Monika Maruňáková
Stretávame ich na ulici takmer každý deň a naše reakcie na nich sú rôzne. Niekto sklopí zrak, niekto sa odvráti, iný sa zasa s neskrývaným záujmom prizrie. Aj napriek tomu, že už dvanásty rok spoločnosť pomaly búra neviditeľnú bariéru medzi nimi a väčšinou, stále sa cítia ako vydedenci. Spoznali ste ich? Hovorím o občanoch so zdravotným postihnutím. Práve tu, v Martine, majú ústredie svojej materskej organizácie na Slovensku, ktorá ich združuje. V tomto roku, ktorý je Európskym rokom ľudí so zdravotným postihnutím, sa snahy tejto organizácie znásobili. Mesiac čo mesiac sa stretávajú ľudia zamestnaní v sociálnej sfére, aby sa naučili čo najviac o opatreniach potrebných na podporu rovnakých príležitostí pre ľudí so zdravotným postihnutím. Pretože TÍ, ešte stále majú veľký problém včleniť sa nielen do spoločenského, ale predovšetkým do pracovného života.
Asi pred dvoma mesiacmi ma zaujalo rozprávanie jednej dvadsaťročnej dievčiny, absolventky obchodnej akadémie. Bola sympatická, inteligentná, zhovorčivá. Videla sa mi spoločenská, veľmi rozhľadená a zodpovedná. Pozitívne vnímanie sveta a života z nej priam sršalo do jej okolia. Úsmevov mala na rozdávanie. V jej živote bolo jedno veľké „ALE„. Výzor mladej ženy možnože trošku nekorešpondoval s predstavami jej nádejných zamestnávateľov, u ktorých sa niekoľkokrát bezúspešne uchádzala o prácu. Ani svojím zdravým duchom nedokázala z ich myslí vytesniť súčasný ideál krásy administratívnej pracovníčky, sekretárky alebo osobnej asistentky. Skrátka, mala telesnú chybu... Ktorá sa ale ani pri tom najväčšom snažení jej samej, jej rodičov a lekárov odstrániť nedá. A kvôli tomu, alebo skôr kvôli (ne)prijímaniu či neakceptovaniu jedinej chyby, musí mladá, vzdelaná žena sedieť nečinne doma. A pritom by mohla toľko toho pre spoločnosť urobiť. Našťastie, ako som sa predminulý týždeň dozvedela, pracovné miesto pre ňu vytvorila práve spomínaná organizácia.
Áno, dnešná ťažká doba si žiada v práci zdravých ľudí. Aspoň ich zamestnávatelia si to myslia. Veď predsa vieme, čo sa od zamestnancov v práci všetko vyžaduje. Dobré vzdelanie, komunikatívnosť, znalosť cudzích jazykov, častokrát dobrý (reprezentatívny) výzor, samostatnosť, časová flexibilita, odolnosť voči stresu a pod. PARAMETRE sú jasne určené. A ten, kto ich nespĺňa, je mimo hry. A častokrát sú to práve občania so zdravotným postihnutím, ktorí majú zdravú hlavu, v nej plno nápadov, v sebe odhodlanie a elán, ale nemôžu, lebo k nim zdraví častokrát pristupujú množstvom nepochopiteľných PREDSUDKOV.
Staré nepísané normy, ktoré sú hlboko zakonzervované v každom z nás, ich odsudzujú na nečinnosť medzi štyrmi stenami bytov. A oni by tak radi lietali...