V našom súčasnom občianskom živote sa neraz stretneme s názorom, že za brutálnu vraždu si vrah zaslúži rovnakú smrť. Polemiky o treste smrti nie sú len výsadou tohto či minulého storočia. O tomto definitívnom treste sa viedli debaty omnoho skôr. Zapojil sa do nich a autor Slávy dcéry, mošovský rodák, Ján Kollár. A to už ako študent. Píše o tom vo svojom denníku v časti nadpísanej: „Moje myšlienky jednej noci 27. októbra 1815.„
Podnet k tomuto vážnemu zamysleniu sa vyvolalo čítanie Voltairových spisov, najmä tá ich časť, kde autor uvádza tragédiu rodiny Calasovej. Kollárove úvahy podnietila aj poprava muža v Ľubietovej, v Slovenskej Lupči i v Martine. Dôvody proti trestu smrti zhrnul Kollár do 13 bodov. Vychádza z kresťanskej podstaty, že len Boh dal život a má právo ho vziať. Boh dovolil trestať, ale nie usmrtiť. Cieľom trestu musí byť pokánie a koho popravia, ten už nemá príležitosť sa polepšiť. Ak bol popravený otec, pácha sa krivda na rodine, žene i deťoch. Poprava vraha nevráti život obeti, ktorá jediná mala, podľa Kollára, právo vraha odsúdiť. Poukazuje, že už v samotnej ľudskej prirodzenosti sú zárodky k zlému konaniu. Uvádza príklady, ktoré dokazujú, že odsúdenec i pod šibenicou priznal, že musí konať zlo. To znamená, že odsúdenca trestajú za dar a vinu prírody. Občianske zákony podliehajú vývinu. Čo sa pred rokmi trestalo smrťou (kacírske súdy, strigy, čarodejnice...), dnes často stojí za smiech. Existuje mnoho nevinne odsúdených, ktorých nevina vyšla najavo po ich smrti. Prečo remeslo kata a šarhu je v očiach ľudí hnusné a desivé? Mnohí ľudia majú také tvrdé srdce, že príklad u nich nemá očakávaný účinok. Preto Kollár apeloval na spoločnosti, aby vytvárala priestor pre dobré spolunažívanie všetkých ľudí...
M. Nižňanská
