Slovenská hokejová mládež urobila krásnu – striebornú dieru do sveta. Z majstrovstiev sveta osemnásťročných hokejistov, ktoré boli v ruskom Jaroslavli priviezla strieborné medaily. Je to doteraz najväčší úspech slovenského mládežníckeho hokeja. Pri ňom boli aj dvaja hokejisti MHC Martin – Jaroslav Markovič a Peter Tabaček. Posledný pracovný deň uplynulého týždňa sme si v našej redakcii s nimi pripomenuli cestu na stupeň víťazov.
Najprv ste museli zabojovať v tvrdej konkurencii o miestenku na šampionát. Kedy ste začali veriť, že vám miesto v mužstve neujde?
J. Markovič: - Nomináciu sme sa dozvedeli týždeň pred šampionátom. Tak trochu som si veril, že sa do nej dostanem, ale rovnako verili aj ďalší.
P. Tabaček: - Konkurencia bola silná – vo výbere bolo šesť pätiek. Vedel som, že to bude veľmi ťažké, ale prvý prípravný zápas mi celkom vyšiel, a to bolo dosť dôležité.
Na majstrovstvách sveta ste mali vynikajúci štart, porazili ste Švédov a Fínov, a to bol skvelý odpich…
J. Markovič: - Mne zápas so Švédmi vyšiel priam výborne, dal som gól. Zdalo by sa, že oba zápasy boli pre nás ľahké, ale opak bol pravdou. Švédi hrajú agresívny hokej a nevzdávali sa, aj keď prehrávali. S Fínmi sme mali šťastie, že sme dali dve minúty pred koncom náhodný gól. Inak to bol vyrovnaný zápas.
P. Tabaček: - V prvom zápase to bolo také oťukávanie sa s atmosférou šampionátu. Pocítil som aj trochu trémy, ale tá po prvých striedaniach opadla. Jaro to vystihol, že Švédi boli dosť agresívni, no a víťazstvo nad nimi bolo mimoriadne cenné, lebo dovtedy sme nad nimi nikdy nevyhrali.
Na šampionáte ste boli spoluhráčmi v jednom útoku s centrom Sčurkom zo Spišskej Novej Vsi. Ako ste si padli do noty?
P. Tabaček: - V jednej formácii sme sa zišli len pred šampionátom a v taktickom pláne sme mali skôr úlohu brániť, aj v ruskej televízii nás za takú päťku označili. Hralo sa nám s ním dobre, je to bojovný typ hráča.
Bielorusov ste porazili hladko a v tomto stretnutí sa vám obom darilo aj bodovať – jednému dvoma gólmi, druhému dvoma asistenciami…
P. Tabaček: - Začiatok sme mali kostrbatý, oni začali proti nám zhurta, viedli, ale postupne strácali sily a my sme to využili.
Vo štvrťfinále ste mali za súpera Čechov. Verili ste si, že cez nich prejdete?
J. Markovič: - Pred stretnutím sme sa burcovali a aj si verili, hoci Česi s nami vôbec nerátali, hovorili že sa tešia na Rusov, že to s nami bude pre nich len rozcvička. Nás to ešte viac vyhecovalo. Spočiatku sme sa aj trochu báli, veď sme hrali štvrťfinále, pre každého z nás to bola nová skúsenosť. Ale obavy z nás minútu po minúte opadali, no a na konci rozhodol o našom postupe náš kapitán Meszároš.
P. Tabaček: - Tento zápas sa nedal porovnať s tými priateľskými, čo sme odohrali. Veď pre každého z nás to bol najdôležitejší zápas našej hokejovej kariéry. Každý chcel vydať zo seba maximum. Samozrejme, že fungovala aj rivalita, ale my sme si na nich aj dosť verili, hoci v ich celku boli aj dvaja hráči, ktorí dokonca okúsili seniorskú reprezentáciu.
Najväčším favoritom šampionátu boli Rusi a vy ste ich v semifinále porazili a na svete bol najväčší úspech mládežníckeho hokeja…
J. Markovič: - Scenár zápasu bol podobný ako s Čechmi. Kuriozitou tohto zápasu bolo, že práve my, ktorí sme hrali pravé krídla v jednotlivých formáciách, sme mali na starosti ich najlepšieho hráča Ovečkina. Aj keď dal jeden gól a hral super, myslím si, že sme ho ustrážili, čo bolo veľmi dôležité. Zápas bol v normálnom hracom čase vyrovnaný, v predĺžení mali prevahu Rusi, ale my sme si verili na samostatné nájazdy. No, a podarilo sa.
Finále mnohí videli aj na televíznych obrazovkách. Zdalo sa, že už máte menej fyzických síl, navyše bol proti vám super, ktorý išiel nekompromisne do osobných kontaktov – hral typický kanadský štýl hokeja…
J. Markovič: - Kanada bola lepšia – možno aj o triedu, preto vyhrala. Určite boli robustnejší, ale aj rýchlejší, dobre korčuľovali a viac si verili. My sme hrali v podvedomí s tým, že sme už doma, že odlietame. Boli sme už akosi uspokojení s tým, že máme striebro isté.
P. Tabaček: - Veľkú úlohu zohralo aj to, že sme boli od rodičov a priateľov informovaní, že zápas bude vysielať aj televízia u nás. Možno práve to, že každý sa chcel ukázať v najlepšom svetle, nám tak trochu zviazalo nohy a ruky. Nehrali sme ani tak kolektívne, ako v ostatných zápasoch.
Ako ste hneď oslávili úspech?
P. Tabaček: - Pripili sme si naň troškou šampanského a zaspievali sme si: Nech Bože dá…
J. Markovič: - Oslavovať sme moc nemohli, ráno o šiestej hodine sme vstávali a odlietali. V noci sme sa trochu porozprávali so Švédmi a Švajčiarmi.
V tom, čase, keď ste boli na šampionáte, vaši spoluhráči z juniorského kolektívu vybojovali titul majstrov republiky. Mali ste o ich úspechu informácie?
J. Markovič: - Hneď večer nás o tomto úspechu informoval vedúci našej výpravy pán Fruhauf, že o tom rozhodol Tomáš Troliga v samostatných nájazdoch. Volal som aj s otcom, vzájomne sme si pogratulovali. Boli sme šťastní aj preto, že sme sa mohli „frajeriť„ pred hráčmi Slovana, že v Martine sme lepší.
P. Tabaček: - Mňa okrem toho informoval brat Pavol. Trochu sme si robili srandu zo slovanistov, hoci oni zasa opätovali, že majú dorastenecký titul a my sme vypadli. Obojstranne sme sa hecovali.
Aká bola atmosféra okolo šampionátu?
J. Markovič: - Plagátov po meste bolo dosť. Viacerí ľudia nás zdravili. Na štadióne okolo nás chodili ako okolo vlastných hokejistov a malé deti si od nás žiadali autogramy. Bolo to super. Organizácia, myslím si, že bola na dobrej úrovni. Starali sa o nás dobre.
Obaja máte otcov bývalých vynikajúcich športovcov, ako vás privítali?
J. Markovič: - Otec mi zagratuloval, doma sme si pripili na úspech šampanským a povedal mi, že je na mňa pyšný. Pri tej príležitosti mi ukázal svoju striebornú medailu z hokejových majstrovstiev sveta dvadsaťročných, ktorú získal v roku 1977.
P. Tabaček: - Privítal ma úsmevom. Tiež sme si pripili šampanským. Bol rád, že som získal medailu. Ale ja viem, že musím toho ešte veľa dokázať, aby som sa mu vyrovnal, lebo on bol reprezentant Československa v boxe a získal oveľa viac medailí ako zatiaľ ja. Mám čo doháňať.
Mimoriadne úspešne sa pre vás skončila táto sezóna. S akými plánmi vykročíte do ďalšej sezóny?
J. Markovič: - Ešte rok ostávam v Martine. Neviem ešte, či sa tento rok dostanem na draft. Po roku v by som chcel skúsiť možno Čechy, alebo Ameriku.
P. Tabaček: - Ja by som to chcel skúsiť v Čechách, ale asi to nepôjde kvôli škole. Ponuku mám napríklad z Karlových Varov. Uvidím. Ale každopádne, ak zostanem doma, rád by som sa pobil o miesto v áčku.
(jk)
