Čo robí lyžiarka na suchu? Učí sa, behá, pláva, kuje plány a nevie, či bude mať na ne dostatok peňazí...
20-ročná Martinčanka Jana Štaffenová má za sebou vydarenú sezónu, v ktorej sa stala slovenskou zjazdárskou dvojkou. Pobrázdila mnoho svetových i domácich svahov, štartovala na mnohých pretekoch - od slovenských pohárových až po tie najvyššieho rangu. Za touto zjavne namáhavou, ale podľa jej slov – aj pohodovou sezónou urobila bodku. Keď to všetko spočítala, dosiahla vlastne (povedané atletickým slovníkom) samé osobné rekordy. Teraz už opäť „zarezáva„ v škole. Na Košickej univerzite končí prvý ročník štúdia na odbore cestovný ruch, práve minulý týždeň písala prácu o krasových vodách... My sme sa však stretli, aby sme hovorili o lyžovaní.
Ako by ste čo nastručnejšie hodnotili skončenú sezónu 2002/2003?
Najlepšia sezóna, akú som kedy mala.
Teda, ani sa netreba pýtať, či ste s ňou spokojná...
Podstatné je, že sa z roka na rok zlepšujem a samozrejme, teší ma, že som urobila aj túto zimu ďalší veľký skok.
Dá sa tento skok nejako dokumentovať?
Áno, rebríčkom Svetového pohára. Podľa mňa sa možno až v dvoch disciplínach dostanem do prvej dvestovky na svete, pričom v super G tam budem celkom určite.
Ten posun je naozaj veľký. Čomu ho pripisujete?
Aj predtým som sa dokázala zlepošovať, ale iba na tréningoch, v pretekoch som to nedokázala predať. Teraz to už bolo inak, pár pretekov mi vyšlo a jazdilo sa mi celkovo lepšie. To je, myslím si, moje najvýraznejšie zlepšenie oproti minulým sezónam. Bola som v psychickej pohode, nič ma nevytáčalo, robila som si, čo som chcela, čo som uznala za vhodné. Je to síce paradox, že bez trénera som urobila moju najlepšiu sezónu, ale zrejme k tomu prispela práve tá psychická pohoda. A trochu už aj pretekárska skúsenosť.
Tréning a preteky. Mnohým by sa mohlo zdať, že v tom nie veľký rozdiel, že je to relatívne to isté - zjazdár sa spustí z rovnakého kopca, prejde tou istou trasou do cieľa. Je v tom taký rozdiel?
Je to veľký rozdiel, pretože v hlave je to iné. Ten rozdiel pri pretekoch spôsobujú psychické stresy. Tie sa dajú obmedziť iba pretekárskou rutinou, preto každému pomáha jediné - pretekať, pretekať, pretekať...
Uplynulá zjazdárska zima mala z vášho pohľadu tri vrcholy, každý sa nejakým spôsobom zapísal do vášho pretekárskeho pamätníčka. Prvým bola Svetová zimná univerziáda v Taliansku...
Moje univerziádne účinkovanie ma naozaj potešilo, lebo som získala bronzovú medailu v kombinácii. Bola to špeciálna univerziádna kombinácia všetkých štyroch zjazdárskych disciplín, bola som rada, že mi to vyšlo, že som všetky disciplíny dokončila a že moje časy v súčte znamenali medialu.
O pár dní ste už cestovali na svoje prvé majstrovstvá sveta v zjazdovom lyžovaní do Švajčiarska a zrejme v dobrej pohode - po univerziádnom úspechu. Tam ale boli medaily príliš vysoko...
Pre mňa bola úspechom už samotná nominácia a svetový šampionát som brala predovšetkým ako veľkú skúsenosť. Prvý raz som zažila tú atmosféru, videla som pospolu najlepšie zjazdárky sveta a mala možnosť sledovať, ako sa vlastne preteká na tej najvyššej úrovni. Škoda, že som nemohla absolvovať viac tréningov zjazdu, lebo priamo v dejisku šampionátu som cítila, ako sa zlepšujem. Každým meraným tréningom sa môj odstup od tých najlepších zmenšoval.
Potom prišiel slovenský šampionát. Neraz ste hovorili, že obrovský slalom je vašou najslabšou disciplínou. Získali ste v ňom však svoj prvý seniorský titul majsterky Slovenska. Ako to?
Ťažko povedať, čo je príčinou, ale keď si porovnám svoje postavenia v svetových rebríčkoch, tak v „obráku„ som výrazne najnižšie. Neviem, akým zázrakom sa mi dva týždne pred majstrovstvami začalo dariť aj v tejto disicplíne, akoby som chytila nejaký druhý dych a zrazu som sa na lyžiach cítila dobre a tušila som, že by to mohlo byť ono. Vravela som si tesne pred štartom, že ak nevyhrám teraz, tak už asi nikdy - a vyšlo to. Možno aj preto, že to odo mňa nikto nečakal. Alebo som sa dobre vyspala, pretože sa musím priznať, že z pretekárskeho hľadiska som dosť náladová.
Čo tieto tri vrcholy pre vás znamenali pre ďalšiu sezónu?
Ja verím, že sa mi upevní pozícia v reprezentácii. No, a potom, nasadila som si touto sezónou latku a budem sa snažiť ju prekonať.
Teda už viete, čo chcete v budúcej sezóne dosiahnuť?
Nie, ja sa nad tým nikdy nezamýšľam, aby som potom nebola sklamaná. Proste jazdím, čo to dá, a uvidí sa.
Ale v kútiku duše máte určtie nejaký cieľ, ku ktorému sa chcete blížiť, alebo ho dosiahnuť. Nie?
Raz by som sa chcela dostať do tridsiatky Svetového pohára. No, ale k tomu je ešte veľmi ďaleká cesta. Najprv sa musím umiestňovať v Európskom pohári.
Kedy sa začína pre lyžiara zimná sezóna?
Už sa vlastne začala. Letná kondičná príprava je pre lyžiara veľmi dôležitá, a tak behám, bicyklujem, korčuľujem, plávam, cvičím gymnastiku... my, lyžiari, sme všestranní športovci. Je to tvrdá práca, ale je to súčasť môjho športu. Prvý raz sa potom postavím na lyže niekedy v auguste.
Priamo lyžiarske tréningy ste v uplynulej sezóne absolvovali v Nemecku a v predchádzajúcich rozhovoroch ste priznali, že to bol tiež dôležitý prvok vo vašom výkonnostnom raste. Budete v tom pokračovať aj v tejto sezóne?
Ešte neviem, ako sa veci vyvinú, ale predpokladám, že áno. Po MS sa v Nemecku má citeľne meniť organizácia lyžiarskeho zväzu, pretože oni výsledky svojich pretekárov považujú za fiasko. Takže, ešte neviem, aká správa ma čaká. Ale dúfam, že s trénermi, s ktorými som tam pracovala a s ktorými mám dobré skúsenosti, budem pracovať i naďalej.
Čo zaujímavého chystá pre vás budúca sezóna?
Bude to zvláštna sezóna, lebo nemá žiadny vrchol typu majstrovstiev sveta či olympijády, preto sa chcem za merať na Európsky pohár. Dúfam, že sa tam dostanem, pretože teraz som druhá v slovenskom rebríčku a v pohári máme vždy rezervované dve miesta. No napriek tomu, je to aj vec peňazí. Lyžiarsky zväz nám preteky hradí podľa svojich možností, a keďže tie sú veľmi, veľmi obmedzené, je to vlastne na nás. Kto si čo nezoženie, to nemá. Bohužiaľ, takto to funguje. Takže dnes vám ešte neviem povedať, aká bude budúca sezóna, lebo zatiaľ na ňu nemám prostriedky. (baj)