taký veľký projekt, akým je hudobná jar, musíme sa opierať o marketing a prieskum trhu, ktorý je na Slovensku k dispozícii. Samozrejme, že vyberáme osobnosti, ktoré sú ťahákom a zároveň, ktoré by sme zvládli aj finančne. A práve Hana Hegerová je veľmi známa, navyše je to Slovenka, hoci dlhodobo tvorí a žije v Čechách. Predpokladali sme, že pritiahne divákov a osloví ich svojím recitálom. Získať ju pre vystúpenie bolo naozaj veľmi zložité. Podmienky, ktoré si speváčka kladie, aby mohla navštíviť mesto a koncertovať, sú náročné. Museli sme dať k dispozícii fotografie izby, kde mala bývať, javiska, jeho zázemia a podobne. To všetko podliehalo jej schváleniu... Potom sme začali s prípravou na jej vystúpenie. Opäť, bola profesionálne náročná. Všetko, čo súvisí s jej koncertom, javiskom, dekoráciami má premyslené a trvá aj na najmenších detailoch. Napríklad, klavír, ktorý nám požičali zo Základnej umeleckej školy F. Kafendu vo Vrútkach, naladil prvotriedny odborník z Hradca Králové. Ten sedel v sále počas celého vystúpenia Hany Hegerovej a keby bolo treba, bol by asi zasiahol. Prosto, je to profesionálka, ktorá vníma prípravu na koncert ako jeho prirodzenú súčasť, nič nechce zanedbať a odvďačí sa prvotriednym výkonom. Aj šatni, v ktorej sa štyri hodiny pred vystúpením pripravovala, sme venovali náležitú pozornosť. Nechali sme ju vymaľovať. Šansoniérka požadovala zariadiť ju pohovkou, vankúšom, kobercom, priala si v nej ruže. Aj osvetlenie javiska sme nenechali na náhodu a zabezpečili sme ju v spolupráci s martinským divadlom.
Kde bola speváčka počas svojho pobytu vo Vrútkach ubytovaná?
Hana Hegerová obývala celý apartmán v Julianinom dvore. Ubytovaním bola taká nadšená, že na druhý deň, keď mala koncert vo zvolenskom divadle, nechcela ani počuť o sťahovaní sa do Zvolena. Znovu sa vrátila nocovať do Julianinho dvora. Veľmi chválila tamojšiu kuchyňu. Vo večerných hodinách, dokonca, fandila hokeju. Televízor jej preniesli do dvorany.
Ako reagovala umelkyňa na vrútocké kultúrne prostredie?
Javisko v kine i sála sa jej veľmi páčili. Až tak, že prijala pozvanie vystupovať u nás i v budúcnosti.
Na divákoch koncert Hany Hegerovej zanechal hlboký dojem. Ako sú ale spokojní jeho organizátori v kultúrnom centre?
Sme veľmi radi, že to dopadlo nad naše očakávania, lebo počas príprav i počas koncertu sme prežívali veľké napätie. Koncert mal nevídané kvality. Aj orchester Petra Maláska podal skvelý výkon. Utkvel vo mne okamih, keď umelkyňu nadovšetko prekvapila kytica zo 71 ruží. Takú veľkú kyticu nedostala nikdy nikde. A k tomu nasledovali, samozrejme, ďalšie kytice... A obecenstvo burácalo...
Tohtoročná Vrútocká hudobná jar bola už ôsma v poradí. Ako ju hodnotíte?
To je skôr otázka pre divákov. Ale, pokúsim sa o odpoveď. Podľa mňa bola veľmi dobrá. Celkom sa uskutočnilo sedem koncertov pre dospelých. Každé podujatie, ktoré sa tu konalo, malo neopakovateľné čaro, bolo osobité. Záujem o hudobnú jar v porovnaní s predchádzajúcim rokom bol väčší. Súvisí to aj s tým, že sme si uvedomili, že za divákom treba ísť čo najbližšie a ponúknuť mu program hudobnej jari a tomuto cieľu sme podriadili aj naše úsilie v príprave podujatia ako celku i jednotlivých koncertov. Úplne bol vypredaný, napríklad, nevšedný koncert Petra Michalicu, ktorého na harfe doprevádzala Adriana Antalová. Snažili sme sa podchytiť a osloviť aj stredoškolskú mládež. Veľký úspech mal koncert Adrieny Bartošovej pre túto kategóriu mladých. Senzačné bolo vystúpenie tanečnej skupiny Atack z Bratislavy či divadelno-hudobné vystúpenie súboru Messaggero z Prešova v predstavení Láska z kríža.
Zdá sa, že sa mení koncepcia hudobných jarí. V tomto roku nebola len o vážnej hudbe, ale aj o iných žánroch. Je to zámer alebo náhoda?
Je to zámer. Chceme týmto podujatím osloviť väčší počet divákov. Vážnej hudby či podujatia sa ľudia zľaknú, majú pred ním rešpekt. A tu ho absolvujú a zrazu zistia, že je aj o pohybe, aj o dráme, o múdrom slove. Začnú si k nemu formovať nový vzťah, začne ich postupne priťahovať. Toto chceme dosiahnuť. Preto sa snažíme, povedzme vážne podujatie, ozvláštniť istou výnimočnosťou, ktorá by bola prijateľná pre väčší počet divákov. Aj tento ročník hudobnej jari nás utvrdil v tom, že táto cesta je správna.
Hudobný život vo Vrútkach je pestrejší ako v susednom Martine. A je naň rozhodne lepšia odozva. S čím to súvisí?
Vo Vrútkach sa pod akcie podpisuje celý obetavý kolektív kultúrneho centra. A predovšetkým je to náš vzťah k hudbe a naša snaha podať krásu hudby aj ďalej, osloviť nielen tých, ktorí majú záujem o tento druh umenia, ale aj tých, ktorí majú k nemu trošku ďalej. Aj vďaka tomu, že sa kino opravilo, skultúrnilo, v minulom roku mesto do jeho opráv investovalo 1,5 milióna korún, je možné pozývať doň koncertovať veľké osobnosti. Vyhovuje im veľkosť javiska, jeho zázemie... Je zaujímavé, že aj keď sú to takí významní umelci, nikto z nich ešte nepovedal, že by sa sem rád nevrátil.
Niekedy sa ale určite objavia opodstatnené obavy, že sála nebude plná. Ako postupujete v takomto prípade?
Veľmi dôsledne „prešľapeme„ propagáciu podujatí. Ľudia majú záujem o kultúru, ale im ju treba dať, obrazne povedané, pod nos. To je 70 percent úspechu. Každý má toľko starostí so všetkým možným, že si nestíha všímať kultúrne ponuky. Keď ide o náboženskú tému, spolupracujeme, napríklad, s farskými úradmi. Na naše programy chodia ľudia z Ružomberka, Kysúc a Bratislavy. Neraz sa stane, že naše kultúrne pracovníčky idú do Žiliny, kde na uliciach ponúkajú vstupenky na naše kultúrne podujatia.
Mnoho projektov, nielen kultúrnych, stroskotáva na nedostatku finančných prostriedkov. Dnes, dá sa povedať, kultúra na Slovensku živorí. Rentujú sa vôbec vaše kultúrne podujatia?
Mojou zásadou je urobiť akciu tak, aby sme na nej neprerobili a aby sme na nej zarobili. Polovica rozpočtu kultúrneho centra je stavaná na vlastných príjmoch. Čiže, o to väčšie úsilie a zodpovednosť musíme prejaviť pri organizovaní týchto podujatí. Straty nemáme, nemôžeme si ich dovoliť. Na druhej strane, oslovujeme sponzorov, pretože z rozpočtu by sme organizovanie takýchto podujatí neutiahli.
Prezradíte našim čitateľom, v čom sa skrýva podstata vrútockého kultúrneho boomu?
Iste k tomu prispievajú aj vrútocké tradície veľkej kultúrnosti. Bolo by veľmi zle, keby naše kultúrne centrum ostalo len na priemernej úrovni, keďže poznáme tradíciu Vrútok v umení a hudobnej kultúre. Nemôžeme ostať pozadu. Naopak, latku musíme stále zvyšovať s cieľom uspokojiť diváka, dať mu to, čo by ho zaujalo a zároveň aj vychovávalo. Martin sa považuje za kolísku slovenskej kultúry. Vrútky túto úlohu i postavenie nechcú a nemôžu suplovať. Máme inú líniu, iné predstavy, ako by sa mala kultúra v našom meste, aj napriek susedstvu známejšieho Martina, rozvíjať. Nemáme z neho komplexy. Naše predstavy sme začali napĺňať, darí sa nám to. Dúfam, že to nevyznie neskromne, ale obstojíme aj v celoslovenskom kontexte. Kultúra nie je o súperení. Hlad po dobrých podujatiach v našom prostredí stále je. My sme len vyplnili medzeru, ktorá tu bola. A že naozaj bola – to dokladá spravidla plná sála kultúrneho stánku vo Vrútkach. Je v tom kus poznania našej reality, vkusu i náročnosti divákov, je to o kontaktoch, ale predovšetkým o ohromnom chcení nášho kultúrneho centra slúžiť kultúrnej verejnosti. Neviem, či je to recept na úspech, ale u nás sa potvrdil.
Viera Legerská
Monika Maruňáková
