Čo je to päťdesiatka? Hoci je to pol storočia, chvála Bohu, mnohí prežili. Žiaľ, desiati spomedzi nás už nebudú môcť prísť, opustili naše rady nadobro a my, ostatní, žijúci bývalí maturanti martinského gymnázia, vtedy za našich čias ešte Makarenkovho gymnázia, chceme sa v sobotu 7. júna v čo najväčšom počte stretnúť a spomínať.
Náš ročník po vychodení ľudovej školy, počas prvého Slovenského štátu, kedy sme sa museli zdraviť: „Pán Boh, daj dobrý deň. Na stráž!„, v školskom roku 1946 nastúpil do gymnaziálnej prímy už v slobodnej ČSR. Dlho sme sa v nej neohriali, lebo po dvoch rokoch nášho štúdia vláda zrušila štyri prvé ročníky gymnázia a my sme museli nastúpiť do meštianskej školy, v ktorej sme si odsedeli dva roky a v roku 1950 sme sa znovu vrátili do nášho gymnázia, aby sme v ňom o tri roky zmaturovali. Ale - v skrátenej forme, lebo vláda podľa jedného závideniahodného vzoru zrušila 8-triedne gymnázium a zriadila jedenásťročenku. My, ktorých táto zmena zastihla v siedmom ročníku, sme museli počas letných prázdnin dobehnúť učivo ôsmej triedy, a to internátnym spôsobom. Dva mesiace sme boli zatvorení v budove ľudovej školy v Priekope. Tu sme spávali, stravovali sa a, samozrejme, učili sme sa. .
Z vládneho opatrenia sme mali radosť. Vypadli sme o rok zo školy, počas ktorej sme museli zúčastňovať sa aj letnej zväzáckej aktivity. Mesiac prázdnin republike - to je, zaiste, pre dnešných mladých ľudí neznámy pojem. Čo to bola za aktivita? Jeden rok sme my, lyžiari, pracovali pri výrube zjazdovky z Martinských holí dolu na Stráne. Túto stavbu sme nazvali - Zjazdovka mieru. Druhý rok sme boli na stavbe mládeže v Dubnici a tretí v Železorudných baniach v Železníku Sirku. Za vynikajúcu prácu sme tam dostali odznak - Úderník.
To však nebolo až také hrozné. Veď, čo sa mladi naučíš, na starosť akoby si našiel. V školskom roku 1951-52 bol „našou drahou stranou„ za riaditeľa dosadený učiteľ, ktorého turčianskej verejnosti netreba podrobne predstavovať. Každý znalý veci vie, o koho ide. Tento človek spôsoboval, okrem tých, ktorí sa stali jeho pätolízačmi, ostatným traumy, ktoré pociťujú až dodnes. Zaviedol, napríklad, tykanie žiakov profesorom. Museli sme ich oslovovať - súdruh a zdraviť Česť práci! Do školy sme poväčšine chodili v zväzáckom. Každú nedeľu, raz pred evanjelickým a druhý raz pred katolíckym kostolom, špehoval, kto zo žiakov chodí do kostola, a potom nás na zväzáckych aktívoch richtoval. Pod jeho vedením sme, akože my, zväzáci, rozhodovali o tom, či deti zámožných gazdov, živnostníkov alebo pracujúcej inteligencie si zaslúžia zmaturovať, alebo pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Mnohí spolužiaci išli na rok do výroby a až potom, ako robotnícke kádre sa mohli prihlásiť na vysokú školu. Jeden náš konškolák, ktorý vydal knihu o Martine, tiež o ňom píše, lebo sám musel na vlastnej koži znášať veľké útrapy. Druhý konškolák, režisér a producent, v jednom svojom filme tiež zobrazil martinského gymnaziálneho riaditeľa.
Dnes je to už len spomienka na dávnu minulosť. Dnešná spoločnosť sa už formuje tak, aby nikto nemohol narúšať takýmto spôsobom duchovný a psychický rozvoj mladých ľudí. Aj my, bývalí maturanti, si budeme z oných čias robiť asi žarty. S úctou si určite spomenieme na našich už nežijúcich profesorov, ako boli Filip, Pavlovič, Sabršul, Petrikovich, Zgúthová a ďalší. Sme radi, že jeden z nich ešte žije – Miloš Podmajerský – a že príde medzi nás. No nebudeme si kaziť vzácne stretnutie zlobou. Chceme ho stráviť v radosti, priateľstve a s nádejou, že sa budeme ešte dlho takto stretávať.
Ivan Novotný