Keď pred vyše ôsmimi rokmi prišiel Hans-Peter Schreiber z Halle po prvý raz do Martina, určite netušil, že jeho kontakty s našincami sa budú natoľko rozvíjať, že, ako sám hovorí, Slovensko a mesto Martin sa stanú jeho druhým domovom. Jeho vzťahy sa, z hľadiska využívania hotelových služieb, zamerali predovšetkým na penzión Čierna pani, kde našiel všetko, čo pre dobrý pobyt potreboval. Spolu sme pochodili veľkú časť Slovenska, spoznávali jeho krásy a pamätihodnosti, a to aj s väčšími či menšími skupinami jeho priateľov a rodiny. Kontakty s vedením penziónu Čierna pani sa natoľko rozvinuli, že tu dostali pozvanie spoluorganizovať akciu Dni slovenskej kuchyne v Halle. Odmietnuť túto šancu nebolo možné, a to aj preto, že jeho súčasťou bolo aj pozvanie na celonemeckú a medzinárodnú výstavu Internorga, zameranú na gastronómiu a služby s ňou súvisiace, do Hamburgu. Uskutočnila sa v závere marca a poskytla nám krásnu „podívanú“ na všetko, čo zosobňuje gastronómia.
Poďme variť
Hlavným cieľom našej cesty do Nemecka boli už spomínané Dni slovenskej kuchyne v Halle/Saale. Reprezentantmi našej gastronómie na nich boli Bohuš Pukaj a Janka Fabiánová, samozrejme, z martinského penziónu Čierna pani. Keďže všetko bolo dopredu s Hansom Schreiberom dohodnuté (vedie štyri tzv. kantíny v Halle), v pondelok 24. marca sme mohli spustiť „slovenský program„. Aby príchute jedál boli originálne, niektoré ingrediencie, ako kyslá kapusta, bobkový list, ale aj špeciálne múky, sme si priviezli z domu. Ostatné zabezpečil hostiteľ. Čo všetko sme hosťom ponúkli? Stravníci, z ktorých väčšinu tvorili pracovníci Pracovného úradu v Halle (má, mimochodom, päťsto zamestnancov), mohli postupne ochutnať či pochutnať si na fazuľovej, rybacej, gulášovej, cesnakovej a zeleninovej polievke, postupne sme pripravili kysucký i bačovský rezeň, do jedálneho lístka sa dostali aj zemiaky starej mamy, plnené pirohy, typický slovenský guláš s knedlíkom a keďže všetko išlo podľa plánu, pridali naši kuchári aj parené buchty plnené lekvárom a broskyňami.
Ako chutili naše jedlá Nemcom? Pre nich je typické, že konzumujú málo polievok (pani Janka: „Hm, nevedia, čo je dobré a čím poriadny obed začína...„). A tak na rad prišla naša osobná presviedčacia kampaň o tom, prečo u nás, na Slovensku, máme polievku radi. Ale inak, po ostatných jedlách sa len tak zaprášilo. Najrýchlejšie po zemiakoch starej mamy, ktoré si viacerí stravníci žiadali naradiť do jedálneho lístka aj na druhý deň. Ba, na toto jedlo sme rozdali aj viacerým záujemcom recepty.
Pravdaže, rýchly odbyt mali aj kysucký a bravčový rezeň, konzumenti rýchlo zistili, že skvelý je aj náš guláš a z pirôh nám nezostalo nič... Skvelým vysvedčením napokon pre nás bolo aj to, že sa minuli aj pripravované polievky. Naši kuchári skvele „zapadli„ a za ten necelý týždeň sa stali súčasťou kolektívu H. Schreibera. Tak nás brali aj návštevníci reštaurácie.
Nielen jedlom je človek živý
Náš hostiteľ a organizátor nášho pobytu sa predstavil aj ako skvelý organizátor využitia voľného času. Povodil nás po Halle, krásnom, takmer 300-tisícovom meste ležiacom na rieke Saale, ktoré je známe aj ako mesto svetoznámeho skladateľa Fridricha Händela (na jeho počesť sa tu každoročne konajú veľké hudobné slávnosti). Je to mesto univerzitnej kliniky, krásnej starobylej i modernej architektúry, ktoré po zjednotení Nemecka v roku 1990 naberá druhý dych. Nezabudnuteľným zážitkom pre nás bola aj zápas v kolkoch medzi slovenským a nemeckým družstvom na jednej z malých kolkárskych dráh na pokraji Halle. Hrali sme tak dlho, kým sme nevyhrali a zápas trval takmer 2 hodiny.
Ku skvelým zážitkom patrila aj návšteva bývalého kráľovského mesta Quedlinburgu neďaleko Magdeburgu. Kto chce čo-to vidieť z pôvodnej nemeckej architektúry, mal by navštíviť práve toto mesto. Patrí do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO práve tak ako naša Banská Štiavnica, Bardejov či Vlkolinec.
Vedia o nás málo
Počas každodenných rozhovorov, či pri podávaní jedál alebo pri stoloch, kam sme boli často pozývaní, sme sa stále presviedčali o tom, že Nemci vedia o nás veľmi, veľmi málo. Niektorí z nich nás ešte stále priraďujú k Čechom, ďalší si Malú a Veľkú Fatru mýlia s Nízkymi a Vysokými Tatrami, málokto z nich vie, že našim hlavným mestom je Bratislava a len málokto z nich bol skutočne na Slovensku. Výnimkou bola jedna pani, ktorá navštívila Turčianske Teplice a ich okolie. A tak nás potešilo, že propagačná tabuľa, ktorú sme zriadili vo vestibule reštaurácie, kde sa podávali slovenské jedlá, bola stredobodom záujmu všetkých návštevníkov. Mapka Turca, rôzne materiály o Slovensku, najmä meste Martin, Jasenskej doline, Snowlandu vo Valčianskej doline, mapka cyklotrás v Turci, pohľadnice a skladačky a ďalšie materiály zaujali. Ak k tomu pripočítam množstvo času stráveného pred touto tabuľou v diskusiách o Slovensku, o Turci a Martine, som presvedčený, že sme tu vykonali viac ako všetky cestovné kancelárie a oficiálne úrady dohromady. Nemecko je krajinou, ktorej obyvatelia prijímajú aj iné kultúry, radi cestujú, spoznávajú, pretože vo väčšine prípadov majú na to dosť finančných prostriedkov. To, že o nás málo vedia, je teda aj (a to predovšetkým) našou chybou.
Hľadajme preto spôsoby, ako situáciu zlepšiť. Gastronómia je jednou z oblastí, ktorá tomu môže napomôcť. Nestačí len tvrdiť, že sme pohostinní, treba to aj dokázať. A tak sa už dnes tešíme na Dni nemeckej kuchyne, ktoré sa ako recipročná akcia uskutočnia v penzióne Čierna pani v druhej polovici júna.E. Agricola